Popolcová streda odštartovala 40-dňový pôst veriacich, ktorý vyvrcholí Bielou sobotou, teda dňom pred Veľkonočnou nedeľou.
Kto si však dá námahu, medzi oboma termínmi napočíta o šesť dní viac, teda 46. Rozdiel je spôsobený tým, že rímskokatolícki veriaci nepovažujú nedele za pôstne dni.
Samotnú Veľkú noc vnímajú kresťania ako svoj najvýznamnejší sviatok. Základ kresťanstva totiž tvorí viera v to, že Kristus vstal v tretí deň po smrti z mŕtvych, čím sa malo uskutočniť vykúpenie sveta a zrodenie nádeje na spásu všetkých veriacich.
Prečo trvá pôst práve štyridsať dní, vysvetľuje evanjelický farár z Málinca Ivan Mucha. „Toľko dní sa na púšti postil aj samotný Ježiš, keď sa tam duchovne pripravoval na svoje verejné účinkovanie. V tom čase mal tridsať rokov.“
Najskôr kalórie, potom striedmosť
Pôst sa spájal s odopieraním jedla či zábavy už v minulosti. Historička a etnologička Katarína Nádaská tvrdí, že „po období konzumácie kalorickej stravy, zabíjačiek, svadieb, fašiangových sprievodov, zábav, plesov a bálov, prichádzal čas skromnosti, kajúcnosti, teda pôstu.“
Podľa nej ho ľudia brali vážne a formy pôstnych úkonov boli rôzne – od odmietania niektorých jedál až po konanie dobrých skutkov.
Ešte pred asi sedemdesiatimi rokmi bol bezmäsitý pôst samozrejmosťou, vraví Nádaská. S mäsom ako takým to však bolo rôzne. V európskych končinách sa síce nejedlo, ale ryby, raky či slimáky mali výnimku.
„Šlo totiž o chladnokrvných živočíchov. Preto bola vtedy bežným pôstnym jedlom napríklad kapustnica zo žabími stehienkami, ale aj ryby, a to varené, pečené, údené alebo nakladané v soli,“ vysvetľuje odborníčka.
Kým väčšina odmietala najmä mäso, gréckokatolícki a pravoslávni veriaci nechceli ani mlieko a syr, uprednostňovali múčne a zeleninové jedlá.
V pôstnom období dokonca predkovia zvykli meniť riad, v ktorom varili. Väčšina jedál podľa etnologičky vyhovovala aj z hľadiska dnešnej racionálnej výživy. „Pôst teda pomáhal k očiste tela po zaťažujúcich fašiangových dňoch, a, pochopiteľne, aj k stíšeniu a upriameniu sa k duchovnu.“
Silnou súčasťou pôstu predkov bola snaha o zlepšenie naštrbených medziľudských vzťahov, najmä susedských.
„K dobrým zvykom patrilo odopieranie si drobných radostí – pálenky, fajčenia, pri spoločných stretnutiach sa nespievalo, nehrali sa hry a podobne. Naopak, ľudia pravidelne chodievali do kostola aj na iné pobožnosti, snažili sa konať skutky milosrdenstva či dobré skutky všeobecne,“ tvrdí Nádaská.
Odmieta, že by chodili zachmúrení a s popolom na hlavách, hoci „v stredoveku ani toto nebolo výnimkou ako jedna z foriem pokánia.“
Nezvláda telo, nezvláda skutky
Evanjelický farár Ivan Mucha dnes pripomína, že sa treba venovať telu aj duši. „Napríklad si vo svojom okolí všímať chudobných, trpiacich, smutných, a pomáhať im.“ On osobne počas pôstu jedáva menej, niektoré dni vôbec. Vníma ho totiž nielen ako odporúčanie z Písma, ale aj od lekárov.
„Kto nie je disciplinovaný v ovládaní vlastného tela, nedokáže byť taký ani pri ovládaní svojich myšlienok, slov či skutkov. Niektorí rehoľníci sa postia tak, že istý čas nevyrieknu ani slovko. Aj tým sa možno naučiť netárať do vetra a hovoriť len vtedy, keď to iných obohacuje.“
Podobne to hodnotí katolícky kňaz a jezuita Ladislav Šulík z Centra spirituality Loyola v Ivanke pri Dunaji, pre ktorého je pôst obdobím stíšenia sa, naberania odstupu, hľadania blízkosti Boha a premýšľania nad rôznymi vecami.
„Napríklad aj nad tou, že sa pozeráme na kríž a nie celkom rozumieme, ako mohol Boh dovoliť, aby mu zabili syna, a ešte s tým prišlo aj vyslobodenie pre človeka.“
Šulík tiež pripomína, aby ľudia nezabúdali na almužny, teda pestovanie charity, čo človeka vedie k blízkym väzbám s druhými. Napriek modernej dobe si však nemyslí, že z ľudí sa postupne vytráca duchovno a pôst stráca svoj pôvodný význam.
„Menia sa len prejavy nábožnosti, čo je prirodzené. Ľudia sú aj dnes vnímaví a otvorení Bohu, pričom hľadajú zmysel života aj cez poctivé prežívanie pôstu.“
Pôstne jedlá našich predkov
Kalkýš – archaické jedlo z pšenice a jačmeňa. Zmes sa polievala, až sa objavili klíčky. Potom sa drvila na drevenej doske, precedila cez sitko a riedila vodou. Vznikla tekutina podobná mlieku, ktorá sa zahustila ražnou šrotovou múkou v pomere 1:1. Výsledkom bola kaša, ktorú opäť zriedili vodou, a ktorú potom zapiekli na pekáči. Kalkýš mal chrumkavú kôrku, vo vnútri bol kašovitý. Čím dlhšie stál, tým bol sladší a šťavnatejší. Plnil aj sociálnu funkciu – na jeho prípravu sa dávali dokopy viaceré domácnosti, každá prispela časťou obilia. Piekol sa na týždeň vždy u inej rodiny.
Kyselica – varila sa z ovsenej múky, šrotu, vody a zvyškov starého chleba. Suroviny sa zmiešali a nechali vykvasiť, zákvas sa precedil cez sitko a zahrial. Ak sa zahustil múkou, vznikla polievka, nezahustený sa pil ako nápoj.
Brija alebo čír – do litra vody sa vysypal kilogram múky a za varu sa to miešalo do zhustnutia. Potom sa kaša osolila a pridal ľanový olej.
Chudobnica – veľmi obľúbená, skladala sa zo zemiakov, cesnaku a cibule, ktoré sa zapiekli v peci.
Tatarčené pirohy – pripravovali sa z pohánky, jedli sa najmä na východnom Slovensku.
Kaše – boli základom nielen pôstnych jedál, dokonca sa hovorilo: „Kaša, matka naša“. Konzumovala sa cícerová, pohánková, grisová (krupičná), jačmenná, kukuričná (tengeričanka alebo kukuričanka). Medzi modernejšie patrila ryžová s cukrom a škoricou.
Polievky – napríklad hrachová s geršľou (krúpami), kyslá šošovicová alebo fazuľová, cesnaková, paradajková, zemiaková, bôbová, kapustová bez mäsa.
Kyslá kapusta – jedla sa so zemiakmi, fazuľou či haluškami.
Lokše – pôstne jedlo najmä pre deti. Ide o placky zo zemiakov a múky, ktoré sa opiekli na nasucho rozpálenej platni, potreli slivkovým lekvárom, stočili a posypali makom či cukrom.
zdroj: Katarína Nádaská, historička a etnologička

Beata
Balogová
