Kde hľadať slovenských chartistov? Najľahšie v Prahe. K takému zisteniu sme prišli počas prípravy článku o vplyve Charty 77 na Slovensko.
K iniciatíve, ktorej hlavnou tvárou bol Václav Havel, sa síce pripojili len štyri desiatky Slovákov, dvaja z nich však boli medzi prvými. „Na mojom podpisovom archu boli najprv podpisy Jána Mlynárika a Dominika Tatarku, skôr než sa podpísal prvý Čech," spomínal neskôr československý prezident.
Kým pohnutý osud spisovateľa Tatarku je dnes na Slovensku známy, fiľakovského rodáka Mlynárika u nás pozná prevažne iba komunita historikov. Hoci aj jeho príbeh bol dramatický.
Skončil sa v pondelok v Prahe, kde slovenský historik, pedagóg, disident a politik desaťročia žil a napokon aj zomrel vo veku 79 rokov.
Z kongresov do kotolne
Chartistom sa Mlynárik stal vo vychýrenej pražskej reštaurácii Slávia, presnejšie v jej kotolni, kde vyštudovaný historik pracoval ako kurič. V decembri 1977 tam za ním a Tatarkom, ktorý bol práve u Mlynárika na návšteve, prišiel Havel a dal im prečítať dokument odsudzujúci porušovanie ľudských práv v Československu.
„Povedal som mu, že sa mi to nepáči a že potom, ako do nás kopali a po náš šliapali, to musíme formulovať oveľa ostrejšie. Odvetil, že mám pravdu, ale keby sme to formulovali ostrejšie, nikto by to nepodpísal," spomínal Mlynárik v rozhovore pre SME pred dvomi rokmi. Napokon obaja podpísali.
Aj táto spomienka vystihuje, aký bol. Maximalistický a priamočiary. Jeho priatelia naňho spomínajú ako na človeka, ktorý si nikdy nedával servítky pred ústa. Na čo aj doplácal.
Najprv medzi komunistami, ktorí ho po sovietskej okupácii v roku 1968 vylúčili zo strany a „poslali k lopate" pre jeho kritický článok o moskovskom diktáte. A aj medzi historikmi a intelektuálmi.
Tí často nenachádzali pochopenie pre jeho kritické úvahy o vysídlení sudetských a karpatských Nemcov z Československa, ktoré označoval za genocídu.
„Zdôrazňoval morálny rozmer vysídlenia, ktoré chápal ako dedičný hriech, pre ktorý sme sa podkladali Sovietskemu zväzu viac ako iné socialistické krajiny. Boli sme spoluvinníkmi zločinu. Myslím, že práve Mlynárikove texty otvorili otázku česko-nemeckého vyrovnania," napísala vo štvrtok česká disidentka Jiřina Šiklová v Lidových novinách.
Disident do konca
Neúnavnú pozornosť Mlynárik venoval aj česko-slovenským vzťahom. Napísal knihy o Štefánikovi či o osude Židov na Slovensku, popularizoval aj Tatarkove dielo. Až do smrti v Prahe vydával aj Slovenské rozhľady.
„V posledných rokoch ma urobil predsedom Zväzu Slovákov v Českej republike, ktorý zakladal. Myslel si, že je takou kontroverznou osobou, že mne sa skôr podarí získať na časopis dotácie," hovorí ďalší slovenský chartista v Prahe a bývalý kňaz Marian Zajíček.
„Nepomohlo, získali sme len jedinú a tak to platil zo svojho." Opäť to pripomínalo samizdat, i keď už nešlo o zakázanú literatúru, ktorá ho pred tridsiatimi rokmi dostala až do väzenia.
V roku 1981 sa ŠtB podarilo zadržať nákladiak s chartistickými dokumentmi a Mlynárikovým historickým archívom, ktorý sa usiloval prepašovať do Nemecka.
Nasledovalo trinásť mesiacov väzenia v pražskej Ruzyni. „Pravidelne vytiahli z protiľahlej cely mladého Cigána a za štekotu psa ho začali mlátiť pelendrekmi. Keď sa pes potreboval nadýchnuť, počuli sme stenanie, plač a údery obuškom," opisoval najhoršie obdobie života.
„Vtedy som dostal šialený, animálny strach a vzápätí ohromnú zlosť. A táto zmes sa mi odrazila do stavov úzkosti a cukrovky, ktorá ma neskôr pripravila o prsty na nohách," rozprával pri stretnutí pred dvomi rokmi.
Po prepustení z väzenia sa Mlynárikovi podarilo utiecť do Nemecka, odkiaľ sa Čechom a Slovákom prihováral z rádia Slobodná Európa. Do Československa sa vrátil po revolúcii a v roku 1990 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN. Po dvadsiatich rokoch sa mohol vrátiť aj na Karlovu univerzitu, kde až do dôchodku viedol katedru slovakistiky.
Silná cukrovka sa napokon podpísala aj pod jeho skon. Trikrát týždenne dochádzal na dialýzu a pri prevoze sanitkou, ktorej šofér prudko zabrzdil, si zlomil bedrovú kosť. Z komplikácií ho už nedostala ani operácia a po mesiaci v pražskej nemocnici skonal.
Beata
Balogová
