Medzi stranou Roberta Fica a ostatnými kandidujúcimi subjektmi je priepastný rozdiel, pokiaľ ide o ich voličskú podporu. Pritom Ficova partaj sa od zvyšku ponuky neodlišuje kvalitou, ktorá by tento obrovský rozdiel odôvodňovala.
Práve naopak. V mnohých ohľadoch je na tom Smer v porovnaní s ostatnými oveľa horšie. Iba voliči to tak nevnímajú.
Za peniaze, ktoré dali strane
O hlasy sa uchádza veľa strán, ktoré svoj podiel na výkonnej moci dokázali premeniť na stranícky profit. Ale iba jedna strana vytvorila systém, vďaka ktorému svoj politický vplyv „zobchodovala“ ešte skôr, ako prišla k moci. Predsedá jej Robert Fico.
Vyplýva to zo zmluvy, ktorú ešte pred voľbami 2002 podpísal podnikateľ Ľubomír Blaško s Fedorom Flašíkom ako koordinátorom volebnej kampane Smeru.
V dokumente sa hovorí, že za svoj príspevok strane vo výške 32 miliónov korún má podnikateľ právo určiť troch ľudí do prvej dvadsiatky na kandidačnej listine, právo obsadiť tri posty v riadiacich orgánoch štátnych spoločností a podľa rukou dopísaného dodatku aj právo na „jednu pozíciu štátneho tajomníka v niektorom z hospodárskych rezortov“.
Z formulácie, že Blaškove príspevky sú „prinajmenšom rovnocenné s príspevkami iných sponzorov“, vyplynulo, že podobnú dohodu mala strana aj s ďalšími sponzormi.
Bez žaloby
Pred minulými voľbami o nej podrobne informoval Bohumil Hanzel, jeden zo zakladajúcich členov strany, ktorý potvrdil, že predseda Fico osobne podpísal zmluvu „so skupinou piatich sponzorov“.
Podľa svedectva zasväteného bola táto zmluva aj notársky overená. Svedok Hanzel reprodukoval Ficove slová, že je „normálne, ak si budú sponzori za peniaze, ktoré dali strane, po víťazných voľbách robiť nároky na štátne zákazky“.
Hoci strana Smer a jej predseda všetko popreli, neurobili nič, čo by ich mohlo reálne očistiť od podozrenia, že sú tvorcami zvráteného systému.
Nežalovali neznámeho páchateľa, aby vyšetrovanie potvrdilo, že zmluva s Blaškom je falošná. Nežalovali ich bývalého poslanca Hanzela za výroky, aby ich pravdivosť musel preukázať pred súdom.
Naopak, Robert Fico vyhlásil: „Neviem o ničom takom, čo povedal pán Hanzel, na čo by bolo treba reagovať trestným oznámením... Nevidím nič, na čo by bolo treba reagovať.“
Také niečo mohol povedať len politik, ktorý vie, že môže iba mlčať a spoliehať sa na svojho voliča.
Status a punc oficiálnosti
Od bývalých vládnych strán sa Smer dištancuje vyhláseniami, že nikdy neprivatizoval a privatizovať nebude, lebo ide o zdroj obrovskej „zlodejiny“.
Privatizácia za Mečiara i za Dzurindu takým zdrojom určite bola, ale sú aj iné, nemenej výdatné zdroje profitu. Verejné obstarávanie a tendre dokážu privatizáciu plnohodnotne nahradiť, ak sa robia tak, ako za Ficovej vlády.
Najdrahší tender v dejinách republiky vyhralo konzorcium s najdrahšou ponukou, lebo všetky ostatné - minimálne o šesť miliárd korún lacnejšie - boli zo súťaže vyradené.
Európska komisia konštatovala, že republika v tomto prípade „konala diskriminačným spôsobom“.
Keď to potvrdí aj európsky súd, všetci občania, aj voliči strany Smer, budú potrestaní dvakrát. Raz tým, že zaplatili za elektronické mýto prinajmenšom o šesť miliárd korún viac, ako mali.
A druhýkrát preto, lebo diskriminačne konajúcu vládu stihne európsky trest, ktorý si odskáču všetci daňovníci.
Aby vláda pripravila obyvateľstvo o obrovské sumy, nemusí privatizovať – stačí, ak sa rezort dopravy vráti k PPP projektom, aké odsúhlasil rezort ministra Smeru pod premiérom Ficom.
Žiadna vládna strana sa tu doteraz neubránila prejavom straníckeho klientelizmu. Smer sa od ostatných odlíšil „len“ tým, že v období prvej Ficovej vlády povýšil klientelizmus na normu a dal mu status a punc oficiálnosti.
Bol vyhlásený z Úradu vlády ako najvhodnejší model pri zakladaní sociálnych podnikov či udeľovaní dotácií z vládnej úrovne.
Vo výpočte toho, čím sa Smer negatívne odlíšil aj od mizerných vládnych strán, by sa dalo dlho pokračovať - začínajúc tým, že ako jediný zadlžoval krajinu aj v čase prudkého hospodárskeho rastu, a končiac tým, že od Mečiarových čias nik tak perfídne nezneužíval domnienku ústavnosti na dokonanie protiústavných zmien.
Historicky nebývalá podpora Smeru len málo súvisí s tým, o akú stranu v skutočnosti ide. Oveľa viac súvisí s tým, ako sa Smer ponúka svojim voličom.
Ak hovoria, čo chceme počuť
Podstatu jeho úspechu dokázal v skvelej skratke vystihnúť Tomáš Janovic v aforizme: Ak hovoria, čo chceme počuť, môžu robiť, čo nechceme vidieť.
V umení hovoriť „svojim“, čo chcú počuť, nemá Robert Fico na Slovensku rovnocenného súpera, aj keď sa mu mnohí snažia vyrovnať. V tomto ohľade nad inými vyniká nielen prirodzeným talentom, ale aj veľkou pracovitosťou.
Slogany o silnom štáte, ochraňujúcom všetkých, čo ochranu potrebujú, o štáte sociálnom, ktorý poskytne „istoty“, na aké sa nikto iný nezmôže, predáva excelentne.
V umení predať sám seba ako produkt, by predseda Fico vynikol v každej demokratickej krajine. Ale nie v každej by svoj produkt predával tak dlho a s takým úspechom ako na Slovensku.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
