Nemecký vojenský cintorín v Medzilaborciach je po februárovej kalamite stále zaviaty. K pamätníku a k hrobom sa dá prebrodiť len cez mohutné záveje.
Tu kdesi by mali odpočívať Štefan Hucek z 67. pešieho pluku, Mirko Mikolík zo 4. pešieho pluku, Jindřich Slaný z 90. pešieho pluku, Jan Peterka z 12. pešieho pluku. Česi a Slováci, ktorí spolu s ďalšími takmer desiatimi miliónmi vojakov padli v prvej svetovej vojne.
„Ako štátni príslušníci rakúsko-uhorskej monarchie bojovali v uniformách cisárskych vojsk. A zrazu, po takmer sto rokoch, zmenili občianstvo. Zo dňa na deň sú z nich ríšski Nemci,“ krúti hlavou historik Martin Drobňák z Klubu vojenskej histórie Beskydy.
Paródia rekonštrukcie
Vojenský cintorín desaťročia chátral. V roku 2009 ho začala rekonštruovať Spoločnosť starostlivosti o nemecké hroby na Slovensku. Rekonštrukciu financoval Ľudový zväz starostlivosti o nemecké hroby so sídlom v Kasseli. Vlani v júni ho slávnostne posvätili.
Aký je výsledok? „To, čo vidíme dnes, je skôr paródiou na rekonštrukciu,“ myslí si Martin Drobňák, doktorand histórie na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach.
Záchrancovia zrovnali hroby so zemou, časť krížov vyhodili na smetisko, zbúrali vstupný portál, zničili reliéf plačúcej matky, ktorý ho zdobil.
„Šesť betónových krížov sme našli na smetisku. Boli celé a dali sa ešte použiť. Na vlastnej Felicii som ich odviezol a uložil. Reliéf možno nemal veľkú umeleckú hodnotu, ale určite bol historicky cenný. Nik nevie, kam sa podel. Buldozérom zrovnali hroby a na ploche osadili zopár nových krížov bez mien. Z konkrétnych ľudí, ktorí tu padli a každý z nich mal vlastné miesto posledného odpočinku, sa stali anonymní vojaci. Ich hroby už nikdy nikto nenájde.“
Historik vyberá zožltnutú fotografiu cintorína z roku 1917. Sú na nej dvaja zadumaní muži v rakúsko-uhorských uniformách. Na každom z hrobov je kríž s menom a s dátumom úmrtia.
„Historickú podobu cintorína úplne ignorovali. Dokumentov a dobových fotografií, podľa ktorých sa dal citlivo zrekonštruovať, je v archívoch dostatok. Stačilo len chcieť.“
„Nemecký“ cintorín
Podľa historika obete prvej svetovej vojny pochovávali na severovýchode Slovenska bez rozdielu štátnej príslušnosti či národnosti. Len v druhej svetovej vojne mali znepriatelené strany z ideologických dôvodov svoje vlastné cintoríny.
Ani „nemecký“ cintorín v Medzilaborciach nebol výnimkou. Boli na ňom spoločne pochovaní predovšetkým rakúsko-uhorskí, ale aj ruskí a zopár nemeckých vojakov.
„Nikdy nebol nemecký. Teraz ho tak pomenovali, lebo rekonštrukciu dotovali Nemci. Tým však prekrúcajú históriu,“ argumentuje ďalší člen Klubu vojenskej histórie Beskydy Radoslav Turik. Absolvent histórie učí dejepis a občiansku náuku na Gymnáziu v Humennom.
V roku 2010 obhájil na Prešovskej univerzite rigoróznu prácu Vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny v okrese Medzilaborce. Okrem dokumentov z Vojenského historického ústavu pracoval aj s archívnymi materiálmi z fondu Zemského vojenského veliteľstva.
Pôvodný stav cintorína v Medzilaborciach v roku 1917. - FOTO: Archív KVH Beskydy
Čudné čísla
Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku uvádza, že na zrekonštruovanom cintoríne je pochovaných 404 vojakov, z toho vyše 350 Nemcov.
„Pri slávnostnom posvätení cintorína, na ktorom boli údajne pochované stovky nemeckých vojakov, bolo zábavné sledovať, ako účastníkom rozdávajú Katalóg vojnových hrobov nemeckých vojakov padlých v období prvej a druhej svetovej vojny a pochovaných na území SR, podľa ktorého sú tu len štyri individuálne hroby s ríšskymi Nemcami,“ trpko sa usmieva Martin Drobňák.
Podľa archívnych dokumentov a výsledkov ich výskumu bolo pôvodne na tomto cintoríne v Medzilaborciach pochovaných 1692 vojakov, z nich sú len štyria Nemci, zvyšní 1688 slúžili v rakúsko-uhorskej a ruskej armáde. „Neskôr exhumovali cintorín pri stanici, odkiaľ preniesli ostatky 37 nemeckých vojakov. Nič viac. Takže počty absolútne nesedia,“ presviedča Rado Turik.
Aj keď archívne zložky zrejme nie sú kompletné, jestvuje viacero dobových, často protirečivých náčrtov a niektoré dokumenty uvádzajú rozporuplné čísla, rozdiel sa im zdá priveľký.
„Zmeny počtov pochovaných vojakov a hrobov o desiatky, ba stovky sú vylúčené. K takýmto radikálny rozdielom v dnešnom štádiu výskumu nemôže dôjsť!“
Dokumenty
Mladí muži rozprestierajú situačný nákres cintorína z roku 1917. Tvrdia, že overenú kópiu získali vo Vojenskom historickom ústave v Bratislave. Na archiváliách sú modrou farbou naznačené len štyri individuálne hroby s ríšskymi Nemcami.
Porovnávajú ho s rovnakým dokumentom, ktorým argumentuje Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby. Je však na ňom označených podstatne viac hrobov, v ktorých mali byť pochovaní nemeckí vojaci.
„Z porovnania je evidentné, že nemecké hroby boli dokreslené dodatočne. Podľa nášho názoru kópiu dokumentu sfalšovali. Je to falzifikát. Zrejme potrebovali nemeckému partnerovi dokázať, že rekonštrukcia ,nemeckého´ cintorína je opodstatnená,“ rozmýšľa Martin Drobňák.
Denník SME požiadal o porovnanie oboch dokumentov Vojenský historický ústav Bratislava. Z odpovede vyplýva, že kópia originálu, uloženého v archíve, je overená okrúhlou pečiatkou. Tú vlastní Klub vojenskej histórie Beskydy.
Martin Drobňák podal podnet na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu a hanobenia mŕtvych.
Likvidácia v Oľke
Vlani v novembri exhumovala Spoločnosť starostlivosti o nemecké hroby na Slovensku ostatky vojakov z prvej svetovej vojny aj na cintoríne v Oľke.
„Všetky hroby vykopali, kosti dali do vriec a odišli. Celý čas som sa s ružencom v ruke modlila za tých vojakov. Mŕtvym by už mali dať pokoj,“ hovorí dôchodkyňa Tatiana Kuzmová. Býva v domčeku hneď oproti vchodu do cintorína.
Podľa evidenčných listov, ktorými disponuje Klub vojenskej histórie Beskydy, cintorín pozostával z 30 hrobov, v ktorých pochovali 54 padlých vojakov, z toho 47 rakúsko-uhorských, dvoch ruských. V archívoch jestvuje viac dobových náčrtov. Na jednom z nich je aj šesť nemeckých vojnových hrobov označených červenou farbou.
„Spoločnosť, ktorá robila exhumácie, tvrdí, že vo všetkých očíslovaných hroboch sú Nemci. Opäť ich dodatočne označili na kópii pôvodného dokumentu a prefotili čiernobielo. Deklarujú, že tu exhumovali 74 vojakov, z toho 54 Nemcov. Nič z toho však nemá oporu v archívnych dokumentoch,“ hovorí Martin Drobňák.
Výhrady má aj k spôsobu exhumácie. Podľa rozhodnutia ministerstva vnútra mala spoločnosť exhumovať ostatky „z dôvodu identifikovania nemeckých vojnových obetí a ich následného prepochovania na vojnový cintorín nemeckých vojakov v Medzilaborciach.“
Spoločnosť však vybrala všetky hroby. Generálny riaditeľ sekcie verejnej správy ministerstva vnútra Jozef Šimko, ktorý je pod povolením na exhumáciu podpísaný, na otázku, či firma vykopaním rakúsko-uhorských a ruských hrobov nešla nad rámec rozhodnutia, odpovedal záporne. „Práce sa vykonávajú v súlade s rozhodnutím z dôvodu identifikovania nemeckých vojnových obetí prvej svetovej vojny.“
„Cintorín vlastne zlikvidovali, čím podľa nás porušili zákon o vojnových hroboch. Exhumovali všetkých vojakov bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Našli sme tu po nich aj gombíky z uniforiem nebohých. Máme to aj nafotené. Tak odborne a precízne pracovali,“ ironizuje Radoslav Turik.
Starosta Štefan Vasilenko má z likvidácie vojnového cintorína zmiešané pocity: „Nevedel som, že vykopú všetky hroby a kamsi ich odvezú. Dodnes oficiálne neviem, koľko ich bolo. Pozostatky vraj majú identifikovať podľa DNA. Dostal som rozhodnutie ministerstva vnútra, a aj som ho rešpektoval. Bez neho by som nikomu nedovolil na cintoríne kopať. Kto vie, koľko tam bolo rakúsko-uhorských, ruských či nemeckých vojakov, keď každý hovorí ináč?“
Pracovný materiál
Spoločnosť starostlivosti o nemecké hroby na Slovensku sídli na Hlavnej ulici v Prešove na rovnakej adrese ako firma Sapex, ktorá exhumuje vojnové hroby. Konateľmi oboch spoločností sú Michal Bochin a Ján Tomko.
Záujem denníka SME o cintoríny obetí z prvej svetovej vojny ich veľmi nepotešil. „Niektorým novinárom sme v dobrej vôli poskytli naše podklady a oni s nimi utekali rovno za ľuďmi z Klubu vojenskej histórie Beskydy. To nie je fér,“ vysvetľuje podnikateľ Michal Bochin, absolvent odboru filozofia – dejepis a bývalý vysokoškolský učiteľ.
Obaja kategoricky odmietajú obvinenie z falšovania dokumentov. Obidva materiály, na ktoré sa odvoláva Klub vojenskej histórie Beskydy, boli údajne pracovné. Bochin si do nich zaznamenával údaje o nemeckých hroboch, ktoré im poskytol nemecký partner.
„To nebol oficiálny dokument. Neviem, ako sa k tomu dostali tí ľudia, ale zrejme pokútnym spôsobom.“
Michal Bochin tvrdí, že takzvané falzifikáty boli jaho pracovnými materiálmi. - FOTO: Mikuláš Jesenský
Čakanie na výsledok
Ján Tomko tvrdí, že ku všetkým hrobom, v ktorých sú pochovaní ríšski Nemci a ktoré exhumovali, majú podklady, disponujú dokonca aj menným zoznamom pochovaných na jednotlivých cintorínoch. Časť získali sami v slovenských, českých a poľských archívoch, časť im poskytli nemeckí partneri – Ľudový zväz starostlivosti o nemecké vojnové hroby.
„Na základe dodatočných záznamov, konvulátov, ktoré sme dostali z Nemecka, sme zistili, že na území Slovenska padlo počas prvej svetovej vojny podstatne viac nemeckých vojakov, ako sa uvádza v niektorých archívnych dokumentoch. Tie sú často nepresné. To isté sa týka aj jednotlivých cintorínov.“
Podklady z Nemecka však odmietajú predložiť, kým sa neskončí vyšetrovanie prípadu.
„Tešíme sa, že sa tým zaoberá prokuratúra a budeme radi, keď to aj vyšetrí.“
Záchranári
Konatelia popierajú, že by cintoríny likvidovali. „My sme ich len premiestnili na dôstojnejšie miesto a tým aj zachránili. V Oľke by čoskoro úplne zanikol, cintorín v Medzilaborciach bol zasypaný skládkou odpadu. Rovnako sa postupuje v iných krajinách – v Česku či Poľsku,“ tvrdí Bochin.
Konateľ spoločnosti nevidí problém ani v exhumácii ostatkov vojakov iných armád, aj keď v rozhodnutí ministerstva vnútra nie je o tom ani zmienka. Podľa neho nemecký partner s tým súhlasí.
„Nenecháme predsa jeden či dva hroby, keď väčšinu cintorína exhumujeme. Keď je problém len v tom, že cintorín v Medzilaborciach je označený ako nemecký, vymeníme tabuľu. Bude to cintorín obetí prvej svetovej vojny. A je po probléme.“
Konatelia tvrdia, že ku každému exhumovanému hrobu je podrobná dokumentácia. Sami ju však nemajú k dispozícii, pretože si ju vraj vyžiadal nemecký partner: „Pred každou exhumáciou sa zdokumentuje stav hrobov, robia sa zábery počas exhumácie a po jej ukončení. Samozrejme, jestvuje k tomu fotodokumentácia, my ju však nepotrebujeme.“
Biznis?
Obchodnú firma Sapex založili Michal Bochin a Ján Tomko v roku 1992. Obaja priznávajú, že spočiatku sa orientovala najmä na exhumácie.
„Začali sme exhumovať v 91. roku vo veľkom. Nemecký partner si nás vybral na základe našej skúsenosti a dôveryhodnosti. Máme v Nemecku vyškolených odborníkov, lepších na Slovensku nenájdete.“
Sapex exhumoval na základe požiadavky nemeckých partnerov na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku i Rumunsku takmer 22-tisíc hrobov obetí prvej a druhej svetovej vojny.
Priemernú cenu exhumácie nevedia určiť. Podľa nich sú však päťkrát lacnejší ako profesionálne pohrebníctva. V nich stojí exhumácia od 300 do 2000 eur.
Konatelia vylučujú podozrenie, že by skresľovali údaje o nemeckých vojnových hroboch, aby na tom zarobili.
„Konáme výlučne na základe Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Nemeckom z 22. 10. 2000 o vojnových hroboch a zmluvy o spolupráci s nemeckým partnerom, v ktorej sú stanovené striktné podmienky,“ tvrdí Bochin.
V posledných rokoch je nosnou aktivitou firmy obchodná činnosť, trh s realitami, prenájom vlastných nehnuteľností. „Exhumácie nepredstavuje od roku 2010 ani desať percent z obratu spoločnosti. Teraz exhumujeme a znovu pochovávame maximálne sto hrobov za rok. Keby sme sa nevenovali iným aktivitám, dnes už nejestvujeme,“ dodáva Michal Bochin.
Koniec cintorínov?
Na severovýchode Slovenska je približne 230 cintorínov s pozostatkami vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne.
Ich stav svedčí o nerešpektovaní medzinárodných konvencií a zmlúv, o úcte k vlastným dejinám, kultúre národa.
Kto sa pohybuje na vojenských historických serveroch, vie, že tisícky ľudí pátrajú po svojich predkoch, hovorí Martin Drobňák:
„Aj my sme našli českej rodine príbuzného, ktorý bol pochovaný pri Stakčíne. Boli tu, dali urobiť na hrob kríž, chodia k nám pravidelne. Takzvanou rekonštrukciou, aká sa udiala v Medzilaborciach, Oľke a na ďalších cintorínoch, zametieme aj posledné stopy.“
A to všetko sa deje s tichým súhlasom štátu. Pretože rozhodnutie ministerstva vnútra, ktorým povoľuje Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku exhumovať ostatky vojakov na cintorínoch v Zbojnom, Zbudskej Belej, Valentovciach či Topoli, umožňuje kedykoľvek vykopať akýkoľvek počet hrobov.
Denník SME požiadal o vyjadrenie aj Ľudový zväz starostlivosti o nemecké hroby. Odpovede sme nedostali.
Zo spoločného cintorína je po rekonštrukcii už len nemecký. - FOTO: Mikuláš Jesenský
Martin Drobňák a Radoslav Turik (na snímke sprava) z Klubu vojenskej histórie Beskydy na zlikvidovanom vojnovom cintoríne v Oľke. - FOTO: Mikuláš Jesenský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
