Propagácia zmätených myšlienok, ktorá si nezaslúži publikum? Protest druhej ligy? Manipulácia médií, ktoré stoja proti ľuďom? Spravodlivý hnev, ktorý určite prinesie zmenu? Názory blogerov na protesty sa líšia.
Tomáš Forgáč vysvetľuje, prečo nejde protestovať proti Gorile. Nebol ani na prvom proteste, a ako píše vo svojom článku, „našťastie“. Tvrdí totiž, že je síce správne a rozumné protestovať proti svojvôli vládcov, „ale ak sa niekto snaží zneužívať túto platformu na triedny boj, nenávisť voči úspechu a lacnú propagáciu svojich zmätených myšlienok, nezaslúži si publikum.“ Otvorene kritizuje rečníkov z prvého protestu, ktorí napádajú súkromné vlastníctvo, vyčíta im populizmus a dodáva, že časť z nich na neho pôsobila úsmevne svojou „očividnou snahou zviditeľniť seba vo svetle aktuálne najjasnejšej témy.“ Za jediný rozumný odkaz označuje slová Toma Nicholsona, „ktorý kládol dôraz na to, aby sa hnev davu zmenil v niečo konštruktívne a práve tento odkaz nebol naplnený.“
Podľa Jána Babaríka, Gorila nie je nič iné, „len" vážne podozrenie z trestného činu. „Koľkokrát sme tu mali (v peňažnom vyjadrení) porovnateľné a nepotrestané trestné činy a nevyhnalo nás to do ulíc,“ konštatuje autor a pritvrdzuje: „Žiadať hlavu Dzurindu alebo preraziť policajné zátarasy a obhádzať vajíčkami parlament, to nie je riešenie. Je to ako povedať „Cigáni do plynu" a myslieť si, že riešim problém cigánskych osád. Je to celé pomýlené.“ Svoj text uzatvára tým, že nie je proti verejným protestom a zhromaždeniam. „Naopak, je to vážny trestný čin, je treba ukázať, že neakceptovateľný. Ale zvolené požiadavky a formy by nemali vytvárať dojem, že protestuje druhá liga.“
Jakub Šimek považuje protest za potrebný. Píše, že protest proti skorumpovanej partokracii spája rôznych ľudí. „Od ľavicových idealistov, pravicových pragmatikov až po oportunistov rôzneho razenia. Dôležité je ale vedieť, za čo demonštrujeme. Nie je to primárne za zmenu systému, ale za zmenu postojov a myslenia. V piatok budeme protestovať proti nám samotným a zasadíme sa za lepšiu minulosť.“ Upozorňuje aj na riziko: „Na internetových diskusiách sa začína objavovať čoraz viac trollov, ktorí volajú po násilí. Je pravdou, že každé oslobodenie sprevádza násilie, ale dôležitá je jeho podoba. Násilie na druhých je okamžitou prehrou a predstavuje slabosť charakteru a prejav frustrácie zo samého seba.“ Autor text uzatvára slovami, že „by sme nemali stratiť nádej a silu a demonštrovať za lepšiu minulosť. Za ľudí, ktorí bojovali za správnu vec, ale my sme ich opustili a nepodržali, keď to najviac potrebovali. Uprednostnili sme radšej ligotavé hračky, ktoré sa tak páčia malým opičkám.“
Politici by sa mali začať báť, tvrdí blogerka Beáta Blaženiaková, ktorá kritizuje aj média – podľa nej sa prvý protest snažili zo všetkých síl ignorovať a bagatelizovať. „Médiá opäť raz stoja proti ľuďom, čo človeku nutne pripomína situáciu z Novembra 1989,“ píše blogerka a dodáva: „V piatok, 3.2. 2012, sa spojí Západ a Východ našej krajiny, starí a mladí, každá spoločenská vrstva, v ktorej ostala štipka súdnosti a uvedomelosti... Od Bratislavy po Košice sa 3.2. 2012 ľudia postavia tej špine, ktorá sa už ani pod koberec nedá zamiesť. V tomto prípade je naším právom, dokonca povinnosťou, sa brániť. Ovláda nás spravodlivý hnev. My sme si však vybrali nenásilnú formu protestu a za to by politici mali ďakovať Bohu.“
Bol som tam a bolo to veľké, opisuje svoje pocity z prvého protestu Roman Daniel Baránek. „Kričal som „Zlodeji do basy!" a „Gorila za mreže!" a „Máme vás dosť!" a spieval som hymnu a spolu s ďalšími tisíckami ľudí som prešiel k prezidentskému palácu a s tými istými ľuďmi som prerazil 100 metrovú imunitnú zátarasu a vyšiel až hore na parlamentné schody. Bolo to naozaj veľké.“ Oceňuje, že organizátori nedali priestor politikom. „Sám sebe som sľúbil, že ak sa medzi rečníkmi objaví prvý politik, ktorý nám bude strkať pod nos 99%, alebo obyčajných ľudí, alebo..., otočím sa na päte a odchádzam.“
Na prvom proteste nebol a teraz to trochu ľutuje, priznáva Maroš Mader. Na ďalší protest sa už chystá. „Ak sa nikto neozve, môže v spoločnosti existovať domnienka, že každý je s daným stavom dokonale uzrozumený a naši cnostní vládcovia si môžu robiť, čo len chcú. Preto je len dobre, že časť spoločnosti je ochotná prejaviť svoj nesúhlas otvorene. Je vlastne nejaký iný spôsob?“ Poslednou kvapku pre jeho rozhodnutie bola „mediálna masáž spojená s protestom. Zjavné klamstvá a snaha celú vec bagatelizovať a pošpiniť (hlavne keď som mal informácie z prvej ruky) vo mne vyvolávajú nesmiernu chuť zapojiť sa.“
Prístup médií k prvému protestu sa nepáči ani Daniele Hennelovej. „Najprv nás niekoľko týždňov sýtia informáciami, faktami a hrôzami z Gorily, a keď sa teda občania zoberú, že niečo urobia, tak si to ani poriadne nevšimnú. Na proteste boli média, ale podľa mňa čakali na šokujúce zábery bitiek a krvavých tvárí. A keď sa to nestalo (chvalabohu), napíšu o proteste stĺpček, prípadne o tom niektorá televízia odvysiela 2-3 minútky. A tiež si fakty uložia ako chcú.“ Píše tiež, že protestovať treba, hoci si treba dávať pozor, kam to povedie. „Viem, že tieto protesty niečo zmenia.“
Skeptickejší je Maroš Karásek, keď píše: „Prvý dojem, neorganizované. Výber rečníkov sčasti prijateľný, sčasti vo mne vzbudzoval krčmu, kde si každý povie čo chce...“ Rozumie, že nejako sa začať musí, „ale toto mi nepripadal ako správny štart.“ Pochvalu však udeľuje za účasť na proteste. „Po štrajku kamionistov a v nedávnej minulosti doktorov je celkom príjemné vidieť, že i obyčajní ľudia z davu sa dokážu mobilizovať.“ Blogera zarážajú niektoré požiadavky ako nový systém, nová ústava, presun volieb na september. Text uzatvára slovami „Dobre myslené, žiaľ, zle orientované. Osobne som zvedavý na pokračovanie.“
Beata
Balogová
