Pohľad na súčasný biskupský zbor a do zápisnice z prvého zasadania Konferencie biskupov Slovenska z januára 1993 ukazuje, že zo štrnástich vtedajších diecéznych a pomocných biskupov sú dnes vo funkcii už len štyria. Traja zomreli, iní odišli do dôchodku a nahradili ich mladší.
Od nuly
Prvá ponovembrová generácia biskupov podľa katolíckeho kňaza Mariána Gavendu prichádzala do neštandardných podmienok, a jej činnosť treba hodnotiť očami vtedajšej doby.
„Okrem Trnavy nastúpili na desaťročia uprázdnené biskupské stolce, čo je atypická situácia. Bez skúseností a zabehaných kúrií museli začínať úplne od nuly.”
Súhlasí aj bývalý disident František Mikloško: „Prvá ponovembrová generácia biskupov vznikla zväčša z osvedčených bojovníkov z éry komunizmu, ale práve títo ľudia nemali v čase komunizmu možnosť veľa cestovať a neovládali napríklad cudzie jazyky, čo im po roku 1989 obmedzilo prirodzený kontakt so svetom,” konštatuje v prednáške Tri dvadsaťročia cirkvi na Slovensku, ktorú publikoval časopis Impulz.
Teologička Michaela Moravčíková upozorňuje, že biskupi museli riešiť citlivú úlohu začlenenia tajne vysvätených kňazov a štruktúr podzemnej cirkvi do diecéz. Podľa súdneho vikára Spišskej diecézy Jána Dudu bolo omylom domnievať sa, že „sfunkčnením inštitúcií sa sfunkční samotná cirkev, že vystavaním budov sa vystavia cirkev”.
Tak to vidí aj Mikloško: „Nie všetky odhady v kruhoch cirkvi sa ukázali ako reálne. Napríklad väčšina kňazských seminárov sa začína pomaly vyprázdňovať a biskupi musia hľadať novú náplň pre veľké budovy. Rovnako je to s niektorými rehoľnými domami.”
S majetkom súvisí aj otázka cirkevných reštitúcií. „Mnohí predstavitelia cirkvi z večera na ráno zdedili obrovský majetok a neuvedomili si dostatočne zodpovednosť zaň. Uverili mnohým podivným ľuďom, ktorých poverili jeho správou a cirkev tak prišla o veľké peniaze,” tvrdí Mikloško.
Na politickú nekorektnosť treba odvahu
Zaujímavý je postoj ponovembrových biskupov k celospoločenskému dianiu. „K zložitostiam ich služby prispela polarizácia spoločnosti z rokov 1992 až 1998, poznačená kauzou Triptych, povolaním slovenského veľvyslanca pri Vatikáne na konzultácie na Slovensko, či politickým využívaním pripravovanej základnej zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou,” myslí si Moravčíková.
„Samotná spoločnosť bola dezorientovaná a v novej politicko-ekonomickej situácii nebola schopná postaviť nové kádre,” myslí si Gavenda. „Po vojne je síce každý generál, ale osobne si myslím, že biskupom chýbala jasnejšia nadstranícka verejná agenda, udávanie tém, reagovanie na výzvy doby.”
Podľa neho sa biskupi obávali, že jasnejším poukazovaním na sociálnu situáciu budú podporovať agendu neosocialistických prúdov. „Mlčaním však podporovali chyby pravicových politických prúdov len preto, že sa formálne viac hlásili ku kresťanstvu.”
Mikloško si myslí, že hlavnou politickou chybou bol postoj k nacionalistickým stranám, ktorý aj dnes „vytvára vnútri cirkvi istý problém, pretože tieto strany sa hlásia ku kresťanskej orientácii a sú voči cirkvi ústretové”.
Gavendovi chýba hlbšia reflexia nad zmyslom štyridsaťročnej totality. „V čom bola prozreteľným proroctvom, čo tým chcel Boh cirkvi povedať? Nové problémy a úlohy pohltili pozornosť, na minulosť sa zabudlo, a tak sa asi bude musieť zopakovať.“ Podľa neho dnes majú biskupi problém reagovať na to, čo sa deje v globalizovanom svete. „Treba značnú odvahu byť politicky nekorektný. Toho sa boja vo všetkých krajinách.”
Moravčíková oceňuje úlohu, ktorú biskupi zohrali pri urovnaní vzťahov medzi pravoslávnou a gréckokatolíckou cirkvou. „Spomeňme si tiež na podporu vtedajšieho predsedu KBS Františka Tondru občianskej aktivite za očistu slovenskej justície v roku 2005. Dôležitými boli aj prelomové pastierske listy vyzývajúce k účasti na občianskom živote a ponúkajúce kritériá, podľa ktorých by sa mali veriaci pri rozhodovaní riadiť.” Podľa Gavendu prvá pototalitná generácia biskupov ako celok urobila obdivuhodne veľa.
Chýba vízia?
Noví biskupi, ktorí postupne vystriedali ponovembrových kolegov, budú slovenskú cirkev viesť nasledujúce dve desaťročia. Kánonický vek 75 rokov, kedy biskup musí podať abdikáciu, dosiahne nitriansky biskup Viliam Judák v roku 2032, bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský v roku 2033 a trnavský arcibiskup Róbert Bezák až v roku 2035.
Neznamená to, že ich pôsobenie na čele terajších diecéz je „doživotné”. Hociktorý biskup môže byť pápežom povolaný do služieb vo Vatikáne alebo v inej krajine, z vážnych dôvodov predčasne abdikovať alebo nečakane zomrieť.
„Problém, ktorý cirkev čaká a ktorému sa v najbližšej budúcnosti nevyhne znie, že ona sama, respektíve niektorí jej predstavitelia na Slovensku, nemajú víziu o budúcnosti,” myslí si Mikloško. „Tradičná pastorácia a vysluhovanie sviatostí síce dáva cirkvi podstatnú silu, ale pri strate vízie kňazi i veriaci často upadajú do stereotypu, únavy až rezignácie.” Problémom je podľa neho aj skutočnosť, že cirkev je stále závislá od postojov štátu v dôsledku neprijatia zmlúv o výhrade vo svedomí a financovaní cirkvi.
Súdny vikár Duda sa domnieva, že úlohou novej generácie biskupov „bude predovšetkým vytváranie priestoru dôvery vo všetkých sférach života.“ S ňou súvisí aj transparentnosť v mravnej a ekonomickej oblasti. „Evanjelium môže byť účinne ohlasované len vtedy, ak sú dôveryhodnými jeho ohlasovatelia,” dodáva.
Autor: Imrich Gazda, autor je cirkevný analytik

Beata
Balogová
