Napríklad Pavol Rusko a ANO sa snaží mladých osloviť liberálnym pohľadom na svet: väčšia sila pre jednotlivca, menej úradov, slabší štát, koniec čiernym dieram ako bezplatné zdravotníctvo a školstvo. Môže donekonečna hovoriť o kolabujúcom zdravotníctve, vysokých daniach, preplnených úradoch, ale mladých to podľa Knuta vôbec nezaujíma.
„Najväčší ťahák pre mladých je vzdelanie a zrušenie prijímacích pohovorov,“ tvrdí Rusko. „Je to od politických strán veľmi naivné, ak si myslia, že niekto bude študovať ich programy,“ tvrdí Knut.
Ani bratislavský gymnazista David Dobrovoda sa nerozhoduje podľa programov. „Rozhodujem sa podľa toho, kto mi je sympatický. Budem voliť KDH. Iná možnosť nie je a nevoliť by bola škoda.“
SDKÚ svoju kampaň pre mladých postavilo na Európe a NATO. „Budúcnosť mladej generácie je v členstve v únii. To sa im snažíme vysvetliť,“ povedala podpredsedníčka strany Zuzana Martináková. „Veríme, že ich to osloví.“ V prípade dvadsaťročného Júliusa Kovácsa, čo sa práve dostal na Ekonomickú univerzitu, má pravdu. „Budem voliť SDKÚ. Najmä pre to, aby sme sa dostali do únie a NATO,“ povedal Kovács. „O ďalšom programe neviem nič, ale viem, akú politiku robia a že v zahraničí majú úspech. Je to taká istota.“ Martináková však priznala, že typický volič SDKÚ je vzdelaný študent – presne ako Kovács.
„Stačí sa k nim správať prirodzene,“ myslí si šéf volebného štábu Smeru Fedor Flašík. Podľa Flašíka úplne stačí klasický volebný program: zabrániť odchodu mladých ľudí do zahraničia, programy pre mladé rodiny a začínajúcich podnikateľov. „Netreba robiť kotrmelce alebo skočiť z padáka.“
V niečom sa mýli. Súčasnú mladú generáciu podľa Knuta zaujme práve invenčný nápad, vtip, kreativita: napríklad billboard tretieho sektora „Šetri si svoj hlas“. Mladá tvár so zaujímavým výrazom, okolo čistá plocha a jednoduchý, vtipný text. „To je jazyk a dizajn, ktorému mladí rozumejú. Im stačí nápad, nepotrebujú si overovať, kto je za tým.“
Ako je teda najjednoduchšie získať si prvovoliča? „Snaha pochopiť mladých je márna,“ povedal Knut. Niekedy sa však stane, že to ide samo: „Páči sa mi program Smeru, sú mi sympatickí aj ľudia,“ povedala osemnásťročná Adriana Zalová. Adriana je dcéra podpredsedu Smeru Borisa Zalu.
Ema: Záleží aj na mne
Ema je stredoškolskou študentkou v Nitre, každý deň pozerá s bratom TA3. Politika je súčasťou rodinných debát, kde má každý priestor na svoj vlastný názor. Páči sa jej, že na ňu nenaliehajú, koho má ísť voliť.
„Určite pôjdem voliť, predsa záleží aj na mne, kam bude Slovensko po voľbách smerovať. Ohlasy z Európy sú také, že za minulej vlády nebolo všetko v poriadku, tak to asi niečo znamená. Určite budem voliť SDKÚ, lebo si myslím, že pán Dzurinda spravil veľmi veľa pre Slovensko, najmä čo sa týka medzinárodných vzťahov. A určite nebudem voliť HZDS, aj keby to bola jediná strana na Slovensku, pretože vidím, čo sa deje po štyroch rokoch, odkedy tu boli, čo všetko sa musí po nich splácať. Preto sa tu aj žije horšie. Veľa mladých ľudí nemá ani poňatia, prečo tu takto žijeme, a povedia si, že za to môže táto vláda, lenže treba sa pozerať trochu dozadu, v širšom kontexte.“
Zdá sa, že Ema na svojej voľbe nemieni nič zmeniť. Na adresu nových politických strán poznamenala, že „všetko len kritizujú, majú veľa rečí – žiadne skutky“.
Jerguš: Povinnosťou Slováka je voliť Slovákov
Jerguš – stredoškolský študent v Nitre, je „politický samorast“, rodičia majú na politiku iný názor. Doma sa o politike nebavia, lebo sa len rozčúlia. „Ja sa za svoj názor nehanbím. Mňa neovplyvňuje nik, mňa ovplyvňuje to, čo vidím a ako žijem.“ K svojim politickým preferenciám sa dlho nevyjadroval. „Teraz asi u viacerých klesnem. Ja mám trochu iný názor, budem určite voliť SNS alebo PSNS, lebo podľa mňa je povinnosťou každého Slováka voliť Slovákov, slovenskú stranu. Isteže mi záleží na Slovensku, ale svojím spôsobom… Národy by sa nemali miešať. Chodím každé leto do Nemecka a do iných krajín a vidím, že je tam vyššia životná úroveň, ale nie sú tam už národné skupiny ako také, je to tam taký mišung.“ Celý Jergušov koncept stojí na národnej idei silného Slovenska, ktoré „to dokáže“. V politike ale musia byť ľudia, ktorí už niečo „pre Slovensko spravili“, budúca vláda „by mala v prvom rade prebrať poľnohospodárstvo, zlepšiť zdravotníctvo, znížiť nezamestnanosť. Mala by sa orientovať sama na seba, a nie na druhé krajiny.“
Michaela: Politiku nesledujem, vyhovuje mi Smer
Michaela práve skončila strednú školu v Revúcej, chystá sa robiť, ale ešte nevie čo. Nespokojná je s celým systémom riadenia štátu, politikou na Slovensku. „Idem preto, lebo idem prvýkrát. Keď sa ide voliť, tak prečo by som nešla aj ja, keď mám nejakú stranu, ktorá mi celkom vyhovuje. Ja som si vybrala Smer. Asi preto, že politiku až tak nesledujem a táto strana v poslednom období aspoň niečo robí.“ Podľa Michaely je na Slovensku veľa politických strán, pričom ľudia nie sú stáli vo svojich sympatiách voči nim. Po voľbách očakáva zlepšenie perspektívy zamestnania.
Ján sa rozhoduje – Dzurinda alebo Smer
Ján práve skončil strednú školu a pokračuje v štúdiu na SPU v Nitre. Trápi ho vysoká nezamestnanosť, hoci jeho sa priamo nedotýka. Raz za dva-tri týždne si pozrie televíznu diskusiu „vplyvných“ politikov, hoci „je to stále o tom istom“.
„Posledné dni ma drží optimizmus, ktorý vidím len u jedného jediného politika, premiéra Dzurindu. Ostatní sa len hádajú. Ja budem voliť menšie zlo. Lebo si myslím, že každý z politikov má niečo negatívne. Rozhodujem sa medzi Dzurindom a Smerom.“ Pred voľbami si nenechá ujsť kampaň politických strán, vystúpenia politikov. Konečné rozhodnutie urobí na základe vlastnej intuície, lebo ani na médiá sa podľa neho nedá spoľahnúť – každé vraj podporuje nejakú politickú stranu. Politiku treba podľa neho robiť tak, aby priniesla zahraničný kapitál na Slovensko. On sám chce na Slovensku ostať. Tých, ktorí tu ostať nechcú, považuje za zbabelcov, keďže oslabujú potenciál nevyhnutný na to, „aby sme mohli o ten pokrok bojovať“. Nespokojný je tiež s výškou trestov: „Napríklad za vraždu človek dostane desať až pätnásť rokov, a keď si niekto šnupne marišu, tak dostane podobne. Myslím si, že je to neprimerané.“
Igor nechce, aby jeho hlas prepadol
Igor má 20 rokov, žije v Revúcej a o svojej životnej situácii poznamenal, že je „bohužiaľ nezamestnaný“. Politiku nesleduje, na televíziu nemá čas, svoj voľný čas trávi radšej vonku. O politikoch sa vyjadril, že namiesto toho, aby riešili vážne veci, „vadia sa medzi sebou, kto akú stranu založí, kto bude jej predsedom a podpredsedom“. „Voliť pôjdem preto, aby tam niekto bol a aby to na niekoho zbytočne nepadlo. Viac-menej nemám ešte toho, komu by som dal svoj hlas, uvidím.“ Keďže tri mesiace pred voľbami nie je rozhodnutý, koho bude voliť, „asi začne politiku trochu viac sledovať“. Podľa vzoru svojho brata, ktorý robí v Čechách, aj on by rád vycestoval. „Myslím si, že tých, ktorí by chceli odísť zo Slovenska, by sa našlo určite veľa. Alebo odísť aspoň na určitý čas na nejakú prácu, trochu si zarobiť.“
Títo mladí ľudia boli respondentmi kvalitatívnej výskumnej štúdie Inštitútu pre verejné otázky Prvovoliči a druhovoliči v predvolebnom zhone.
