Aj tí, čo o judaizme nevedia veľa alebo sa oň nezaujímajú, určite zaregistrovali, že židia sa pri modlení kníšu. Tak to ukazujú v takmer každom dokumentárnom či hranom filme so židovskou tematikou.
Pravdou však je, že knísanie vôbec nie je predpísané, niektoré skupiny ho vôbec nepraktizujú a iné dokonca zatracujú ako nevhodné. A navyše sa ani nevie, odkiaľ sa k tomuto zvyku prišlo. Výklady sú rôzne, niekedy až bizarné. Faktom je, že nežidovský svet si knísanie spája so židovskou modlitbou asi tak silno ako koberček s moslimským modlením sa.
Je to vôbec vhodné?
Keď sa niekedy pred dvesto rokmi zvádzal v judaizme ideologický súboj medzi tradicionalistami a tými, čo volali po silnejšej integrácii do väčšinových spoločností, spôsob, ako sa modliť, bol jednou z tém. Moderným židom sa knísanie, v jidiš nazývané šokeling, zdalo nevhodné.
V polemike podľa rabína Chaima Halevyho Donina, autora knihy Modliť sa ako žid, zaznel aj tento argument: „Prečo by sme sa nemohli poučiť od ľudí, medzi ktorými žijeme? Pozrite sa na kresťanov, ako slušne a pokorne sa správajú v dome modlitby. Nikto nevydá hláska, nikto ani nepohne prstom.“
Rabín Donin však dodáva, že istý Eliezer Lieberman, ktorý mal predniesť tieto slová v roku 1811, neskôr konvertoval na katolicizmus. Možno aj z očarenia katolíckou omšou.
Teórie pohybu
Šokeling sa spája hlavne so stredoeurópskymi chasidmi, ale spomínajú ho už zdroje v 12. storočí, keď si španielski moslimovia a kresťania všimli túto zvláštnu praktiku.
Pri knísaní sa vraj duša snaží oddeliť od tela a dostať sa čo najbližšie k svojmu zdroju. To je takmer ezoterický výklad.
Tie praktické hovoria o tom, že v niektorých komunitách nemali dostatok modlitebných kníh a tak sa modliaci sa muži nakláňali dopredu, aby mohli čítať z kníh veriacich, čo stáli pred nimi.
Sú aj autori, čo hovoria, že knísanie bolo istou formou cvičenia, pretože židovskí muži a chlapci trávili dlhé hodiny modlením alebo čítaním svätých kníh a ich chrbát potreboval uvoľnenie. Pravdou je aj to, že v Tóre sú pasáže, ktoré nariaďujú, aby veriaci pri modlení stál pevne na zemi s vystretými a spojenými nohami.
V súčasnosti sa preferuje individuálny prístup. Kto sa chce knísať, kníše sa. Kto sa na to necíti, zostáva v stoji. Závisí to tiež od toho, do ktorej synagógy veriaci chodí. Sú kongregácie, čo sú v pohybe viac ako iné. Sú aj také, čo modlitby skôr spievajú ako recitujú. Inak sa tiež modlia aškenázski, sefardskí, etiópski židia.
Ako sa treba modliť
Pravidlá hovoria, že veriaci by sa mal modliť trikrát denne, počas šábesu a sviatkov štyrikrát, počas najposvätnejšieho dňa židovského náboženského kalendára Dňa zmierenia (Jom Kippur) až päťkrát.
Ranná, poobedná a večerná modlitba sa pripisujú praotcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Vykonávajú sa v stoji, veriaci by mal byť otočený smerom k Izraelu, ten, kto je v Izraeli, smerom k Jeruzalemu a ten kto je v Jeruzaleme, smerom k Múru nárekov. Je prísne zakázané modliť sa otočený k stene s obrazmi či k zrkadlu.
Modlenie je povinné pre mužov, ženy majú voľnejší režim, lebo od nich sa očakáva hlavne to, aby boli matkami a manželkami. Čas na modlenie si majú urobiť až vtedy, ak ich neťaží starostlivosť o deti alebo domácnosť. V Izraeli je napríklad bežné, že ženy sa modlia v autobuse.
Koľko je správne?
Judaizmus rozlišuje individuálnu a spoločnú modlitbu. Kolektívne modlenie je zásadná vec, takmer všetky hlavné modlitby sa odriekajú v pluráli. Platí tiež, že na verejnú modlitbu treba najmenej desať mužov, inak sa nemôže uskutočniť.
Ani tu sa presne nevie, prečo práve desať mužov. Niektorí sa odvolávajú na to, že Hospodin sľúbil Abrahámovi, že ak nájde desať spravodlivých, nezničí Sodomu a Gomoru, iní zase na príbeh desiatich synov, ktorých Jakub poslal do Egypta.
Hovorí sa aj to, že číslo desať sa vypočítalo pomocou gematrie. Je však celkom možné, že išlo o pokus udržať roztrúsené komunity v diaspóre pohromade, tak, aby mali vždy najmenej desať dospelých mužov. Za dospelého sa považuje chlapec vo veku od trinásť rokov, hoci existujú výnimky, keď sa môže rátať so šesťročným, ktorý dokázateľne chápe text modlitby.
Ustanovenie o desiatich mužoch (najnovšou módou v progresívnych kongregáciách, ktoré zasiahla emancipácia, je aj ustanovenie o desiatich ženách) je významné. Jedno z najznámejších jidš prísloví hovorí: „Deväť rabínov nemôže ustanoviť minjan (kvórum), ale desať príštipkárov áno.“
Módne výstrelky
Židia by sa mali modliť s kippou na hlave, počas rannej modlitby sa vyžaduje aj modlitebný šál talit a aj tefillin - čo je malá kožená škatuľka, v ktorej sú uložené verše z Tóry, pripevnená na čele aj na ramene.
Talit a tefillin sa používajú aj pri niektorých sviatkoch. Aškenázski židia si ich „obliekajú“ zásadne postojačky, sefardskí židia posediačky. Rozdiely sú aj v dizajne talitu. Niektoré synagógy, hlavne v Spojených štátoch, už dovoľujú, aby si ich obliekali aj ženy.
V Talmude sa píše, že židia sa môžu modliť v reči, ktorej rozumejú. V komunitách v diaspóre sú bežné tiež modlitebné knižky v hebrejčine s prekladom. V posledných rokoch však prevláda tendencia vracať sa k modlitbám v hebrejčine. Tradicionalisti si myslia, že hebrejčina je pre žida najlepším jazykom pre dialóg s Bohom.
Martin Buber v jednom zo svojich článkov spomenul chasidskú poviedku o nevzdelanom židovi, ktorý sa chcel modliť. Z hebrejčiny vedel len abecedu a tak ju stále omieľal dokola. Rabín sa ho opýtal, čo to robí. Odpovedal mu, že Boh vie, čo je v jeho srdci a tak si z písmen poskladá slová.
Práve stav srdca a pokoj v mysli sa v judaizme považuje za základný predpoklad dobrej a úprimnej modlitby. Modlitba by nemala byť len prázdnym odriekaním slov, ale skôr snahou o zmenu človeka a nápravu nepekností tohto sveta.
Beata
Balogová
