Predseda parlamentu Gašparovič štyri roky bojoval spolu s premiérom Mečiarom proti prezidentovi Kováčovi. Po ďalších štyroch rokoch sa predseda HZDS Gašparoviča zbavil ako potenciálneho súpera v boji o prezidentské kreslo.
FOTO PRE SME - ALAN HYŽA
Na nitrianskom sneme Vladimír Mečiar o Gašparovičovi povedal, že ho videl do politiky prichádzať, pretože bol pri tom, keď mu ponúkli funkciu generálneho prokurátora vtedajšej ČSFR. „Boli sme ho v roku 1990 vybrať z domu takmer v montérkach,“ povedal Mečiar, čím chcel povedať, že bez neho by Gašparovič v tých „montérkach“ aj zostal.
Hoci z vtedajšieho prorektora Univerzity Komenského urobili generálneho prokurátora aj ľudia KDH, od začiatku bol predovšetkým Mečiarovým človekom.
Použitý proti Kňažkovi
V marci 1992 prezident Havel rozhodol, že Gašparoviča z jeho funkcie odvolá, no nie za to, čo v nej urobil, ale pre to, že v nej nerobil nič. Reči, že zo svojho postu chránil Mečiara, odvolaný Gašparovič odmietol - tvrdil, že ho nechránil a chrániť ani nemohol, lebo ak by sa proti predsedovi HZDS malo začať trestné konanie, rozhodol by o tom slovenský prokurátor.
O rok neskôr, keď sa z Gašparoviča stal blízky spolupracovník premiéra Mečiara, začal o sebe pestovať hrdinskú legendu, že ho odvolali, lebo nedovolil, aby prenasledovali šéfa HZDS: „Raz bol Mečiar znásilňovateľ, inokedy člen KGB či ŠtB, potom ten, čo vytrhával stránky z registračných protokolov ŠtB. Vyhlásil som, že pokiaľ budem generálnym prokurátorom, Mečiara nikto stíhať nebude…“
Po voľbách v roku 1992 použil predseda Mečiar poslanca Gašparoviča približne rovnako, ako o desať rokov neskôr použil proti Gašparovičovi pani Dubovskú. Pretože premiér nechcel, aby funkciu predsedu SNR obsadil jeho zaslúžilý podpredseda Kňažko, do najvyššej ústavnej funkcie v Slovenskej republike navrhol čerstvého poslanca Gašparoviča. V júli 2002 sa situácia zopakovala, ale proti Gašparovičovi. Prednosť dostala čerstvá poslankyňa HZDS Diana Dubovská.
Predseda nad právo
Napriek tomu, že patril k blízkym spolupracovníkom premiéra a šéfa HZDS, predseda Národnej rady si spočiatku zachovával relatívnu autonómiu, ktorá mu vydržala aj po znovuzvolení v roku 1994. Hoci od neho Mečiar očakával, že nedovolí, aby na ustanovujúcej schôdzi parlamentu namiesto členov Moravčíkovej vlády nastúpili do parlamentu ich náhradníci, Gašparovič rešpektoval zákon a náhradníkov povolal - ako si všimli novinári Gembický a Füle, „svoje rozhodnutie prečítal chvejúcim sa hlasom“. Keď si mal vybrať medzi predsedovým hnevom a vlastnoručným porušením zákona, dal ešte prednosť prvej možnosti. No kompenzoval to osobným obhajovaním Mečiarovej politiky.
Prvý demarš, ktorým Európska únia reagovala na personálny masaker počas dlhej parlamentnej noci, prijal práve Gašparovič. Hoci dokument obsahoval naliehavú výzvu, aby nová garnitúra dodržiavala záväzky kandidátskej krajiny, predseda Národnej rady verejnosti oznámil, že v ňom nie je „nič, čo by mohlo Slovensko znepokojiť, že ho Európa neprijme…“ „Existuje iba jemná výčitka o rýchlosti konania parlamentu a to je všetko,“ luhal Gašparovič.
Na ďalší demarš reagoval tým, že on sám mal výčitky voči únii a vôbec neboli jemné. Europoslancov sa v Bratislave spýtal, či nemohli pred prijatím demaršu rešpektovať elementárnu ľudskú slušnosť. Tvrdil, že západné štáty sa postavili na stranu prezidenta, „pretože je na strane opozície“.
Ako najvyšší funkcionár zákonodarného zboru rezignoval na akúkoľvek autonómiu a parlament pod jeho vedením prijal desiatky protiústavných zákonov. Zvyšky svojej dôstojnosti zachraňoval iba ako hlasujúci poslanec. Ivan Gašparovič nepodporil návrhy HZDS na zrušenie privatizačných rozhodnutí Moravčíkovej vlády, ani o presune právomocí z vlády na FNM. Oba zákony neskôr Ústavný súd označil za protiústavné. Opakovane nehlasoval ani za novelu Trestného zákona, známu ako zákon na ochranu republiky. Ale k svojmu hlasovaniu sa on sám nehlásil. Na otázky novinárov, prečo konal inak ako jeho kolegovia, Gašparovič povedal: „Neviem, čo sa stalo. Ja som len stlačil ‘tlačítko‘ prezentácie a na hlasovacom paneli vyskočilo, že som sa zdržal. Určite som sa nechcel zdržať hlasovania v tejto otázke.“
Obhajca a aktér
Gašparovič s veľkým osobným nasadením obhajoval všetko, s čím v rokoch 1994 - 1998 prišiel predseda HZDS. Obhajoval potláčanie opozície, čistky v štátnej správe, úporné prenasledovanie prezidenta, obmedzovanie práv menšín, zneužitie SIS na kriminálne účely, marenie referenda, útoky na predstaviteľov odborov, cirkví, novinárov, umelcov, akademickú obec i mimovládne organizácie. K výčinom mečiarizmu prispel nielen ako ich obhajca, ale aj ako aktér.
Keď na začiatku novembra 1996 poslanec Gaulieder opustil parlamentný klub HZDS, písomne oznámil predsedovi Národnej rady, že sa svojho mandátu nevzdáva a vyzval Gašparoviča, aby „akýkoľvek iný list vo vzťahu k môjmu mandátu a mojej osobe považoval za bezpredmetný“. Napriek tomu list, ktorým HZDS „vzdalo“ mandát svojho poslanca, šéf parlamentu posunul tam, kde ho chcel mať predseda hnutia. Vládna väčšina potom hlasovaním rozhodla, že sa Gaulieder mandátu vzdal. Svoj názor nezmenila ani vtedy, keď Ústavný súd konštatoval, že porušila Gauliederove ústavné práva. A nezmenil ho ani Gašparovič, ktorý klesol tak hlboko, že o sudcoch Ústavného súdu vyhlásil, že si „svojvoľne určujú svoje právomoci“ a svojimi verdiktami „svojvoľne zasahujú do právomocí iných orgánov“.
Nielen postihnutý Gaulieder, ale aj opoziční poslanci a zahraniční politici dospeli k záveru, že „najväčšiu vinu v tejto kauze má predseda NR SR Ivan Gašparovič, ktorý deformuje výrok Ústavného súdu“.
S prihliadnutím na rolu slovenského parlamentu a jeho najvyššieho funkcionára poslanci Európskeho parlamentu rozhodli, že sa jeho najvyšší predstaviteľ nezúčastní na plánovanom stretnutí so zástupcami stredoeurópskych parlamentov, lebo sa malo konať v Bratislave. Na prejav medzinárodnej izolácie reagoval Gašparovič zvýšenou militantnosťou voči zahraničiu.
Rovnako neprijateľní
Na konci roku 1997 vystúpil na mítingoch HZDS i na krajských konferenciách hnutia s prejavmi, v ktorých sa opakoval spoločný motív. To, že Slovensko nebolo pozvané do NATO a ani sa s ním nezačali priame rozhovory o vstupe do Európskej únie, vraj nezavinila tretia Mečiarova vláda, ani koalícia HZDS so Slotovou SNS a Ľuptákovým ZRS. Západ hovorí, že Slovensko nesplnilo politické kritériá pre členstvo, iba preto, „len aby isté sily mohli Slovensko permanentne napomínať, kritizovať, lebo táto vláda plní svoj volebný program, teda ide inou cestou transformácie, ako okolité štáty, ktoré zahraničným záujemcom vypredajú všetko, o čo ich kapitál prejaví záujem“.
Je paradoxné, že politik, ktorý podporil Mečiara vo všetkom, čo spôsobilo, že sa stal medzinárodne neakceptovateľnou figúrou, po založení vlastného subjektu vyhlásil, že jeho HZD nemôže ísť do koalície s HZDS, lebo „nemôžeme ísť do koalície so stranou, ktorá nie je v zahraničí akceptovaná“.
Pred voľbami v roku 1998 opozičné strany vyhlasovali, že s Mečiarom a HZDS nemôžu vytvoriť koalíciu, lebo ide o politický subjekt, ktorý poškodil krajinu. Jediná strana, ktorá zvažovala, či je potrebné vylúčiť HZDS ako celok, bola SDĽ. Jej politici tvrdili, že spolupráca s HZDS možná je, ale bez Mečiara a Gašparoviča. V júni 1998 to zopakoval aj najpopulárnejší politik Migašovej strany Robert Fico.
Pred štyrmi rokmi boli teda Mečiar a Gašparovič rovnako neprijateľní politici. Teraz sú mnohí náchylní robiť medzi nimi rozdiely len preto, lebo Gašparovič už nie je s Mečiarom. Ako keby už len rozchod s predsedom HZDS mohol legitimizovať každého, kto celé desaťročie výdatne pomáhal tomu, čo škodilo a škodí Slovensku.
