Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k 70. výročiu deportácii Židov zo Slovenska spôsobilo rozruch. K téme holokaustu však nebolo prvé.
V roku 1998 informovala, že vatikánska Komisia pre medzináboženskú spoluprácu so Židmi publikovala materiál o genocíde počas vojny. Píše sa v ňom, že je nemožné hovoriť o dialógu kresťanov so židmi a pritom obchádzať skutočnosť, že „šoa – najtragickejšia udalosť v dejinách židovského národa, sa udiala v krajinách s dlhou kresťanskou civilizáciou.“
Korec za aj proti
KBS vtedy uviedla, že „pred vojnou žili na Slovensku tisícky židov. Skoro vo všetkých mestách stoja ešte synagógy... Mnohé budovy ostali, ľudia však zmizli. Tento stav ukazuje, že sa tu stalo čosi, čo hlboko zasiahlo do života Slovenska a jeho židovských obyvateľov.“
Cirkev požiadala aj o odpustenie, hoci jej dodnes mnohí vyčítajú, že tak neurobila. „Slovenskí katolícki biskupi prosíme židovských bratov a sestry o odpustenie a vyzývame všetkých katolíckych veriacich, ako aj všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle, aby sa k nám pripojili.“
Hierarchia pred 14 rokmi pripomenula aj to, že predstavitelia cirkvi už v minulosti vyjadrili ľútosť nad holokaustom. Ako príklad uviedla kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý v roku 1987 „ako biskup bez štátneho súhlasu podpísal vyhlásenie k deportáciám Židov na Slovensku, v ktorom on a iní predstavitelia prosili židovský národ o odpustenie.“
Nespomenula však , že ten istý Korec v roku 1990 v Bánovciach nad Bebravou odhalil a posvätil pamätnú tabuľu Jozefa Tisa, teda kňaza na čele štátu v čase deportácií.
Sekularizmus, keď štát viedol kňaz?
„V sekularizovanom prostredí modernej európskej spoločnosti sa zrodili totalitné ideológie, ktoré chceli nahradiť náboženstvo. Ukázalo sa, že vedú Európu a celé ľudstvo k veľkým vlnám násilia a bezprávia. Nacistické učenie o menejcennosti a škodlivosti židovskej rasy viedlo k uskutočneniu plánu vyhubenia Židov. Pritom nadviazalo na vžité stereotypy a odmietania Židov, a dalo im novú negatívnu dynamiku a náplň,“ tvrdí KBS v novom vyhlásení.
Uvádza, že katolícki i evanjelickí biskupi za vojny varovali „politických činiteľov pred aplikáciou rasového princípu do vtedajšieho zákonodarstva. Ich hlas však ostal nevypočutý a často bol prekrúcaný a marginalizovaný.“
Kritici v tom vidia alibizmus. Odvolávať sa na sekularizmus, či brániť sa, že vrchnosť ignorovala biskupov, keď bol v čase holokaustu na čele štátu kňaz a vo funkciách aj iní hodnostári, pôsobí zvláštne. Mnohým chýba jasné pomenovanie ľudí, ktorí sa podieľali na páchaní zla.
Tiso kašľal na Vatikán
Otázka, prečo cirkev takých ľudí už vtedy neexkomunikovala, tak nemusí byť márna. V rokoch 1965 až 1981 totiž Vatikán vydal 11 zväzkov Aktov a dokumentov Svätej stolice k druhej svetovej vojne. Z nich vychádzali historici Ivan Kamenec, Vilém Prečan a Stanislav Škorvánek pri písaní publikácie Vatikán a Slovenská republika. Téme sa v roku 1996 v Sme venoval novinár Marián Leško.
„Na jeseň roku 1944, keď sa po potlačení SNP rozpútala nová vlna represií, pápežský vyslanec o tom poslal správu do Vatikánu,“ píše Leško. Obratom dostal pokyn, aby šiel za Tisom a povedal mu o hlbokom žiali pápeža a vyzval ho, aby city a úmysly zladil so svojou kňazskou dôstojnosťou a svedomím.
Tiso svoju reakciu vyšperkoval slovami, že „naša vina tkvie v našej vďačnosti a vernosti voči Nemcom, ktorí uznávali a schvaľovali existenciu nášho národa a jeho právo na nezávislosť a národnú slobodu, ale pomáhali mu aj proti Čechom a židom, nepriateľom nášho národa. Sme si celkom istí, že táto vina je v očiach katolíkov našou najväčšou cťou.“
Hitlerov gardista
Svoju rolu zohral aj podpredseda Štátnej rady a biskup Ján Vojtaššák. Jeho postoje zle vnímal vatikánsky chargé d´affaires, keď ich hlásil svojim šéfom. V správe z marca 1942 uvádza, že Vojtaššák zaujal pasívny postoj k deportáciám. Spomína aj jeho slová, že by bolo lepšie, ak by sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky a nekládla prekážky v tom, že židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska.
Negatívne sa vyznamenal poslanec Slovenského snemu a kňaz Ján Ferenčík. Ako v archívoch zistil historik a spisovateľ Jozef Karika, Hitlerovi fandil až do konca. Zúčastnil sa osláv jeho narodenín a napísal, že sa modlí, aby mu Boh dal železné zdravie a silu na vykonávanie jeho ťažkého povolania. Hlasoval za protižidovské zákony, zodpovedal aj za ideologickú výchovu ružomberských gardistov.
Sokolov blahobyt
Do tejto mozaiky zapadajú vyjadrenia biskupa Alojza Tkáča z roku 1993 – Tisovu „smrť pokladám za mučeníctvo za národ."
O tri roky sa pridal vtedajší šéf KBS a biskup Rudolf Baláž. Tiso bol „pre náš štát a pre náš národ výnimočnou a vynikajúcou osobnosťou.“
Do kotla koncom roka 2006 priložil arcibiskup Ján Sokol, keď v TA3 povedal, že si Tisa veľmi váži, „lebo sa pamätám ako dieťa, my sme boli veľmi chudobní, a keď on bol, sme boli teda na úrovni.“ V roku 2008 za neho slúžil verejnú omšu.
Rozporne je vnímaný krok Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorá do knižnice prijala dar 30-tisíc zväzkov od historika Milana Ďuricu, za čo mu v roku 2009 na stránkach Katolíckych novín poďakoval prorektor. Ďurica, ktorý navrhuje, aby cirkev Tisa blahorečila, a s ktorého postojmi polemizujú mnohí historici, na univerzite prednášal.
Vojenský biskup František Rábek, šéf rady KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru, pre matičné periodikum v decembri 2011 uviedol, že obdobie rokov 1939 až 1945 sa u nás spracúva skôr disidentským spôsobom než oficiálne. „Tomu sa venujú profesori Vnuk a Ďurica. Mapujú ho, dá sa už zorientovať, ale oficiálne miesta to ešte akoby neprijali za svoje.“ František Vnuk je historik, ktorý velebí Tisa a relativizuje zločiny vojnového štátu. Na otázku o jeho negatívach kedysi odpovedal slovami „načo sa o nich rozpisovať?“
Kňaz: Nemáme odvahu
Kým KBS formuluje vyhlásenia opatrne, niektorí kňazi a kresťania vo verejnom živote sú kritickejší. Katolícky kňaz Pavel Pakoš už pred rokmi pre SME povedal, že je chyba, ak sa cirkev jasne nevyjadrí k Tisovi. Podľa neho nemá jasný zrak a odvahu pomenovať veci pravými slovami.
„Sú len také divné reakcie – jeden ho chváli tak, že začne tlieskať, druhý radšej rezervovane nepovie nič, tretí povie, že urobil chybu iba tým, že bol kňazom. Bola to sláva aj hanba, mali by sme jasne povedať, že to bol kňaz, ktorý chcel dobro pre národ, ale zakalil sa mu zrak a stal sa modlárom.“
O Tisovi otvorene hovoril aj kresťanský politik František Mikloško. V roku 2008 pre Sme povedal, že vojnový „parlament splnomocnil vládu na dekréty, ktorými sa začali deportácie. Vtedy do toho Tiso nemohol zasiahnuť inak, ako verejne vystúpiť. Nevystúpil, hoci voči každému zlu sa dá bojovať len na začiatku. Keď sa rozbehne, už je to komplikované. V pozícii kňaza a prezidenta mlčal. Potom bol prijatý ústavný zákon o deportáciách.“ Podpísal ho aj Tiso.
Zástancovia vojnového štátu sa odvolávajú na udelené židovské výnimky. Podľa Mikloška sú však „morálne problematické, lebo jedného žida z vlaku zobrali a druhého doň dali. Tiso vystupoval protižidovsky, a tu sa politická zodpovednosť za deportácie mení aj na morálnu. Politici na čele s Tisom sa rozhodli, že obetujú Židov, aby zachránili Slovákov. Deportácie prebiehali za neľudských a ponižujúcich podmienok, Židia boli pozbavení majetku, odvážali ich v dobytčákoch, čo je neospravedlniteľné.“
Beata
Balogová
