(SME 10. 8.)Členovia Aliancie na podporu fair play v posledných dňoch viackrát prezentovali kritické výhrady k zákonu č. 239/1994 Z. z. o obmedzení výdavkov na propagáciu politických strán a politických hnutí pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky. S týmito názormi je možné prinajmenej polemizovať.
Spomínaný zákon bol prijatý bezprostredne pred parlamentnými voľbami v roku 1994. Jeho základným zámerom bolo zabezpečiť v záujme zachovania politickej plurality rešpektovanie všeobecného ústavného princípu rovnosti aj pri slobodnej súťaži politických síl garantovanej čl. 31 slovenskej ústavy, ktorá spravidla kulminuje v období bezprostredne pred voľbami.
Účel tohto zákona je vymedzený jednoznačne v jeho § 1: „…určiť prípustnú výšku niektorých výdavkov politických strán a politických hnutí použitých na propagáciu v období pred voľbami do NR SR“. Už z citovanej dikcie vyplýva, že účelom zákona nebolo postihnúť všetky predvolebné výdavky politických strán. V súlade s ustanovením § 2 písm. b) ide o výdavky vynaložené „na úhradu platenej inzercie alebo reklamy v periodickej tlači, úhradu reklamy alebo sponzorovanie relácií v televíznom a rozhlasovom vysielaní a na úhradu ceny reklám umiestnených na verejných priestranstvách, bez ohľadu na to, či povinnosť úhrady vznikla politickým stranám, alebo tretím osobám“. Je zrejmé, že ide o najúčinnejšie formy propagácie politických strán, ktoré sú zároveň reálne kontrolovateľné. Ak by mal zákonodarca ambíciu postihnúť v tomto zákone aj ďalšie výdavky politických strán (napr. výdavky na organizáciu mítingov, cestovné výdavky, ubytovanie a stravovanie kandidátov a pod.), bol by zákon pravdepodobne formálny a nesplnil by svoj účel. Na kontrolu týchto výdavkov sa aplikujú kontrolné mechanizmy zákona č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a politických hnutiach, ktorý je navyše prepojený s kontrolným mechanizmom zákona o slobodnom prístupe k informáciám, práve na základe pozmeňujúceho návrhu schváleného na rokovaní ÚPV NR SR.
Chybou zákona č. 239/1994 Z. z. bolo to, že až do roku 2001 neobsahoval prakticky žiadne kontrolné mechanizmy a sankcie za jeho nedodržiavanie, t. j. bol formálny a neaplikovateľný. Po novele predloženej do NR SR autorom tohto príspevku a poslancom P. Kresákom je situácia zásadne iná. Politické strany sú povinné predložiť ministerstvu financií podrobnú správu o svojich výdavkoch podľa tohto zákona. Obdobnú povinnosť majú aj vydavatelia periodickej tlače, prevádzkovatelia televízneho a rozhlasového spravodajstva a prevádzkovatelia reklám pod hrozbou vysokej finančnej pokuty (1 mil. Sk). To umožňuje ministerstvu porovnať tieto údaje a aj na základe výsledkov kontroly sankcionovať finančnými pokutami strany, ktoré uvedú nepravdivé alebo neúplné údaje. Navyše, politické strany, ktoré vynaložia na určené výdavky viac, ako je dovolené (12 mil. Sk), sú povinné odviesť do štátneho rozpočtu dvojnásobok sumy, o ktorú prekročili povolený limit výdavkov.
Nemôžem súhlasiť s tým, že pojmy použité v tomto zákone sú neurčité. Napr. pojem obvyklá cena, ktorý podrobuje kritike Z. Wienk, je použitý dnes vo viac ako 50 právnych predpisoch a jeho obsah je celkom zrejmý. Ide o cenu, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo (§ 546 ods. 1 Obchodného zákonníka). Obvyklú cenu napr. za billboardy je možné určiť práve na základe záslužného monitoringu, ktorý vykonáva Aliancia na podporu fair play a ktorý bude musieť vykonať aj ministerstvo financií.
Máme viacero zlých zákonov, ale zákon č. 239/1994 Z. z. patrí k tým lepším. Umožňuje pomerne efektívnu a objektívnu kontrolu. Aj letmé pohľady na inzertné stránky v novinách a časopisoch či billboardy a iné reklamné nosiče predznamenávajú, že viaceré politické strany výrazne prekročia prípustnú sumu výdavkov. Ak bude kontrola účinná, budú i vysoké finančné sankcie, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu. Možno sa vďaka nim podarí postaviť po voľbách niekoľko škôl…
Autor: LADISLAV OROSZ(Autor je poslanec NR SR a kandidát na poslanca za SDA)
Beata
Balogová
