Aký vlastne môže mať kniha o korupcii z najvyšších vládnych kruhov dopad na spoločnosť? Nemusíme ani čakať na vydanie knihy o Gorile, aby sme poznali odpoveď. V roku 1909 totiž novinár Mihály Habár vydal knihu s podtitulom „Údaje k mravopisu koaličnej vlády“, v ktorej skompromitoval takmer všetkých vtedajších ministrov.
Hoci väčšina informácií v knihe pochádzala z dostupných zdrojov, hlavne novín, už len samotný fakt, že boli sústredené do jednej publikácie, vyvolal veľký ohlas. Písalo sa v nej o pochybných štátnych zákazkách, podplácaní, podozrivom náraste majetku politikov.
Aký bol jej výsledok? Novinára síce množstvo ministrov zažalovalo a napokon ho súdy aj napriek protestom niektorých umelcov prinútili sa ospravedlniť, no ministri museli do roka odstúpiť.
Historik András Cieger, ktorý o prípade písal v štúdii venovanej korupcii v 19. a 20. storočí, však hrdinskosť samotného novinára spochybňuje. Predpokladá, že svoju knihu nevydal ani z vlastnej iniciatívy, ani na základe samostatného novinárskeho pátrania.
„Hoci nemáme priame dôkazy, právom sa môžeme domnievať, že v pozadí celého prípadu stáli politici,“ napísal historik András Cieger.
Kupovanie mandátov
Film Zemianska česť ukázal prax kortešačiek 19. storočia. FOTO - SFU.SK
Ani podozrenia o kupovaní hlasov za pivo či drobný obnos, ktoré sa dodnes objavujú pri voľbách v niektorých okresoch, nie sú bez svojho historického predchodcu. Podobne skorumpované boli takmer všetky voľby za Rakúsko-Uhorska a boli vďačným námetom nejedného dobového románu.
Svedectvo o bujarom kupovaní duší nám podali autori ako Ján Kalinčiak či Kálman Mikszáth. Uplácaniu voličov počas dlhého 19. storočia nahrávalo aj to, že pri obmedzenom - pasívnom aj aktívnom - volebnom práve dakedy stačilo kúpiť pár stoviek hlasov na to, aby bol daný kandidát zvolený.
Korupcia prinajmenšom v podobe pitiek pre voličov bola dokonca všeobecne očakávaná. Nikomu sa nezdalo čudné ani to, ak kandidát prispel na opravu kostolného zvona v obci, ktorá následne hlasovala jednotne zaňho. Najviac sa jej darilo tam, kde malo podplácanie najväčší zmysel - tam, kde časť podporovala Viedeň a druhá nezávislosť Uhorska.
V uhorskom parlamente sa síce podchvíľou diskutovalo, do akej miery je platenie pijatík pozitívnym stimulom volebnej účasti ľudu a „primeraným“ uctením si zďaleka prichádzajúcich voličov, zákony na regulovanie kortešačiek však boli celkom neúčinné, ak sa ich vôbec podarilo presadiť.
Politické elity sa však navzájom pre podobné praktiky napádali len zriedka – spájali ich totiž spoloční nepriatelia – robotníci a početné národnosti monarchie, ktoré sa počas 19. storočia už začali aktivizovať.
Financovanie strán
Financovanie politických strán je takisto veľmi starým problémom. Už v roku 1912 prišiel o post vtedajší premiér Lászlo Lukács, pretože vyšlo najavo, že ešte ako minister financií prijal od Uhorskej banky 4,8 milióna korún na volebnú kampaň svojej strany.
Nikoho však neprekvapí, že po jeho vynútenej demisii už neboli voči nemu vznesené žiadne obvinenia. Aj kauza kupovania si opozičných poslancov má svoje historické paralely. Už v roku 1903 sa Károly Khuen Héderváry vzdal postu premiéra v súvislosti s kauzou údajného uplácania opozičného poslanca Zoltán Papa s cieľom ukončenia parlamentnej obštrukciu.
Konkurenční polici sa citlivými informáciami podľa Andrása Ciegera navzájom držali v šachu už prinajmenšom na začiatku minulého storočia, ktoré bolo zvlášť plodné na rôzne politické kauzy.
Informácie o pochybných prípadoch svojich protivníkov vytiahli však politici až vtedy, keď to bolo pre nich výhodné, pričom formálny boj proti korupcii sa niekedy hodil na zakrytie vlastnej neschopnosti vládnuť. Predsedovia strán sa nesnažili popierať vlastné korupčné správanie, argumentovali len tým, že druhá strana je skorumpovaná ešte viac.
„Hoci v našej politike škandál za škandálom nasleduje, ale ani polovica z toho, o čom sa šepká, sa nedostala na verejnosť,“ napísal šéf Nezávislej osemaštyridsiatnickej strany a minister obchodu Ferenc Kossuth ešte v roku 1913. Sám bol pár rokom predtým tiež obvinený z korupcie
Štátne zákazky
Správcovia nemávali už od biblických čias s im zvereným majetkom vždy tie najčestnejšie úmysly. Zlé nakladanie s majetkom sa dodnes volá šafárenie, podľa pomenovania správcovskej funkcie na statkoch. V
dejinách sa vo veľkom šafárilo s kráľovskými i mestskými rozpočtami, nie vždy to však zostali sprenevery beztrestné. Podľa zápisov z Bardejova bol istý Abrahamus Zensel v roku 1602 sťatý za zlé zaobchádzanie s jemu zvereným majetkom mesta.
Politika bola vnímaná ako prostriedok na individuálne zlepšenie finančného zabezpečenia prinajmenšom od čias, keď ju prestali robiť zdarma finančne zabezpečení šľachtici. Už rokoch 1907 až 1909 prišlo pre pochybné štátne zákazky o post viacero ministrov vtedajšej vlády.
Tí, ktorí boli blízko pri moci, si polepšili aj v medzivojnovej československej republike, ktorá mala povesť slušnej demokracie. Ako to popísal Milan Zemko vo svojej štúdii, noví československí politici často pochádzali zo skromných pomerov a začali majetkovo „zabezpečovať“ získavaním statkov po vyvlastnených aristokratoch a veľkostatkárov nemeckej a maďarskej národnosti.
Pôda sa síce mala pôvodne rozdeliť medzi malých nadobúdateľov, invalidov a bezzemkov, prípadne dať družstvám, v praxi sa však tzv. „zvyškové“ statky prideľovali príslušníkom nových elít, hlavne argalášskej klientele agrárnej strany, ktorá mala celý proces na starosti.
Medzi „zvyškovými“ statkármi boli senátori, poslanci, vysokí úradníci i príbuzní úradníkov Štátneho pozemkového fondu. Komunistickí poslanci kritizovali už v roku 1926, že nejde o sociálnu reformu, ale o vytvorenie nových veľkostatkárov z radov českej buržoázie.
Vtedajší premiér Jan Černý sa obraňoval celkom alibisticky – vraj zákon neukladá fondu skúmať príbuzenské zväzky ani verejné postavenie uchádzačov o statky.
Známy spisovateľ Janko Jesenský, ktorý bol v tom čase nitrianskym županom, takto napríklad spolu s bratmi získal spolu 1200 jutár, 300 jutár dostal aj agrárnický poslanec a bývalý minister Vavro Šrobár.
Citáty o korupcii
„Abrahamus Zensel, mešťan nie z biednych pomerov, dokonca člen mestskej rady, bol prichytený pri sprenevere čiže krádeži takej, že mestské peniaze, ktoré bol zodpovedný počítať a spravovať pre mestskú radu, od niekoľkých, dokonca mnohých miestnych mužov prijal a pre vlastný osoh použil; z tejto veci bol usvedčený, a potom sa dokonca aj sám niekoľkokrát priznal, a [bol za to] sťatý.
Súdny spis, Bardejov, 1602
„Vieme ale dobre, že sa v novších časoch v krajine našej ten náramne škodný neduh rozšíril, že úradníci… sa teraz získajú na tú alebo inú stranu a tak ďaleko to už prišlo, že nie ten, kto by bol najspôsobnejší, ale skoro vždy ten, kto je najštedrejší a najradodajnejší do úradov prichodí.“
Ľudovít Štúr, okolo r. 1840
„To, že nám tu rad-radom vyskakujú škandály okolo straníckej kasy, ktorá už má pri každom obchode čosi ako starodávne právo, … že z každého obchodu, ktorý sa uzavrie so štátom, straníckej kase pripadne prvá rozkoš, a to na milióny, ktoré potom vláda použije na kupovanie hlasov, teda na podplácanie a sfalšovanie volieb – je už aj na čestnejších členov strany práce priveľa.“
Ferenc Kossuth, poslanec uhorského snemu a neskôr minister obchodu, 1910
„Z príležitosti poskytnutia prvej [vládnej] sanačnej podpory nášmu ústavu v čiastke 90 mil. korún vtedajšia správa banky poskytla exponentovi agrárnej strany 200 tis. korunovú pôžičku… Ďalší prípad bol pred voľbami v roku 1929, keď z poverenia [ministra školstva] Dr. Milana Hodžu dostavil sa do Tatra banky hlavný tajomník agrárnej strany Seďa a žiadal pre ústredný sekretariát strany vyplatiť pôžičku 500 tis. korún, nutnosť čoho našim funkcionárom naznačil tým, že ak by sme strane tento úver neposkytli, Tatra banka nedostala by sľúbený štátny vklad 60 mil. korún.“
Interná analýza Tatra banky o stratách z tzv. politických úverov, 1939
„Morávek! Ráč zariadiť všetko tak, aby pán Jozef Kunda, Hafnerova 6, Bratislava, dostal možnosť arizovať drevársky podnik Filip Propper v Humennom. Potrebujem ho tam na čelo HG. Na stráž! Š. Mach.”
odkaz ministra vnútra a šéfa Hlinkovej gardy Alexandra Macha úradníkovi Morávkovi, šéfovi arizačnej komisie, 1941
„Doba, kdy sme si idealizovali mnoho věcí v životě, v ekonomice, v kultuře i v politice, kdy se věřilo, že stačí citovat poučku o socialistické a komunistické společnosti a lidé budou žít a pracovat tak, jak se to píše, že již nebude lenochů, zlodejů, podvodniků, prostitutek, že existují pouze ideoví nepřátelé, ta doba je za námi. Praxe nás poučila, že máme všechno - jedno i druhé.“
Vasiľ Biľak, tajomník ÚV KSS, 1967
„V rozpore so socialistickou morálkou a neraz aj so zákonnosťou vyžadujú niektorí pracovníci rôzne úplatky za vybavovanie vecí a zabezpečovanie úloh, ktoré patria k ich povinnostiam.“
Gustáv Husák, prezident ČSSR, 1975
„Boj proti takým neduhom, ako je vyhýbanie sa práci, úplatkárstvo a špekulantstvo, a iným prejavom maloburžoáznej morálky, smerujúcej k zneužívaniu vymožeností socializmu, je preto naďalej dôležitou úlohou aj našej ideovo-výchovnej práce.“
Jozef Lenárt, 1. tajomník KSS, 1976
Arizácia po slovensky
Úzka politická špička prišla za slovenského štátu k majetkom oveľa väčším, než aké sa rozdeľovali za starej republiky. Arizácia židovského majetku, ktorý sa v tom čase odhadoval na vyše tri miliardy slovenských korún, bola priamo korupčným rajom.
Arizovaný veľkostatok získal napríklad aj predseda vlády Jozef Tuka, sestra prezidenta Tisa či minister Ferdinand Ďurčanský.
Nekontrolovateľnú moc nad celým procesom získal Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom. Medzi spismi tohto úradu sa zachovali rôzne intervenčné listy ministrov.
Vplyvný Alexander Mach žiadal napríklad Morávka o „prajné vybavenie“, aby sa k majetku dostal človek, ktorého on potreboval pre prácu v Hlinkových gardách. A Morávek „ráčil zariadiť“ všetko tak, aby ten či onen fabriku skutočne dostal.
Morávek však nezabúdal zabezpečovať v prvom rade sám seba. Sám zarizoval šesť lukratívnych prípadov a svojim príbuzným pridelil ďalších 35. Keď po kritike musel v roku 1943 z postu abdikovať, bránil sa tým, že svoju úlohu splnil, lebo už v januári 1942 sa mohlo pristúpiť deportácii židov bez narušenia ekonomiky štátu.
Arizáciou však získavali hlavne jednotlivci, nie štát. Z dvoch tisícov arizovaných podnikov bola ich likvidačná hodnota – aj to podhodnotená - určená len pri dvesto osemdesiatich.
„Slovenský život ešte nikdy nebol natoľko skorumpovaný a natoľko zmaterializovaný, ako je práve v prítomnom čase,“ objavilo sa dokonca ešte aj v Slovákovi, ktorý bol tlačovým orgánov vládnucej strany HSĽS v júli 1942. Aj štátna rada vydala paradoxné vyhlásenie: „Nacionálny idealizmus už neexistuje, židovská otázka je vecou arizátorov a ich záujmov.“
Ani hnuteľný majetok židov sa nerozdával chudobným. Šperky, porcelány, nábytky, koberce sa vo veľkom skupovali za podhodnotené ceny na špekulatívne účely. Korupcia kvitla aj pri udeľovaní výnimiek na zamestnávanie židov.
Deportácie židov
Za najkrikľavejší prípad korupcie môžeme vnímať kupčenie s ľudskými životmi, ku ktorému dochádzalo v súvislosti s deportáciami židov a iných nepriateľov slovenského štátu počas druhej svetovej vojny.
Pri podplácaní úradníkov sa v tom čase točili obrovské sumy, organizovala ho ilegálna pracovná skupina pri Ústredí židov, ktorá dostávala peniaze hlavne od zahraničných židovských organizácií. Medzi jej najaktívnejších členov patrila Gisela Fleischmannová a Andrej Steiner.
Úplatkárstvo vzrástlo hlavne po marci 1942, keď začali prvé transporty. Často však úplatok spôsobil len to, že jeho nepohodlného svedka poslali do tábora najskorším transportom.
Anton Vašek, šéf 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti deportácie, ľuďom klamal, sľuboval, vydieral ich, bral úplatky vo veľkom, vyťahoval ľudí z vagónov smerujúcich do táborov, ale aj ich tam vracal, ak si to žiadala „verejná mienka“. Prezývali ho „židovský kráľ“.
Aj prezidentovi Jozefovi Tisovi mali ísť podľa istých zdrojov na jeho zahraničné bankové konto už od leta 1942 mesačné splátky. Úplatky prijímali aj ilegálni prevádzači, ktorým sa podarilo cez hranice do Maďarska presunúť asi šesťtisíc židov.
Najvyššie sumy od židovskej komunity však inkasoval nemecký poradca Dieter Wisliceny, ktorý bol blízkym priateľom Adolfa Eichmanna. Slovenskí židia sa preto naivne domnievali, že by mohol zastaviť transporty.
Bol to však práve on, ktorý v mene nemeckého veľvyslanectva tlačil na jeseň 1942 na ich pokračovanie. Ako popisuje Ivana Kamenec vo svojej štúdii, so stále väčšou krízou sa množstvo úplatkov len zvyšovalo - peniaze boli istejšie ako úradnícka kariéra v štáte pred pádom. Desaťtisíc židov prežilo však nielen vďaka úplatkom, ale aj nezištnej pomoci väčšinového obyvateľstva.
Tunelovanie bánk
Dokonalou prípadovou štúdiou dodnes veľmi diskutovaného vzťahu medzi štátom a súkromnými bankami by mohli byť zásahy agrárnej strany do prvorepublikového slovenského bankového sektora.
Slovenské banky sa mali po krátkom období rastu už v polovici 20. rokov dopracovať k obrovskej celkovej strate, zachrániť ich mohli len intervencie štátu. Za tie si však politici vypýtali protislužby v podobe výhodných pôžičiek pre seba alebo aj politické strany.
Ako dokazujú výskumy Ľudovíta Hallona, najviac sa v tomto smere angažoval minister a neskôr aj predseda vlády Milan Hodža, ktorého cieľom bolo vytvoriť nielen jednotné bankové centrum, ale predovšetkým podriadiť ho vplyvu agrárnej strany. Viaceré z jeho plánov však narážali na odpor a zrealizovala ich až totalitná moc slovenského štátu.
Bol to však politický zásah Milana Hodžu, ktorý spôsobil, že nikdy nebolo vyšetrené kriminálne spravovanie Tatra banky. Jesenského bratia Vladimír a Fedor sa mali napríklad vo vedení Tatra banky dopúšťať machinácií a vedomého falšovania účtov. Z banky museli síce odísť, ale inak potrestaní neboli.
Aj ďalší člen skorumpovaného vedenia Tatra banky Cyril Kresák odišiel pokojne do dôchodku, Ľudovít Vanovič sa stal dokonca novým riaditeľom tejto banky.
Gorily z našej minulosti
Milan Hodža
bol viacnásobným ministrom a v rokoch 1935 – 37 aj ministerským predsedom vlády ČSR
pre úplatkárske aféry (vyňatie veľkostatkov bulharských princov z pozemkovej reformy a sanácia družstevnej centrály v Sofii za 100-tisíc leva) musel z politiky nakrátko odísť už v roku 1929
ako významný predstaviteľ agrárnej strany sa najviac angažoval v snahe o koncentráciu bankovníctva; 212 slovenských bánk chcel sfúzovať do silného centra a podriadiť ho vplyvu svojej strany. Okrem legálnych prostriedkov na to používal aj mnohé klientelistické postupy, pri ktorých zneužíval zlú ekonomickú situáciu bánk
o vysoké straty bánk sa však aj sám ako minister zaslúžil politickým tlakom na neisté obchody v drevárskom priemysle, ktoré viedli ku strate bánk až vo výške 50 miliónov Kč, tie najriskantnejšie obchody, ktoré navrhoval, však našťastie vláda zastavila
za prísľuby štátnej pomoci žiadal od zadlžených bánk benefity pre agrárnu stranu. Najviac dosiahol v najväčšej Tatra banke, ktorej strata spolu so Slovenskou bankou tvorila v polovici 20. rokov až 300 miliónov z celkových 451 miliónov strát slovenských bánk. Len v rokoch 1926 – 1930 vyplatila Tatra banka agrárnej strane i samému Milanovi Hodžovi 1,920 milióna Kč
zomrel v roku 1944 v USA, jeho pozostatky boli v roku 2002 so všetkou poctou prenesené na Národný cintorín v Martine
je nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní Francúzska, Poľska, Talianska, Juhoslávie a Rumunska
Augustín Morávek
bol predsedom Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý mal na starosti arizácie, ktoré mu priniesli takmer neobmedzenú moc a príjmy
pre rodinkárstvo sa dostal pod kritiku ešte aj samotnej HSĽS, v júni 1942 musel po vyšetrovaní prechmatov zo svojho úradu rezignovať, následne bolo voči nemu nariadené disciplinárne konanie za zneužívanie funkcie
posledné záznamy o jeho pobyte v Maďarsku sú z roku 1943, pravdepodobne odtiaľ ušiel; medzi spiacimi švajčiarskymi kontami sa to jeho – na rozdiel napríklad od konta Vojtecha Tuku - nenašlo FOTO: Slovenský národný archív.
Anton Vašek
bol aktívnym členom katolíckych spolkov a členom Hlinkových gárd
v rokoch 1942 - 1944 bol prednostom 14. protižidovského oddelenia ministerstva vnútra, bol hlavným organizátorom deportácií, ktoré aj ideologicky zdôvodňoval
s nacistami spolupracoval aj ako hlavný notár Mestského úradu v Bratislave
v roku 1946 ho národný súd odsúdil na trest smrti obesením
Izidor Koso
podieľal sa na organizovaní arizácie židovského majetku
bol spoluorganizátorom židovského kódexu
v roku 1948 ho ľudový súd odsúdil na osemnásť rokov väzenia
Dieter Wolfgang Wisliceny
od septembra 1941 bol ako poradca Adolfa Eichmanna nacistickým poradcom pre Ministerstvo vnútra SR pre oblasť deportácií
v rokoch 1943 a 1944 organizoval deportácie židov v Grécku, neskôr aj v Maďarsku
v roku 1948 ho odsúdili na trest smrti
Dejinám korupcie v našom geografickom kontexte sa po prvý raz komplexnejšie venuje najnovšie číslo FORUM Historiae, ktoré vychádza dvakrát ročne na internete www.forumhistoriae.sk.
Zostavovateľmi zborníka sú László Vörös a Peter Šoltés.
V ňom uverejnené štúdie sú výsledkom jeden a polročnej práce trinástich 13 autorov prevažne z Historického ústavu SAV .
Zo štúdie Blanky Szeghyovej sa dozvieme, aké boli formy korupčného správania v stredoveku, maďarský historik András Cieger opísal volebné praktiky i politické škandály v Uhorsku do roku 1918.
Ľudovít Hallon sa venoval samostatne korupčným prvkom v pôsobení významného medzivojnového agrárneho politika Milana Hodžu, a to najmä vo vzťahu k sanácii už vtedy zadlžených bánk.
Milan Zemko je autorom textu o nekriminálnej korupcii v období prvej československej republiky i počas slovenského štátu.
Ivan Kamenec sa zameral na korupciu, ktorá kvitla pri riešení tzv. židovskej otázky, Ján Hlavinka opísal postupy arizácie židovských podnikov.
Vnímaniu korupcie po roku 1989 sú venované články Romana Džambazoviča, Emílie Sičákovej-Beblavej, Gabriela Šípoša a Mateja Kuriana.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
