Politická kultúra je štúdium postojov ľudí k svojej vláde. V každej stabilnej demokracii nachádzame tri typy politickej kultúry: parochiálnu (ľudia sa nezaujímajú o vládu), subjektovú (ľudia sa cítia subjektom podriadeným vláde) a participatívnu (ľudia sa zúčastňujú na vládnej moci). Bolo by omylom domnievať sa, že parochiálna a subjektová kultúra znehodnocujú demokraciu. Práve naopak, demokraciu vážne znehodnocuje regimentovanie a manipulovanie ľudí, ktorí nemajú záujem participovať. Politická participácia by mala byť dobrovoľná a vychádzať z potreby ľudí vyjadriť svoje preferencie. Tí, čo nemajú preferencie, abstinujú a dávajú tak vláde určitú potrebnú mieru flexibility pri rozhodovaní, čo je pre politickú obec „dobré“.
Politická participácia je činnosť zameraná na ovplyvňovanie politickej moci vlády. Rozlišujeme tri typy politickej participácie: dobrovoľnú, regimentálnu a manipulatívnu. Politickú participáciu umožňujú civilné (t. j. nepolitické) práva priznané osobám fyzickým a právnickým. Osoby s právnym postavením občana majú popri civilných aj politické práva (voliť a byť volený) a môžu bezprostredne ovplyvňovať vládu svojou účasťou na výkone jej politickej moci.
Ďalej sa zameriam na politickú participáciu občanov. V liberálnych demokraciách je normou dobrovoľná participácia, pri ktorej sa občania slobodne rozhodujú, či budú participovať (voliť a byť volení), alebo abstinovať. V komunistických krajinách bola normou regimentálna participácia ako povinné vyjadrenie podpory vláde. V krajinách tretieho sveta je normou manipulatívna participácia. Jej hlavným inštrumentom je vzťah „patróna“ a „klienta“. Strany fungujú ako patróni, ktorí za podporu pri získavaní volebných hlasov odmeňujú klientov postami vo vláde alebo službami.
Odborné autority uvádzajú, že hlavnými dôvodmi fungovania klientelistických vzťahov sú chudoba, nerovnoprávnosť a slabosť politických strán. Na Slovensku klientelizmus nešarapatí z dôvodov chudoby a nerovnoprávnosti existujúcej v krajinách tretieho sveta, ale z dôvodov slabosti politických strán. Strany nemajú pravidlá pre fungovanie vnútrostraníckej demokracie. Väčšina z nich nemá dostatočne širokú členskú základňu schopnú presadiť takéto pravidlá. Nemajú ani motiváciu, lebo občania nejavia dopyt po silných, demokraticky organizovaných stranách. Výsledok je žalostný, každá strana je viac alebo menej skorumpovaná a občania zvažujú, či má vôbec význam ísť voliť. Mnohí sa domnievajú, že za daných okolností jednoducho nemajú preferencie a uvažujú o abstinovaní.
Abstinovaním by však dali vláde veľkú flexibilitu, a to si nemôžu dovoliť, ak vedia, že vláda ju zneužije v prospech svojich klientov. Ak to občanom nie je jedno, znamená to, že predsa len majú preferencie – chcú vládu bez klientelizmu. Takú sa im nepodarí dosiahnuť okamžite, ale klientelizmus môžu výrazne obmedziť, ak počúvnu názor odborníkov, že dôvodom klientelizmu je „slabosť strán“. Občania by teda mali svoje preferencie vyjadriť voľbou strán s čo najväčšou členskou základňou, s výnimkou tých, kde vôbec nefunguje vnútorná demokracia. Nie preto, že je to voľba „menšieho zla“ (zlo nie je možné preferovať) – ale preto, že je to voľba „dobra“, ktorým je minimalizovanie klientelizmu. Občania musia preukázať dopyt po takýchto stranách, inak strany nebudú mať motiváciu spájať sily a demokratizovať svoje stanovy.
Medzivládne organizácie, najmä tie, ktoré sú financované medzinárodnými organizáciami, by mali občanom poskytnúť takúto komparatívnu analýzu strán, aby sa nemuseli riadiť iba „prieskumami“, ktoré sú objednané od strán, alebo od ich klientov, od komerčných organizácií. Ak z volieb nechceme urobiť ruskú ruletu, tak by sme nemali občanom radiť, aby išli voliť stranu „vylosovanú z klobúka“. Občania by nemali voliť bez preferencií, ale uvažovať, ktoré sú pre nich prioritné a domnievam sa, že v danej etape je najvyššou prioritou skvalitnenie straníckej štruktúry krajiny.
Autor: PAVOL VODA(Autor je matematikom – logikom)
