isko strán. Politologicky je to síce blud, takým stranám by však obyvatelia obcí aspoň rozumeli a rovnako by rozumeli aj poslancom, keby sa volilo v stopäťdesiatich volebných obvodoch, v každom obvode jeden poslanec, a to blud nie je. Kým však „celé Slovensko bude jedným volebným obvodom a voliči nebudú mať žiaden vplyv na konečné poradie kandidátov (s výnimkou voličov DS), budú občania aj napriek akejkoľvek vysokej volebnej účasti vykonávať svoju moc iba raz za štyri roky“ (SME, 10. 8. 02). „S výnimkou DS“ preto, lebo na jej značke utajená „politická štvorkoalícia“ hodlá dať v prípade úspechu prednosť kandidátom s najvyšším počtom získaných hlasov (žiaľ, už len márna lásky snaha).
No v súčasnom politickom mravenisku ide o všetko iné len nie o to, o čo ide. Na to, aby sa občan na vidieku (hlasy vidieka budú robiť volebný výsledok!) mohol stotožniť s niektorou stranou, musí najprv často vídať známu tvár jej lídra. Na dedinách billboardy nie sú, väčšinu vidiečanov propagandistické kúsky (aj keď to budú krčmárske súťaže v pretláčaní lakťom) politicky neoslovujú a z mraveniska 26 kandidujúcich strán má (nielen) vidiek chaos. Ani najsilnejšie strany nemajú na to, aby štyrom miliónom voličov vsugerovali svoje (fiktívne) programové posolstvá. Tie sa redukujú v konečnom rezultáte voličov na rovnicu: sympatický - áno; nesympatický - nie. Každý politik sa dnes vystatuje argumentom, koľko toho pochodil v poslednom čase po slovenských luhoch, vieskach a kopaniciach. Komu to oznamujú? Tým, ktorí tam žijú po celý svoj život? Koho chcú ohúriť tým, že chodia poznávať potreby vidieka, a keď príde na to, schvália znova osem mečiarovských regiónov, i keď to protirečí ich prirodzenosti a historickej identite. Lídri a ich adlátusi tiahnu teraz po vidieku a objavujú dávno objavené, ale počas zborovo skladaných lichôtok samým sebe a opovrhnutí voči tým druhým nemôžu prísť na koreň záhady, prečo je Slovensko také, že potrebuje na svoje zvolebnenie 26 najrozmanitejších strán. Je ich viac ako v živočíšnom druhu mravcov, ktoré takisto ako tieto strany obývajú skoro všetky typy (aj našich) klimatických oblastí. Kolónie tohto spoločensky žijúceho hmyzu majú s našimi politickými stranami ďalšiu náramnú zhodu: obsahujú niekedy len niekoľko tuctov jednotlivcov, ale môže ich byť aj niekoľko tisíc (viac v knihách o svete živočíšnej ríše). Na rozdiel od mravcov, ktoré nedisponujú inštitúciou fair play, a nemá ich kto alebo čo upozorniť na to, že štípu (neštípu sa aspoň navzájom ako svet ľudí a strán), etickým kódexom previazané strany takúto inštitúciu majú, ale robia si svoje, ako keby nemali. Holé zadky visia ďalej, a „zákerný manipulátor“ (niekedy môže aj pravda protirečiť dobrým mravom) má o zvýšenú propagáciu tiež postarané. A hoci dobrá vôľa v Aliancii na podporu fair play je nespochybniteľná, potvrdzuje svojou výstrahou pravý opak toho, čo chce: syndróm (ne)vyhovujúcej bezmocnosti. Poruchy vo vysielaní subjektov neodstránila, ani nesankcionovala, ale postarala sa o bezplatnú propagáciu nemravne sa správajúcej kolónie mravcov v straníckom habite. Odhalená nemravnosť má takto väčší propagačný účinok ako férová súťaž. Pre mravnosť faulujúcich mravcov je po ruke len žltá karta (Aliancia červené karty nemá), a tej rozumejú aj na vidieku, ale ich akceptujú, len keď sa vyťahuje mravcovi z inej kolónie. Vlastná nemravnosť ani vidiečanov nerozhádže.
Preto máme toľko strán, lebo slovenská pospolitosť je tiež mraveniskom. Teraz božechráň sa dotýkať jej cti, teraz nie, lebo ide o každý hlas. Slovensko je mravenisko aj takých kolónií mravcov, ktoré pretrvávajú ešte z iných klimatických pomerov (spred r. 1989). Keď sa pomery ustália, budú nám stačiť aj dve, tri, štyri kolónie strán. Až potom by mohlo byť, ako ešte nebolo!
Autor: TIBOR FERKO(Autor je publicista)
Beata
Balogová
