Gašparovič odmietol ponuku, aby sa stal predsedom NKÚ, sudcom Ústavného súdu, kandidátom na primátora, ombudsmanom či šéfom VÚC, čo expremiéra utvrdilo v presvedčení, že Gašparovič má „zrejme najvyššiu ambíciu v tomto štáte“. Keďže najvyššie ambície v HZDS sú vyhradené iba pre jeho predsedu, dlhoročná „dvojka“ v hnutí a strane sa nedostala na kandidačnú listinu. Svoj krok, pre ktorý nemal iný ako osobný mocenský dôvod, Mečiar kamufluje tým, že vraj Gašparovič pripravoval prevrat v HZDS. Trojnásobný premiér sa zbavil konkurenta, lebo si nechcel komplikovať situáciu po voľbách. Tak sa stalo, že si ju skomplikoval pred voľbami.
Na rozdiel od iných oponentov, ktorí z HZDS odišli, lebo mali s jeho náčelníkom rozdielny politický názor, Ivan Gašparovič vyhlasuje, že on sa dostal mimo, ale nie z vlastnej vôle: „My sme neodišli z Mečiarovho hnutia, my sme boli doslova vyhodení.“ Táto veta sa môže páčiť aktivistom a voličom HZDS, lebo im hovorí, že Gašparovič sa nezmenil a celá jeho „vina“ spočíva iba v tom, že ho Mečiar vyhodil.
No ak je tak, potom to znamená, že najväčšiu zásluhu na vzniku Hnutia za demokraciu má vlastne predseda HZDS. A že subjekt, ktorý podľa prieskumu troch agentúr získal dostatočnú podporu, aby sa dostal do parlamentu, nie je dôsledkom autonómneho rozhodnutia svojich zakladateľov, keďže je iba vynútenou reakciou na to, že boli z HZDS „vyhodení“. Mečiar ich vyhodil iba preto, lebo niektorých nepotreboval a Gašparovič mu prekážal.
