Pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k nim hlásilo 6500 veriacich, čo ich radí na ôsme miesto z 15 cirkví. V roku 1991 ich pritom bolo len 700.
Kresťanské zbory na Slovensku sú duchovným hnutím, „ktoré vychádza z praxe a učenia prvých zborov cirkvi, ako sú zaznamenané v Novom zákone,“ tvrdí ich štatutár Milan Neklapil s tým, že „veriaci ako základ svojich životov akceptujú učenie a dielo Krista.“
Autoritou je Biblia, inak nemajú žiadne vlastné predpisy a učenie. Stúpenci sú často označovaní za kresťanov, ktorí nie sú naviazaní na žiadnu konkrétnu cirkev.
Kristova láska na Zemi
„Zbory sú navzájom spojené láskou k tomu istému Pánovi a poslušnosťou vedeniu svätého Ducha,“ tvrdia. Práve cez neho má Kristus osobitne riadiť každý zbor.
V praxi ide o skupinu samostatných, ale previazaných zborov, ktoré sa dobrovoľne združujú. Veriaci v nich čítajú Bibliu, modlia sa, lámu chlieb a pijú víno z kalicha ako pripomienku obete Krista. Príslušnosť k zboru je neformálna, o členoch si nevedú zoznamy.
Hlavnou úlohou je uskutočňovanie Kristovej lásky na Zemi. Tá zahŕňa všetkých bez rozdielu, teda aj neveriacich.
„Dokazuje sa prakticky spolucítením a vzájomnou pomocou v duchovnej i sociálnej oblasti,“ uvádzajú v dokumente Biblické poznanie a vnútorný poriadok Kresťanských zborov na Slovensku. Majetky aj dary majú slúžiť ako prostriedky na pomoc núdznym.
Brzdili ich vojny a komunisti
Kresťanské zbory boli kedysi známejšie pod názvom bratské. „Volali sa tak, lebo nemali ordinovaných duchovných a duchovné služby v zhromaždeniach vykonávali všetci ich obdarovaní a ochotní mužskí príslušníci, teda bratia,“ vraví Neklapil a dodáva, že zbory sa formovali v prvej tretine 19. storočia na britských ostrovoch. V roku 1900 hnutie dorazilo aj na Slovensko, v roku 1903 sa začali formovať domáce zbory. Premiešaním sa šírili do celej krajiny.“
Kým prvá svetová vojna proces pribrzdila, obdobie po nej nazýva Neklapil zlatým vekom bratského hnutia u nás. „Do roku 1938 vzniklo mnoho nových zborov, jestvujúce rástli a upevňovali sa.“ Stopku im vystavil vojnový slovenský štát a komunistický cirkevný zákon z roku 1949.
„Od zborov žiadal hierarchickú štruktúru, kňazov, ktorí by mali štátny súhlas plus ďalšie nezmysly v rozpore s biblickým poznaním. Keďže sa nepodriadili, v roku 1951 ich zakázali. Ľudia sa však zhromažďovali ďalej, a tak prišiel mocenský zásah. Desať našich bratov v roku 1955 odsúdili za vlastizradu na tri až desať rokov,“ vysvetľuje Neklapil.
„Boh však zasiahol svojou milosťou, a ôsmich z nich prepustili. Jeden vo väzení zomrel, druhému trest predĺžili v rámci ďalšieho zinscenovaného procesu. V roku 1956 nás štát konečne uznal,“ uzatvára štatutár.
Od štátu nič nechcú
Hoci sú dnes registrovanou náboženskou spoločnosťou, financie od štátu odmietajú. „Všetko si dokážeme financovať zo zbierok veriacich. Nemáme platených duchovných, viac nám netreba,“ tvrdí Neklapil.
Vo vierouke sa podľa štatutára zhodujú s evanjelikálnymi cirkvami ako Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská či Apoštolská cirkev. Od nich, ale aj iných reformovaných sa však vraj líšia tým, že „zborové zriadenie dôsledne budujú na charizmaticko-organickom princípe, teda slobodným uplatňovaním duchovných darov pri službe Bohu i ľuďom.“
Neklapil tvrdí, že slovíčko „charizmatický“ nemá evokovať hnutia, v ktorých náboženskí lídri psychicky manipulujú s davom, kde ľudia upadajú do extázy či odpadávajú.
„Ide o iné. Autorov Biblie považujeme za ľudí, ktorých viedol samotný Boh a svätý Duch, sväté písma sú teda vdýchnutým Božím slovom. Ľudia, ktorí ich môžu hlásať, obdržali od Boha dary, teda charizmy šíriť ich ďalej.“
Pastierov nevolia ani neustanovujú
Nad biblickým poriadkom dohliadajú takzvaní starší zborov. Tí sú povinní žiť posvätným životom a byť príkladom. „Ich autorita funguje do chvíle, kým sa v ich živote prejavuje Kristov charakter. Sú to duchovní pastieri,“ hovorí Neklapil.
Nie sú volení ani ordinovaní. Ako ich medzi sebou spoznajú? „Koho Boh a svätý Duch ustanovil do tejto pozície, je viditeľné z jeho práce a praktického života.“
V dokumentoch sa píše, že zbor ich „ich len prijíma, uznáva a miluje pre ich vlastnosti a prácu.“ Kňazom je každý skutočný kresťan – muž i žena.
Religionista Zdeněk Vojtíšek z Husitskej teologickej fakulty Univerzity Karlovej v knihe Netradičné náboženstvá u nás píše, že „toto hnutie sa pokúša nepodľahnúť cirkevníctvu a snaží sa redukovať cirkevnú inštitúciu na minimum. Fundamentalizmus a pocit výlučnosti však vytvárajú v Kresťanských zboroch miestami až sektársku atmosféru.“ Neklapil to odmieta.
„Kresťanské zbory na Slovensku neboli a nechcú byť sektou. Veriaci sú otvorení a vo svätom Duchu spojení so všetkými skutočnými kresťanmi bez rozdielu konfesie.“
Z učenia
- Neuznávajú rozdelenie cirkvi na duchovenstvo a laikov, hlavou je len Kristus.
- Kňazom je každý skutočný kresťan (muž aj žena).
- Tvrdia, že vo svojom svetu neviditeľnom príchode vezme Pán všetkých vzkriesených zosnulých i premenených živých do nebeských príbytkov, aby potom prišiel z neba ako Kráľ kráľov a Pán pánov, ktorý na Zemi vytvorí tisícročné Božie kráľovstvo. V ňom bude vládnuť len pravda a láska.
- Veria, že po potlačení krátkej vzbury niektorých satanom zvedených národov a po odsúdení bezbožných ľudí nastolí Pán v novom nebi a na novej zemi večné Božie kráľovstvo, kde už nikdy nebude zlo.
