Edita Grosmanová prežila Osvienčim. Myslí si, že žije, aby mohla rozprávať o hrôzach tábora smrti.
OSVIENČIM. Manželka autora knihy, podľa ktorej vznikol neskôr oscarový film Obchod na korze, sedí takmer presne po 70 rokoch vo vlaku a znovu smeruje do Osvienčimu. Edita Grosmanová prežila koncentračný tábor, tentoraz tam mieri s premiérkou Ivetou Radičovou.
Vitálna pani cestou vo vlaku rozpráva, hovorí, že len preto, lebo Boh to tak chcel. Niekto o holokauste musel, ako hovorí pani Grosmanová, „vyprávať“. Ona to vraj bude robiť v angličtine, nemčine, hebrejčine, na nosidlách aj na smrteľnej posteli.
Pamätá si všetko
Transporty
prvá etapa deportácií bola slovenskou iniciatívou,trvala od 25. marca do 20. októbra 1942 a zasiahla 57 628 Židov. Malo ísť o pracovné sily, ale deportovali sa aj celé rodiny. Prežilo len niekoľko sto ľudí. Slovensko za každého platilo Nemecku 500 mariek (asi 5000 vtedajších korún). deportácie obnovili po potlačení SNP Nemci a v druhej etape vyviezli do rôznych táborov asi 13 000 Židov.
Zdroj: Dokumentačné stredisko holokaustu
„Keby som hovorila 24 hodín, nebolo by to ani jedno percento z toho, čo som zažila. Milióny sekúnd strachu. Odkazujem všetkým, najmä mladým, vyprávajte, vyprávajte, vyprávajte,“ hovorí takmer 88-ročná žena, ktorá dnes žije v Toronte.
„Hovorte o tom, že ste stretli ženu s číslom 1970, že bola v koncentráku, že videla, ako psy zožrali ženu a všetky tie zverstvá. Hovorte, že prežila a že vy ste videli a počuli ju.“
Edita Grosmanová žartuje, semtam si odhryzne z chleba, zapije liek a neúnavne rozpráva. Najviac ju trápi a želá si, aby tomu porozumeli mladí ľudia. „Bojím sa dvoch vecí. Bolesti pred smrťou a najviac toho, že keď nebudú vyprávači, ľudia zabudnú.“
Bola v úplne prvom transporte zo Slovenska. Z Humenného odišla ako 17-ročná, vrátila sa takmer o sedem rokov. Časť života prežila v koncentráku, časť v nemocniciach.
Jej sestra Osvienčim neprežila. „Viete, 17-ročný človek žije bezstarostnejšie, aj basu vníma inak. Neverili sme starším, vôbec sme to nevnímali tak tragicky. Uvedomili sme si to až v Poprade, keď si nás prevzali esesáci.“
Pamätá si všetko. Meno prvej ženy, ktorú videla umierať, týfus, pri ktorom schudla na 20 kilogramov, šesť týždňov bez jedla, petrolej namiesto vody, aj to, ako jej sestra škrabala šupiny z pier, aby nevyzerala chorá. „Aj nezabíjanie bolo neľudské.“
Počas cesty zneistela len dvakrát. Prvý raz, keď zbadala policajtov na železničnej stanici. „Aj teraz prišla na mňa hrôza. Sú to zážitky, s ktorými človek žije celý život.“
Druhý raz ju vyviedli z rovnováhy kresby na garážach pri trati. „Aha, EG - Edita Grosmanová,“ povedala rýchlo a s úľavou sa usmiala. Keď sa na grafity pozrela prvý raz, pripomínalo jej hákové kríže.
Matica Slovenská a KBS nevyjadrili svoju ľútosť nad deportáciami príliš presvedčivo, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Premiérka čítala mená„Sľubujem, že budeme rozprávať,“ odpovedala Radičová, keď dočítala stoštvrté meno z vyše 57-tisícového zoznamu. Čítala pomaly a prerývane.
„Najhoršie, čo sa nám v živote môže stať, je ľahostajnosť,“ hovorí Radičová. „Pamätám si, ako mladý študent politológie povedal, že čo je to za nezmysel. Že toľko ľudí nezomrelo. Že ak ich počítali podľa počtu topánok, tak to bola len polovica, pretože každý mal jedny topánky obuté a druhé zo sebou.“
Koľko núl za jednotkou musí byť, aby to bolo dosť, spýtala sa. „Ani jedna,“ odpovedá si.
Zachránil sa len bratranec, odišiel do PalestínyJURAJ TURČAN prežil holokaust. Dnes je v prezídiu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.
Čo sa vám vybaví v mysli 70 rokov po Osvienčime?
„Ťažko sa mi o tom hovorí, lebo časť mojej rodiny z matkinej strany zahynula v Osvienčime a Sobibore. Vždy, keď počujem o holokauste, vybavia sa mi strýkovia, tety, sesternice, bratranci, ktorí mali len tú smolu, že sa narodili ako Židia.“
Koľko ľudí z vašej rodiny zahynulo?
„Matka mala sedem súrodencov a tí mali deti. Zachránil sa jediný bratranec. V roku 1939 ako 17-ročný odišiel z Banskej Bystrice do Palestíny. Keď prídem na tieto miesta, Osvienčim, Sobibor, Kremnička, pýtam sa sám seba aj odborníkov na holokaust, ako je možné, že sa to stalo. Nikto mi nedal úplnú odpoveď a neviem si odpovedať ani ja. Neviem si tú strašnú zlobu v ľuďoch vysvetliť. Osvienčim bola továreň na smrť, ale hroznejší bol Sobibor. Predstavoval som si ľudí v transportoch. Keď vystupovali, už vedeli, že im zostávajú len hodiny života.“
Popierači holokaustu sa odvolávajú napríklad na kapacitu pecí, ktoré by nestačili spáliť toľko ľudí.
„Nerobia to preto, aby popreli holokaust, ale aby šírili antisemitizmus po celom svete. Nie je podstatné, či pece spálili za deň tri alebo päťtisíc ľudí. Podstatné je, že systém vytvoril podmienky, aby Osvienčim vznikol. Ľudia, ktorí popierajú holokaust, sa nedajú presvedčiť. Vedia, že holokaust existoval.“
Edita Grossmanová prežila Osvienčim. Hovorí, že najväčší strach má z toho, že na holokaust sa zabudne.
„To sa nemôže stať. Pevne verím, že najmä mladí nedopustia, aby sa zabudlo.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
