Predvolebná agitácia mala za prvej republiky iný náboj ako dnes. Rovnako kandidovali dve až tri desiatky strán. Keď však kandidáti, podobne ako súčasní politici, obchádzali volebné obvody, čakali ich mohutné manifestácie s mnohotisícovými davmi. Národ prahol po informáciách a iný zdroj nebol. Ani rádio.
„Ľudia boli vtedy oveľa viac zainteresovaní na verejnom dianí a spolková a politická činnosť bola podstatnou súčasťou ich občianskeho života,“ hovorí Jaroslav Šebek z oddelenia pre výskum 20. storočia Historického ústavu Akadémie vied v Prahe.
Už vtedy bolo bežné, že do ulíc hľadeli z predvolebných plagátov tváre kandidátov a noviny boli posiate volebnou inzerciou. Keďže strany mali v tom čase prísne organizovanú členskú základňu, sekretariáty robili všetko pre to, aby členovia čo najviac ovplyvňovali svoje okolie, rodiny, známych, kolegov. Strany, ktoré mali hospodárske väzby, napríklad Agrárna strana na Slovensku cez hospodárske družstvá, získavali hlasy ľudí aj takto.
Situáciu pred voľbami na rozdiel od Česka ovplyvňovalo i silné náboženské uvedomenie. „Politika sa tu často robila rovno z fár. Aj na tých najmenších dedinách bol aspoň ten kňaz, ktorý povedal – voľte otca Hlinku. Kňaz mohol teda veľmi ovplyvniť hlasy v prospech Hlinkovej strany.“ Výbušná situácia nastala napríklad v roku 1920, keď Hlinku internovali na pár mesiacov do oblasti neďaleko Olomouca. Na manifestáciách zasahovali aj žandári, prehovorili päste. Na Podkarpatskej Rusi v tom roku voľby vôbec neboli zo strachu úradov z neprehľadnej situácie a nepokojov.
Na kampane u nás silne vplývala aj prítomnosť českých úradníkov. Prenášali k nám vplyvy politických strán z Čiech. (ru)
