KDH: Takto líder nevyzerá

Fakt, že sa hnutie ocitlo v prieskumoch vyššie, je daný najmä oslabením ostatných pravicových strán. Strana, ktorá už dlhšie neprináša vlastné témy, si to uvedomuje.

Fakt, že sa hnutie ocitlo v prieskumoch vyššie, je daný najmä oslabením ostatných pravicových strán. Strana, ktorá už dlhšie neprináša vlastné témy, si to uvedomuje a tento optický preferenčný klam ani nepredstavuje ako výhodu.

Trvalo viac ako desaťročie, než sa Kresťanskodemokratické hnutie dostalo v prieskumoch verejnej mienky na druhé miesto. Potenciálne najsilnejšia pravicová strana však oveľa viac ako svoju pozíciu živí pochybnosti, ako sa zachová po voľbách. A tiež pochybnosti, prečo ju vlastne voliť.

Na pochopenie súčasného stavu sa treba vrátiť o pätnásť rokov dozadu. KDH zažívalo hviezdnu chvíľu. Jeho podpredseda Mikuláš Dzurinda sa stal hovorcom SDK. Vďaka svojim politikom i rozvetvenej regionálnej štruktúre malo hnutie výrazný podiel na páde Vladimíra Mečiara.

Nedôvera

V rovnakej chvíli však začalo strácať silu i myšlienky. Čiastočne kvôli Dzurindovmu snu o veľkej ľudovej strane, čiastočne pre dlhodobý nedostatok ekonomických expertov, čiastočne pre neschopnosť razantnejšie bojovať za vlastnú identitu. Mimochodom, spomínate si, že sa súčasný predseda Ján Figeľ vracal do KDH?

Ďalšia výrazná zmena nastala v roku 2006. Hlasovanie predsedníctva KDH o povolebných rozhovoroch so Smerom privodilo odchod výrazných poslancov okolo Vladimíra Palka a rastúcu nedôveru ostatných pravicových strán i potenciálnych voličov, ktorá hnutie sprevádza dodnes. A jeho traja doterajší predsedovia ju len posilňovali.

To trvalo

V roku 2010 sa situácia trochu zlepšila. Čelo kandidátky vďaka Radoslavovi Procházkovi, Jane Žitňanskej či Antonovi Marcinčinovi omladlo a začalo sa hovoriť o tzv. Lipšicovom krídle v strane.

Žitňanská sa zviditeľnila zákonom o hazarde, Marcinčin názormi, s ktorými by uspel možno aj v Smere. Procházka sa stal aj vďaka funkcii predsedu ústavnoprávneho výboru, ale aj nonkonformnému názoru na zákon o štátnom občianstve, najviditeľnejším poslancom hnutia.

Daniel Lipšic posilňoval povesť bojovníka proti mafii. Zaflirtoval si tiež s „rómskou otázkou“ a v posledných týždňoch bojuje proti Gorile. Tým, že sa rozhovoril o „tichej dohode“ politických strán, aby svoje kauzy zametali pod koberec, spochybnil nielen svojich predchodcov, ale trochu aj stranu a seba.

Kým od Lipšica sa razantné tlačovky čakali, Figeľ svojou aktivitou prekvapil. Stopol napríklad PPP projekty a ukázal, že diaľnice sa dajú stavať aj lacnejšie. Verbálne vymedzovanie sa voči Smeru však spochybnil napríklad aj tým, že na otváranie cesty Pribina pozval Roberta Fica.

A práve to je problém, ktorý mnohých ľudí na KDH dráždi. Predseda pôsobí dojmom, že nechce prísť ani nahý, ani oblečený, ani peši, ani koňmo. Až v dnešnom rozhovore povedal aspoň to, že keď Smer získa nadpolovičnú väčšinu, „nebude o čom“.

Nájdi rozdiel

Od čias vrcholného mečiarizmu ako keby KDH postupne opúšťala chuť za niečo bojovať. Veľké témy ako boj proti autokratovi, integrácia do EÚ a NATO, ale aj výhrada vo svedomí či opatrný euroskepticizmus už nie sú aktuálne, prípadne ich strana opustila. Namiesto toho reaguje len na témy, ktoré prináša niekto iný – raz lekárski odborári, inokedy kríza či Gorila.

Vo svojej kampani strana komunikuje najmä prácu a boj proti korupcii. Hoci ide zrejme o dva najdôležitejšie problémy Slovenska, na rovnaké témy kladie dôraz aj SDKÚ. Mnohí voliči sa tak môžu pýtať, čím sa KDH odlišuje a prečo by ho ľudia mali voliť.

Výhradu vo svedomí, pre ktorú skončila druhá Dzurindova vláda, strana do programového vyhlásenia Radičovej vlády nepresadzovala. V ostatných kultúrnoetických aj v európskych otázkach zapadla, podobne ako iné kresťanskodemokratické strany v Európe, do hlavného prúdu. Navyše má oproti SDKÚ ekonomický hendikep.

Šťastie KDH spočíva v tom, že má verný elektorát. Hoci opúšťa konzervatívne pozície, liberálnejších voličov nemá čím získať.

Fakt, že hnutie sa ocitlo v prieskumoch na druhom mieste, nič svetoborné neznamená. Je to dané len tým, že ostatným pravicovým stranám voliči ubudli. So stabilnými preferenciami okolo desať percent môže byť KDH lídrom pravice len na súčasnom Slovensku.

Jeho predstavitelia si to uvedomujú a optický klam neprezentujú ako výhodu.

Tak ako?

Hoci sa strana dokáže voči Ficovi vymedziť, jeho predseda možnú spoluprácu nevylúčil. Na druhej strane však ani nedokáže povedať, za akých okolností by KDH spoluprácu prijalo. Úvaha, že pravica (s Matovičom) síce získa väčšinu, ale nedokáže sa na ničom rozumnom dohodnúť, tak nemusí byť nereálna.

Ak by si KDH vybralo koalíciu so Smerom, pravdepodobne by ho čakala budúcnosť českej KDUČSL. Raz by šli so silnou ľavicou, inokedy s rozdrobenou pravicou. Optimisti túto pozíciu nazývajú jazýčkom na váhach, pesimisti politickou prostitúciou.