Kedysi dávno nás na deväťročenke učili, že existuje zázračné slovíčko: prosím. Ono je pravda, že zázračným bolo iba čisto teoreticky a čarovať sa s ním dalo väčšinou iba v kombinácii s nejakým rukolapnejším dodatkom, ale možno to v úzkom rodinnom kruhu občas aj fungovalo.
Od tých čias sa všeličo zmenilo. Okrem iného i to, že slovíčko „prosím“ dnes málokto ešte považuje za zázračné. Prevalcovalo ho veľa iných slov s oveľa zázračnejšími účinkami; medzi nimi sa už dlho na čestnom mieste v Knihe zaklínadiel drží slovko preferencie, s prívlastkom volebné. Kto dnes nemá preferencie, nemá nič. Dostať sa však k preferenciám nie je vec ani ľahká, ani jednoduchá. Nejeden bývalý i súčasný náčelník nejednej bývalej i súčasnej politickej strany by o tom mohol s trpkosťou v hlase aj baladu naspievať. Ale nájdu sa i výnimky: jeden bývalý duplovaný predseda parlamentu sa urazil, odčlenil sa od svojho vodcu a hnutia a dva mesiace pred voľbami, 12. júla roku Pána 2002 si začal na zelenej lúke budovať hnutie vlastné. Spočiatku to vyzeralo ako smiešny trucpodnik bez nádeje na úspech. Ale iba dovtedy, kým sa neobjavil prvý agentúrny prieskum a nezverejnil preferencie. Všetkým jednopercentným stranám vyliezli od závisti oči z jamiek - Gašparovič sa z ničoho dostal cez päť percent!
Keď uzrel svetlo sveta prieskum ďalší, zdúpneli už strany päťpercentné: preferencie HZD stúpli ako Hron v Brezne po nedávnych dažďoch a neohrozene si to mieria k desiatke. A to, pekne prosím, hnutia bez profilu, programu, štruktúr, členstva a, pri všetkej úcte k pánu Gašparovičovi, akejkoľvek charizmy, ale zato s hrubým nánosom mečiarizmu za ušami. Fakt priam neuveriteľný, krútia hlavami analytici. Na zázračné slovíčko zareagovala slovenská koruna, ktorá sa po zverejnení aktuálnych čísel za deň posilnila o tridsať halierov. Iba Národná banka Slovenska mlčí. Zatiaľ.
Ešte dobre, že tie voľby sú už tak blízko. Ak by totiž trend rastu preferencií HZD pokračoval ďalej takýmto tempom, ľahko by sa o dva-tri mesiace mohlo stať, že gašparovičovci by získali vo voľbách do parlamentu viac mandátov, ako majú mien na kandidátke - teda 49. A ústavní právnici by sa mohli potiť, čo s tým.
Autor: ĽUBO BANIČ(Autor je publicistom)
Beata
Balogová
