Afganský policajný veliteľ vyzýva cez megafón všetkých vnútri hlinených budov, aby sa vzdali a vyšli s rukami nad hlavou. No reakcia neprichádza. Nikto neodpovedá, nikto nevychádza. Je to ten najhorší okamih. Musíme vstúpiť dnu, nikto presne nevie, čo nás tam čaká.
Najčastejšia otázka, ktorú dostáva dvadsiatka vojakov, ktorí sa práve vrátili z misie v Afganistane, je o smrti. Zabili ste niekoho? „O tom nebudeme hovoriť. Čo sa tam stalo, tam aj zostalo,“ viac muži s dlhými bradami nepovedia.
Nikomu. O každodenných akciách, keď im reálne išlo o život, nechcú veľa hovoriť. Za 180 dní absolvovali viac ako stovku operácií v hornatej časti východného Afganistanu. Bežne nocovali mimo základní, len v spacích vakoch.
„Stále išlo do tuhého, ak ste boli vonku. Neviete odhadnúť, kedy a odkiaľ na vás niekto zaútočí. Ak zaútočí, počujete len prasknutie, keď okolo vás letí guľka, vtedy máte šťastie a hľadáte, odkiaľ to prišlo,“ hovorí jeden z vojakov piateho pluku špeciálneho určenia zo Žiliny. Prekračovali mŕtvych, strieľali na nich teroristi? Človek sa pri podobných otázkach začne hanbiť a lepšie je nenaliehať.
Psychiatrička Danica Caisová ich rozhodnutiu rozumie. Je to podľa nej spôsob, ako si po prežitých udalostiach udržať duševné zdravie.
Slovenskí vojaci v Afganistane, pozrite si fotografie v nasadení
Pozrite si fotogalériu >>
Spoza plota do bojaSlováci posledného pol roka zasahujú do bojov v najnebezpečnejšej krajine sveta. Minulý týždeň tam odišla druhá rotácia s dvadsiatkou mužov a vystriedala navrátilcov. Len minulý rok našim vojakom parlament rozšíril mandát o činnosti Síl pre špeciálne operácie.
„Najdôležitejšia časť našej práce je výcvik domácich špeciálnych policajných jednotiek, a nielen na základni,“ vysvetľujú vojaci tesne po návrate. Ak idete niekoho napríklad učiť, ako vybrať teroristu z hniezda, musí ísť aj do terénu a tam ho nepošlete samého. „Idete tam s ním. Ste pre nich niečo ako mentor, aby ste videli, ako to robia a pomohli, ak treba,“ hovorí jeden z mužov.
Časť nášho tímu spoločne s Američanmi zbiera spravodajské informácie, vyhodnocuje ich. Ak prídu k názoru, že treba zasiahnuť, vyrazia. Opäť spoločne s partnermi zo Spojených štátov. Na to, kto je z ktorej krajiny, sa veľmi nehrajú. Oblasť je plná bojovníkov Talibanu, ktorí neváhajú pri útoku aj zomrieť. Pre takých si vojaci chodili často až domov.
„V Afganistane sú aj skupiny žoldnierov, ktoré bojujú za peniaze, a zďaleka to nie je len Taliban. Odídu niekam na tri mesiace a dostanú za to výplatu,“ vysvetľuje vojak v stredných rokoch, ktorý pre chalanov v poli robil práve spravodajský servis.
„Ak Taliban môžem prirovnať k niečomu u nás, tak možno k mafii, darebákom, ktorí potrebujú z niečoho žiť. Nikto nevie, či to robia na základe náboženského presvedčenia, alebo len preto, že potrebujú peniaze a ženú sa za majetkom,“ vysvetľuje muž, ktorý sa so vzbúrencami stretával osobne.
Nedávne vládne hnutie má v krajine stále veľký vplyv. „Všade cítiť strach a ak majú ľudia pocit strachu a ohrozenia života, tak urobia všetko preto, aby mali pokoj,“ vysvetľuje.
Teroristi sa podľa neho skrývajú v normálnych domoch, žijú v dedinách, majú rodiny, chodia na nákupy, jazdia mestom. „Na pár hodín im to prepne, stanú sa príslušníkmi Talibanu a bojujú, a potom sa vrátia domov a fungujú normálne ďalej,“ vysvetľuje vojak.
Kým sa z Afganistanu stane na naše pomery bežná krajina, potrvá to ešte dlho. Nebolo to však vždy tak. „Ešte v 60. rokoch minulého storočia to bola úplne iná krajina, ako je dnes. Príchodom Talibanu sa všetko zmenilo a bežní ľudia nechcú takto žiť,“ vysvetľuje starší vojak. V 60. rokoch tam premávali električky, lietali lietadlá, dokonca zaviedli liberálnu ústavu, volebné právo pre ženy. Taliban všetko otočil späť do stredoveku.
Stále vo vojneVojna je však pre Afganistan už minimálne dva a pol tisíca rokov vlastne každodenná záležitosť. Náhornú krajinu prišiel dobyť už Alexander Veľký, neskôr mongolskí či indickí vladári. Posledných dvesto rokov v krajine vládli Briti, o svoje záujmy tu bojovali Rusi. Teraz je tam koalícia NATO, ktorej súčasťou sú aj naši.
Bežný dedinčan je stále medzi dvoma silami aj dnes. „Prídete do dediny a povedia vám, že sú veľmi radi, že sú u nich koaličné vojská. Keď však odídu, hneď im tam z kopca zbehnú príslušníci Talibanu,“ vysvetľujú vojaci. Domáci väčšinou mlčia a všetko akceptujú.
Naši situáciu prirovnávajú k Slovenskému národnému povstaniu. Partizáni boli v horách a pomoc pre nich Nemci trestali. Kto bol dobrý a kto zlý, bežnému človeku niekedy nebolo jasné. Vo viacerých prípadoch aj partizáni obrátili svoje akcie proti vlastným.
„Afganci sú iní ako my, je to ťažké. Musíš sa stým zmieriť, akceptovať ich takých, akí sú a rešpektovať,“ hovorí muž, ktorý sa po hornatej krajine pol roka pohyboval v nepriestrelnej veste. „Ak robíš všetko tak, ako to oni uznávajú, neberú ťa ako človeka, ktorý tam len príde a ničí ich krajinu.“
Hoci napríklad v Kábule je veľa obchodníkov, bežní ľudia v provinciách sú stále roľníci. Krajina napríklad v okolí základne v Kandaháre pripomína mesačnú púšť. „Ak letíte vrtuľníkom ponad provinciu, v ktorej sme pôsobili, tak tam boli púšte, ale aj zelené údolia. Normálne tam pestujú rôzne plodiny, rastú tam stromy, tráva, chovajú zvieratá.“
Vybuchujúce autáVojská NATO si domácich získavajú aj peniazmi. V chudobnej krajine práca pre zahraničné armády znamená na miestne pomery veľa peňazí. „Ak im dáte peniaze za prácu, tak ju spravia a sú možno trošku lojálnejší ako ľudia, ktorí nemajú s vojskami nič a vidia ich len, ako sa preháňajú na autách, vytrubujú a všetkých vytláčajú z cesty,“ vysvetľuje veliteľ slovenskej jednotky.
Práve preprava po nebezpečnej krajine sa aj pre Slovákov stala každodennou náplňou práce. Členovia teroristických skupín s mimoriadnou obľubou používajú podomácky vyrobené nástražné výbušné systémy a vyhadzujú nimi do vzduchu autá aj s koaličnými vojakmi či s domácimi policajtmi. Často prídu o život aj civilisti.
„Neexistuje jediný vojak, ktorý pracuje mimo bezpečia kempu a nemá pred očami obrázky devastačných dôsledkov útoku takéhoto systému,“ hovorí vojak priamo z terénu. Výbušninu jeho kolegovi odpálili priamo pod autom.
„Vezieš sa v aute a vybuchneš, na to sa nedá pripraviť. Na cestách sú často odvodňovacie priepusty a výbušniny sú často práve tam,“ spomína vojak z opancierovaného automobilu. Správa o výbuchu sa medzi kolegami rýchlo rozšírila, všetci zažili dlhé minúty čakania.
„Človek nemôže pred každým priepustom skontrolovať, či tam niečo nie je. Na bežnej ceste, kade sme denne chodili, ich bolo na dvanástich kilometroch devätnásť,“ vysvetľuje muž z vybuchnutého auta.
„Zhodou okolností som mal vtedy pocit, že sa posuniem trošku nižšie, a práve vtedy to vybuchlo,“ dodáva. Až na malé odreniny sa nikto nezranil.
Korán a BalesNie všetky príbehy vojakov pôsobiacich v krajine majú šťastný koniec. Svet nedávno šokoval Robert Bales. Americký vojak zabil v spánku sedemnástich Afgancov. „Nič tomu nenasvedčovalo, nechce sa mi veriť, že to urobil,“ hovorila o Balesovi susedka. Vojak bol v krajine tretíkrát, pridali sa finančné problémy a psychický tlak neuniesol.
Naši si podobné veci nepripúšťajú. „Ide o individuálne zlyhanie. Je to veľký psychický tlak a niekomu prasknú nervy a nezvládne to. Väčšinou sa však stane, že ten človek to neprežije,“ hovoria vojaci. Vidieť, že pri tejto téme sú vážnejší ako pri iných. Pripomínajú, že všetko sa vždy vyšetruje. „Velenie spojeneckých síl to musí vysvetliť domácim partnerom. Príde k normálnemu vyšetrovaniu a výsledky idú afganskej vláde,“ hovorí veliteľ.
Podobných udalostí sa stalo viac, horel napríklad aj Korán, pre moslimov posvätná kniha. „Spomínam si na protesty okolo našej základne. Zišla sa tam masa ľudí, niečo kričali, hádzali kamene, ale zbrane nemali. Vyjadrovali nesúhlas s tým, čo sa stalo,“ dodáva veliteľ.
Práve po spálení Koránu prišli podľa neho aj väčšie obmedzenia, zastavené boli konvoje po Kábule. „Potrebujete robiť robotu, a zrazu príde takéto obmedzenie a päť dní sa nedokážete pohnúť zo základne,“ vysvetľujú.
Do krajiny prišli aj v čase, keď americké špeciálne jednotky zabili Usámu bin Ládina. Posvätná kniha však na ľudí v krajine zapôsobila viac.
„Po smrti bin Ládina sa nič nezmenilo, domáci ani nezvýšili útoky, ani s nimi neprestali. To bola vysoká politika, nás v našom tíme sa to veľmi nedotýkalo. Vieme, že zabili kľúčového lídra a to bolo celé,“ hovorí muž zodpovedný za spravodajské informácie.
Pušky a guľometyVojna, to sú, samozrejme, aj zbrane a špeciálne vybavenie. Naši išli do Afganistanu dobre pripravení. Nasadeniu predbiehali mesiace tréningov a školení. Mysleli na prácu s mapami i miestny dialekt.
Používajú nemecké útočné pušky HK 416, z ktorých strieľajú okrem Európanov aj iné svetové armády. „Mali sme tam ľahké guľomety aj protitankovú strelu, ktorá sa dá využívať na zákopy, na obrnenú techniku, je tam viac druhou munície,“ hovorí veliteľ zasvätene.
Od Američanov mali aj automobily. „Poskytli nám síce generačne staršie, ale bezpečné autá, najčerstvejšie novinky majú pre vlastných.“ Po druhej rotácii sa do Afganistanu dostane ešte tretia. Neskôr by malo dôjsť k zmenám, vojaci by mali do krajiny prísť s iným zadaním. Koniec americkej či slovenskej misie v Afganistane vojaci zatiaľ nepripravujú. „Tam sa veľa vecí buduje nanovo v základniach, cesty, elektrárne. Možno sa tým myslí to, že sa to odovzdá Afgancom, jedine že by si teraz povedali: O dva roky to balíme. Ale tak to vôbec nie je. Všetko funguje ďalej.“
Bez žien a alkoholuPol roka v Afganistane a ešte päť dní v Tatrách. Manželky svojich mužov dlhé mesiace počuli len v telefóne.
Ak by ste v pondelok vošli do izby Vojenského zdravotníckeho zariadenia v tatranskej Novej Polianke s výhľadom na Gerlachovský štít, našli by ste tam partiu mužov, ktorí podľa dlhých brád vyzerajú ako praví Afganci. Po návrate prišli naši vojaci rovno sem. Rodiny stále nevideli, zostali v karanténe.
„Starší ľudia na dedinách sú tam väčšinou bradatí. Aj my sme si ich nechali, aby sme zapadli. Starešinovia sa potom s vami ľahšie rozprávajú a skôr vám dôverujú,“ hovorí veliteľ jednotky.
Na všetkých jeho mužoch vidieť perfektnú fyzickú kondíciu. Ide o členov elitnej jednotky plniacej špeciálne armádne úlohy, v prípade potreby civilné u nás doma. V roku 2006 stovka z nich pátrala po vrahoch podnikateľa z Polomky. Ich nadriadení trvajú na prísnej anonymite, chránia aj ich rodiny.
Minulý týždeň sa vrátili a päťdňovú karanténu absolvovali spolu. Všetci vo výbornej nálade, domov prišli živí a zdraví. „Syn skončil tretí na súťaži v prednese,“ chváli sa jeden z vojakov kolegom. Manželku má stále len na telefón, už len posledný deň. „A postúpil?“ vracia sa opäť k synovmu úspechu o pár minút v ďalšom telefonáte. „Zajtra o jedenástej musím byť doma, idem zobrať syna zo školy,“ hovorí kamarátom s rozžiarenými očami. Manželke priniesol aj darčeky, väčšinou ručne vyrábané predmety, podobne ako turisti.
Pol roka na misii nevideli ženy nielen ženatí, ale ani slobodní, na sex museli zabudnúť. „Ženu som tam videl asi na dve minúty. Napokon, mali sme tam robotu, na toto naozaj nebol čas,“ hovorí vojak.
Rovnako alkohol majú spojenecké jednotky zakázaný. „Je naň nulová tolerancia.“ V Tatrách už vojaci pod takým prísnym dozorom neboli, alkohol je však v armáde zakázaný aj u nás.
Vojna je surovejšia ako predstavyPsychiatrička Danica Caisová vojakom rozumie. Oddeliť súkromný život od zážitkov z boja je podľa nej cesta k psychickému zdraviu.
Vojaci o svojich zážitkoch z Afganistanu hovoriť nechcú. Dá sa tomu rozumieť?
Američania sa takýmto situáciám venujú od vojny vo Vietname. Vojaci môžu mať zážitky ešte čerstvé a všetko potrebujú spracovať. Rovnako to môže byť tým, že majú štábnu kultúru a majú presne určené, s kým môžu a s kým nemôžu hovoriť. Mohli si rovnako oddeliť život tam a život tu a nechcú to miešať.
Dá sa to?
Myslím, že áno. Ak toto dokážu, uchovajú si dobré psychické zdravie. Ak by dovolili, aby sa im jedno prelínalo cez druhé, tak sa u nich naozaj môžu objaviť posttraumatické stresové poruchy. Ide o neschopnosť spracovať vlastné zážitky.
Od čoho to závisí?
Samozrejme, záleží na tom, ako je človek odolný. Dopredu sa len ťažko dá povedať, ako bude jednotlivec reagovať na situácie, v ktorých ide o holý život.
Teraz vyzerajú vyrovnaní. Znamená to, že sú v poriadku?
Môže sa stať, že aktuálne nemajú problém, je to pre nich napríklad finančne výhodné či inak atraktívne zamestnanie. Problémy sa môžu objaviť po niekoľkých rokoch. Momentálne je oslobodzujúci ten fakt, že prišli domov. Berme to tak, že to prežili, mohli ochorieť, mohli zomrieť, zblázniť sa. Pocit úľavy teraz zodpovedá situácii. U mnohých to býva časovaná bomba, ktorú môžu spracovávať roky.
Vojaci z druhej svetovej vojny o svojich zážitkoch neskôr rozprávali. Budú hovoriť aj dnešní vojaci?
Možno bude zaujímavé sa s týmito ľuďmi porozprávať o desať rokov, ako sa s tým vyrovnali.
Okolie často reaguje otázkami, ľudia sú zvedaví. Je to správne?
Ľudí často zaujímajú len pikantnosti, v podobných situáciách však nikdy neboli. Tá realita je krutejšia, surovejšia a naturalistickejšia, ako keď o nej rozprávate nad kávičkou. Preto sa im o tom zrejme nechce veľmi hovoriť.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
