Tak ako do ťažkého terénu je najlepšie silné auto s pohonom 4 x 4 aj do neľahkých časov treba odbornú reprezentáciu a silný program. Takto vysvetľuje Ivan Mikloš názov predvolebného manifestu „4x4 riešenia“.
Je to síce menej ako „120 nápadov“, s ktorými prišla v roku 2010 SaS, aj „9 + 9 priorít“, ktoré má 99 percent, ale to asi nebude hlavný problém, prečo SDKÚ v niektorých prieskumoch podlieza nielen tieto dve strany, ale aj Obyčajných ľudí, Most a, samozrejme, KDH.
Pre vysvetlenie toho, prečo strana nie je žiadnym hummerom pravice, sa treba pozrieť na štyri body, ktorými dosiaľ lákala voličov.
1. Dobrá personálna politika
SDKÚ
Počet krúžkov vo voľbách
2002
Celkovo hlasov: 433 953
Mikuláš Dzurinda: 197 081 Eduard Kukan: 192 885 Ivan Mikloš: 176 415 Ivan Šimko: 107 333 Z. Martináková: 62 903
2006
Celkovo hlasov: 422 815
Iveta Radičová: 205 538 Ivan Mikloš: 199 801 Mikuláš Dzurinda: 165 729 Eduard Kukan: 138 495 Magda Vášáryová: 39 317
2010
Celkovo hlasov:390 042
Iveta Radičová: 223 762 Ivan Mikloš: 185 445 Lucia Žitňanská: 74 100 Magda Vášáryová: 32 786 Milan Hort: 23 568
zdroj: Štatistický úrad
Iveta Radičová je najlepším príkladom toho, ako SDKÚ dokázala hľadať talenty. Premiérka je dlhodobo najpopulárnejšou političkou pravice.
Navyše aj po páde vlády ostáva asi jedinou osobou, ktorú aspoň navonok podporujú v podstate všetky strany a frakcie niekdajšej koalície – dzurindovci, RevoLucionári, sulíkovci, matovičovci, zajacovci, lipšicovci, figeľovci aj bugárovci.
Je zásluhou SDKÚ a Dzurindu, že dali politike takúto osobu. A zároveň je ich zlyhaním, že ju nedokázali vo funkcii dostatočne podporiť. Radičová možno nebola stvorená na post predsedníčky vlády.
Ale pri pohľade zvonka jej vedenie strany nielenže dostatočne nepomáhalo, ale naopak kládlo všemožný odpor. Ak dnes veľa ľudí verí, že Dzurinda si želal Radičovej pád, je to aj pre to, ako strana postupovala pri voľbe generálneho prokurátora či daňovom prenájme.
Ešte šialenejšie však pôsobí iné personálne rozhodnutie – nominácia Anny Bubeníkovej za šéfku FNM. Aj keby bola Gorila celá vymyslená, Dzurinda s Miklošom vopred vedeli, že existuje a niekto ju môže vytiahnuť.
Nebyť Bubeníkovej, príbeh by sa točil okolo dávno zabudnutých politikov a úradníkov, od ktorých sa SDKÚ mohla ľahko dištancovať. Takto zažili, čo to v percentách znamená prebrať za niekoho politickú zodpovednosť.
Všetko toto má teraz vyvážiť Lucia Žitňanská, ktorá má nesporné výhody – na ministerstve dokázala systematicky presadzovať reformy, dovnútra strany bola lojálna a v politike je dosť krátko, aby nebola ničím zaťažená.
Ale sú tu aj slabiny – kým Radičová mala v roku 2010 v rebríčkoch obľúbenosti okolo 16 percent, Žitňanská má teraz ani nie päť. Vo všetkých veľkých sporoch strany s Radičovou stála na strane väčšiny. A aj ak sa prekrúžkuje dopredu, Dzurinda odchod nesľúbil.
2. Nasadenie pre reformy
Zverejňovanie zmlúv na webe a otváranie justície patria medzi tých pár krokov Radičovej vlády, ktoré si dejiny môžu zapamätať. SDKÚ teda dokázala aj v končiacom sa volebnom období presadiť niečo uchopiteľné.
Otázka je, či strana predviedla dostatočne dobrý výkon aj vo zvyšných dvoch rezortoch, ktoré riešia domáce témy – v školstve a financiách. Eugena Jurzycu označila po roku vládnutia samotná premiérka za ministra, ktorý by mal najviac pridať.
Za zvyšných pár mesiacov sa mu už nepodarilo predstaviť zásadnú iniciatívu, ktorá by sa s ním spájala. To neznamená, že sa v školstve nič nerobilo, len že sa volič nemá čoho chytiť.
Ivan Mikloš ani podľa svojich blízkych nemal pre prácu rovnaké nadšenie ako v minulosti. Napriek tomu sa od žiadneho toppolitika nečaká, že by vedel zostaviť lepší tím a balíček opatrení pre časy krízy.
Presadzovať ekonomické reformy je zložitejšie ako naprávať justíciu, lebo ich dosah na voličov je priamejší a ekonomických expertov s vlastnými predstavami je v stranách nepomerne viac než ľudí s názorom na justíciu. Preto bol manévrovací priestor pre zásadné zmeny obmedzený.
Ale to nič nemení na tom, že skôr než zodpovedné hospodárenie a plány reforiem môžu voličovi SDKÚ v deň hlasovania ostať pred očami spomienky na protesty živnostníkov, košickú budovu a kolabujúce daňové úrady, projekt z dielne Miroslava Mikulčíka.
3. Čistenie verejného života
Britský veľvyslanec Michael Roberts v roku 2010 povedal, že za Roberta Fica išlo z každého verejného tendra 20 percent na úplatky. Nástenkový tender, emisie, mýto a iks ďalších škandálov naznačujú, že mohol mať pravdu.
Nič podobné sa neskôr neopakovalo a ani skutky opísané v Gorile nedosahujú až takúto úroveň. Vedenie SDKÚ teda môže mať pocit, že je nespravodlivé, že práve jej po posledných kauzách najviac padajú percentá. Najmä ak pri údajnom spise SIS ide o šesť rokov starú vec.
Ale SDKÚ spravila aj za posledné dva roky niekoľko vecí, ktoré môžu voličov dráždiť. Po prvé, je tu tá strata Radičovej. Akékoľvek chyby premiérka mala, nebolo ju možné podozrievať, že by kradla, kradnutie podporovala alebo čo i len kryla.
Na toto sa ľahko zvyká. A po jej odchode neostal nikto, kto by v minulosti rovnako rázne kritizoval prešľapy cudzích i vlastných. Naopak Dzurindova stratégia je za žiadnych okolností nepriznať žiadny malér.
Ďalší problém je, že SDKÚ má na svedomí asi najväčšie klientelistické kauzy tohto obdobia – platinové sitká a daňovú budovu. Nič z toho nie je ani rádovo porovnateľné s Ficovými škandálmi. Ale to nemôže byť výhovorka.
No a potom je tu Gorila. Kým Daniel Lipšic ju začal populisticky osedlávať a protestujúci ju naháňali na námestiach, vedenie SDKÚ sa tvárilo, že spis ani nečítali. A to ani pred hlasovaním o Bubeníkovej.
Môže sa politik s takou nízkou ochotou hľadať pravdu a slabou citlivosťou na nálady verejnosti čudovať, že padajú percentá?
4. Prozápadná orientácia
Počas celého trvania Radičovej vlády vysielali premiérka aj minister financií jasný signál, že v únii chcú síce obhajovať záujmy krajiny, ale európska budúcnosť je na prvom mieste. Aj príležitostné sledovanie správ z Ruska či Ukrajiny stačí, aby človek chápal význam tejto stratégie.
SDKÚ sa tak držala odvekej línie. Zmätok prišiel, až keď Dzurinda vyhlásil, že ono by to s tou euroskeptickou SaS nejako šlo. Ako? A čo sa zmenilo, odkedy Mikloš hovoril, že bez prerodu Richarda Sulíka je spoločná vláda nemožná?
Oprava
Skôr než nadupaný tereniak dnes SDKÚ pripomína auto strednej triedy s väčším alebo s menším defektom na každom zo štyroch kolies. Strana sa rozhodla, že na opravy bude čas až po voľbách.
Prejsť do parlamentu zrejme zvládne, otázne je, čo sa bude diať potom. Ale keby pravicový liberálny proreformný a proeurópsky volič nemal v parlamente slušné zastúpenie, bola by to obrovská škoda.
Beata
Balogová
