Po Slovensku sa rozšíril názor, že politické strany nemôžu na svoju kampaň pred voľbami minúť viac ako 12 miliónov korún. Spomínaný 12-miliónový limit sa však vzťahuje iba na inzerciu v tlači, sponzorovanie a reklamu v elektronických médiách a vonkajšiu reklamu (billboardy, plagáty…) v období medzi 13. júnom a 21. septembrom. Do všetkých ostatných aktivít môžu politické strany investovať toľko finančných prostriedkov, koľko len chcú. Cenu týchto aktivít, žiaľ, pozná len pár ľudí pracujúcich vo volebných štáboch politických strán a tí ju verejnosti nikdy neprezradia. V skutočnosti zrejme obmedzujeme iba torzo výdavkov, ktoré politické strany pred voľbami majú.
Iba konkrétny monitoring nám pomôže kvalifikovane odhadnúť, aké percento z celkových nákladov na kampaň sa vynakladá na politickú reklamu a aká je celková hodnota predvolebných aktivít. Na základe týchto zistení sa potom budeme vedieť strán pýtať, odkiaľ čerpajú prostriedky na kampaň pred voľbami a aké výdavky samy priznávajú. V porovnaní s rokom 1998 budeme mať do diskusie s politickými stranami k dispozícii databázu všetkých aktivít v regiónoch. Monitoringové agentúry zaoberajúce sa analýzou reklamného trhu nám zasa poskytnú údaje o počte aj umiestnení inzerátov v 64 tituloch novín a časopisov, ako i počte billboardov, ktoré si strany objednali. Počty a hodnota nemonitorovaných malých nosičov vonkajšej reklamy sa takisto dajú pri znalosti ich ponuky kvalifikovane odhadnúť, pričom politické strany využívajú štyri typy z nich. Odhad minimálnych výdavkov, ktoré pravidelne zverejníme, nám pomôže určiť hranicu, pod ktorú sa na základe cenového prieskumu nedá ísť, a vysvetlenie prípadných nižších výdavkov tak bude veľmi ťažké.
Už teraz sa dá povedať, že podstatnú časť problémov vytvára samotná legislatíva. Zákon, obmedzujúci výdavky strán na propagáciu v uvedenom období, nedefinuje pojmy, ktoré používa, pričom niektoré z nich sa nenachádzajú nikde inde v právnom poriadku. Zákon napríklad stanovuje, že politické strany musia reklamu nakupovať za obvyklé ceny, nikto však nevie, čo zákon pod pojmom obvyklá cena rozumie. Podľa právneho stanoviska, ktoré máme k dispozícii, totiž ceny vznikajú dohodou, a tak oficiálna ani obvyklá cena neexistuje. Už iba týchto pár riadkov naznačuje, že na obchádzanie tohto zákona netreba mať nadpriemerné schopnosti. Mechanizmus štátnej kontroly dodržiavania limitu, ktorý zákon stanovil, je čisto formálny. Finančné prostriedky vynaložené na propagáciu musia politické strany a prevádzkovatelia rozhlasového, televízneho vysielania, nosičov vonkajšej reklamy a vydavatelia tlače nahlásiť ministerstvu financií. Ministerstvo potom tieto správy porovná, a ak sa údaje v nich uvedené zhodujú (bez ohľadu na to, či sú pravdivé, alebo nie), zákonné povinnosti bude považovať za splnené.
Zákon 239/1994 o obmedzení výdavkov však obsahuje i nasledujúcu vetu: Ak ministerstvo financií zistí, že správa o výdavkoch na propagáciu pred voľbami neobsahuje všetky údaje alebo údaje nie sú úplné, alebo pravdivé, uloží politickej strane pokutu do 500 000 Sk v závislosti od rozsahu neúplnosti alebo nepravdivosti údajov. Tejto vete by sa dalo rozumieť i tak, že ministerstvo má oprávnenie nielen porovnávať dva druhy správ, ale aj zisťovať pravdivosť údajov v nich uvedených.
Vyzerá to však tak, že spomínaným otázkam sa nikto intenzívne nevenuje, a ak sa nepodarí ešte pred voľbami vyvolať verejnú „objednávku“ na ich riešenie, kontrola dodržiavania limitu sa môže skončiť ako čisto formálna.
Autor: ZUZANA WIENK(Autorka je členkou Aliancie na podporu fair play)
Beata
Balogová
