Aj pri tvorbe zákonov môže dôjsť k omylom, chybám či nedostatkom. A pretože na Slovensku nie je systém dvojkomorového parlamentu, kde sa tieto komory vzájomne „strážia“ a svojím korigovaním zabezpečujú kvalitu legislatívneho procesu, je logické, že časť tejto úlohy musí vykonávať iná ústavná inštitúcia. Podľa ústavy je to hlava štátu, ktorá môže vrátiť na opätovné prerokovanie NR SR schválený zákon, ak sa domnieva, že tento je v rozpore s Ústavou SR (aj keď konečné rozhodnutie je na Ústavnom súde) alebo z dôvodu nevýhodnosti prijatého predpisu pre štát a spoločnosť.
Faktom je, že slovenský prezident svoje oprávnenie využíva pomerne často. V poslednom čase vrátil poslancom približne 15 zákonov. Z nich tri spája prinajmenej to, že v každom sa explicitne vyskytuje slovo „komunizmus“.
Prvým je novela Trestného zákona, podľa ktorej sa medziiným mala stať trestným činom aj podpora a propagácia komunizmu. Skutočnosť, že nielen za fašizmu či nacizmu, alebo i za komunizmu, resp. tzv. reálneho socializmu dochádzalo k porušovaniu ľudských práv a slobôd, sú veci dostatočne známe a ťažko vyvrátiteľné.
Druhý zákon bol o podmienkach spôsobilosti pre činnosť v spravodajských službách. Tieto podmienky sa podobali na úpravu, ktorá bola v tzv. lustračnom zákone. Bohužiaľ, spomenutý zákon sa na Slovensku v čase svojej platnosti a účinnosti de facto nikdy neuplatňoval, a to jednoznačne hovorí o tom, akú podporu si našli pohrobkovia bývalého režimu medzi tými, čo mali v rukách moc, ako i o vzťahu a úcte k právu a jeho rešpektovaniu. A ak aj dnes, viac než 12 rokov od novembra ‘89, by prípadný odchod expríslušníkov ZNB ohrozil či dokonca „znefunkčnil“ fungovanie a prácu bezpečnostných a spravodajských služieb slovenského štátu, je to isté a dosť smutné svedectvo.
Tretím zákonom sa mali sprístupniť zväzky špeciálnych služieb, teda nielen ZNB, ale aj ostatných policajných a bezpečnostných orgánov vrátane ÚŠB, a teda zahŕňal obdobie rokov 1939 -1989. Ďalej sa mal zriadiť Ústav pamäti národa, ktorý by tieto zväzky spravoval – nielen archivoval, ale aj spracúval a sprístupňoval. Tento zákon si za cieľ kládol vyrovnať sa s minulosťou a plne sa zhodujem s názorom jeho predkladateľa, poslanca za DS Jána Langoša, že bez poznania pravdy minulej nemožno hovoriť ani o pravdivej prítomnosti, a tieto hrubé čiary a kostlivci v skrini tým ohrozujú aj budúcnosť. Napokon, prípad z Maďarska po ostatných voľbách sa netýka len úradujúceho predsedu vlády, ale každého, kto posledných tucet rokov bol v ústavnej funkcii.
Občania majú právo vedieť relevantné skutočnosti o minulosti svojho štátu a aj o sebe, ak niektoré zložky štátu ich evidovali, sledovali a prípadne aj perzekvovali. To nie je o nijakej pomstychtivosti, ale len o vyrovnaní sa s minulým režimom a nastavení zrkadla tomu obdobiu.
Ak aj niekto bol počas komunistickej éry členom vtedajšej štátostrany či príslušníkom niektorej z policajných zložiek, neznamená to, že by ho to dnes automaticky diskriminovalo z verejného či podnikateľského života. Nie, takáto osoba pokojne môže teraz patriť medzi úspešných podnikateľov. Napokon, keď sa pozrieme na vekové zloženie i minulosť známych biznismanov, nemožno nevidieť, že väčšina generálov a kapitánov priemyslu a obchodu má niečo spoločné. Faktom je, že vo volených a vymenovaných funkciách, ak ide o človeka staršieho ako 35 rokov, aj keď sa to často neuvádza v oficiálnych životopisoch, ide neraz o členov či aspoň kandidátov KS. Prečo nie, nik im šancu dokázať svoje kvality neberie. V trhovej a otvorenej spoločnosti má každý možnosť presvedčiť o tom, čo dokáže. Na strane druhej však verejnosť má právo vedieť celú pravdu o minulosti každého, kto sa už uchádza o ústavné a volené funkcie.
Chcem preto veriť, že na augustovej schôdzi sa nájde dostatok poslancov, ktorí majú v hlave jasno a pri hlasovaní sa držia istej línie. Ak sa schváleným normám vyčítajú isté nedostatky a chyby (a pri zákone o spoľahlivosti príslušníkov spravodajských služieb je takou fakt, že nemohol byť účinný od 1. júla), potom ich treba odstrániť a urobiť všetko preto, aby čo najskôr boli súčasťou slovenského právneho poriadku.
Autor: Milan Galanda(Autor je právnikom, bol poslancom SNR v rokoch 1990 – 1992)
Beata
Balogová
