Na konci roku 1992 Ivan Gašparovič, vtedy najvyšší ústavný činiteľ Slovenskej republiky, vycestoval do USA, kde sa veľmi domáhal stretnutia s novozvoleným prezidentom Clintonom. Zdôvodňoval to životným záujmom Slovenska. Keďže prezident USA neprijíma predstaviteľov cudzích štátov skôr, než nastúpi do úradu, vyslal na stretnutie svojho vysokopostaveného poradcu. Lenže tomu Gašparovič nedokázal vysvetliť, čo bolo také dôležité, aby ho prijal samotný prezident. Hovoril najmä o tom, že Slováci si samostatnosť neželali, a že to boli Česi, ktorí ich do nej dotlačili. Igor Uhrík, ktorý stretnutie zorganizoval a sám sa na ňom zúčastnil, preto dospel k záveru, že predseda parlamentu sa o stretnutie s Clintonom usiloval iba preto, aby mu to zvýšilo „prestíž a šancu získať podporu HZDS v kandidatúre na prezidenta“. V čase, keď bol Gašparovič v USA, však politické grémium hnutia rozhodlo, že za HZDS budú kandidovať Roman a Michal Kováčovci.
V novembri 1998 po rokovaní politického orgánu hnutia Ivan Gašparovič oznámil, že predseda HZDS nebude kandidovať v priamej voľbe prezidenta, lebo sa rozhodol „venovať práci v hnutí“. Tlačový odbor HZDS to okamžite dementoval s tým, že politické grémium o tejto otázke nerokovalo. V apríli 1999 Mečiar oznámil svoju kandidatúru.
Po sneme HZDS v júli 2002 Ivan Gašparovič povedal, že sa na kandidačnú listinu HZDS nedostal preto, lebo niekto Mečiarovi „naťukal do hlavy, že mu budem konkurovať v kandidatúre na prezidenta… Bál sa, že ho môžem poraziť“. Na otázku, či sa bude o dva roky uchádzať o post hlavy štátu v súťaži s Mečiarom, Gašparovič odpovedal: „Nehovorím, že kandidovať budem, ale čo keď… To ho môže stáť vysnívané kreslo.“
