BRATISLAVA. Splnomocnená firma splnomocnila svojho zástupcu a ten pred notárkou dokazoval, prečo má učiteľka na dôchodku nárok na približne hektár pôdy vo Veľkých Dravciach.
Notárka Marta Jurinová z Lučenca vydržanie na základe dokumentov osvedčila. Teraz čelí disciplinárnemu konaniu, v ktorom jej hrozí, že príde o úrad.
Problémom totiž neboli len splnomocnenia, ale aj to, že s vydržaním nesúhlasil Slovenský pozemkový fond, ktorý mal pozemok v správe. To notárka nezobrala do úvahy.
Disciplinárny návrh dala na Notársku komoru ministerka spravodlivosti. Jurinovú jej podnet rozhorčil.
„Ak disciplinárna komisia vyhovie navrhovateľovi, žiadam o pozbavenie úradu spolu s vysokoškolským diplomom,“ reagovala. Prípadom sa už zaoberá aj polícia.
Prípadov sú desiatky
Vydržanie
Treba aj písomný doklad
na splnenie sa vyžadujú vážne predpoklady, nevyhnutná je dobromyseľnosť, ktorú treba odvodiť, nestačí pôdu obrábať, kto ju chce získať, musí mať aj písomný doklad; od roku 1951 bola na prevod nehnuteľnosti potrebná písomná forma, ústna dohoda či závet na smrteľnej posteli neobstoja.
Ministerstvo upozornil na spornú notársku zápisnicu Úrad geodézie, kartografie a katastra. Nejde pritom o jediný prípad, ale jeden z mnohých.
„Od augusta 2011 do súčasnosti úrad upozornil ministerstvo na približne 122 prípadov, v ktorých by mohlo dôjsť k porušeniu ustanovení notárskeho poriadku,“ hovorí Magdalena Pisková z úradu.
Hoci správa katastra mala o zápisnici pochybnosti, musela ju zapísať. Zákon jej neumožňuje zápisnicu preskúmať. Aj preto navrhuje zmenu zákona.
Chce sa vrátiť do roku 2004, keď mohla správa katastra posúdiť, či listina obsahuje všetky náležitosti. Ak ich nemá, záznam by neurobila.
K rovnakej zmene sa prikláňa aj pozemkový fond, ktorý tiež dostáva z úradu geodézie informácie o sporných vydržaniach.
Dá mu vedieť o každom zápise, kde vyjadrenie fondu chýbalo, ak pozemok spravuje.
Fond však môže pozemky získať späť len súdnou cestou a to žalobou o určenie vlastníckeho práva. Takéto spory môžu trvať roky.
Scenáre s podvodmi
Ministerstvo spravodlivosti o probléme vie. Jedným z riešení by bolo zverejňovanie zápisníc o vydržaní.
Generálny riaditeľ sekcie civilného práva Martin Maliar spomína aj podmienené vlastníctvo, aby sa mohli prípadní poškodení brániť.
„Riešením je obmedziť priestor na to, aby vôbec niekoho napadlo podvádzať,“ hovorí Maliar.
Pridáva aj niekoľko scenárov, ako môžu podvody s vydržaním prebiehať. Niekedy zláka aj právoplatného dediča. Pozemok zdedil s ďalšími, ktorí sa však odsťahovali a o majetok prestali mať záujem, tak si povie, že má nárok na celok.
„Druhý typ scenára je taký, že sa hľadá osoba s podobným menom a priezviskom, ktorá si vymyslí nejaký dôveryhodný príbeh,“ hovorí Maliar.
V minulosti sa do pozemkovej knihy nezapisovali osoby s rodnými číslami, dokonca sa niekedy uviedla len prezývka.
Ak sa o majiteľoch nič nevie a s majetkom nehýbu, ten by dokonca mal často pripadnúť štátu ako odúmrť alebo opustená vec.
Na príslušných úradoch o takýchto pozemkoch vedia a vedia aj informáciu posunúť ďalej. Nájde sa človek s rovnakým priezviskom. Do katastra sa doplnia údaje, z osoby neznámej sa stane známa.
Ďalej už stačí vymyslieť príbeh, prečo má tento človek nárok na majetok, ísť za notárom a žiadať o osvedčenie vydržania.
Problém aj stará občianka
Aj pri hodnoverných príbehoch sa však môžu nájsť pochybné stopy. Napríklad vyhlásenie obce aj svedkov je napísané na rovnakom počítači ako notárska zápisnica.
Niekedy je problémom aj občiansky preukaz. Starší ľudia si totiž staré občianske nemuseli meniť za nové.
Špecifiká má aj písmo. V každej dobe sa učilo písať inak. Starí rodičia majú iný podpis ako vnuci. Ak na takéto podozrivé zápisnice ministerstvo spravodlivosti príde, začne ich overovať.
Dedička predala pôdu hneď, ako ju získala
Učiteľka tvrdí, že je dedičkou. Pozemkový fond jej neveril, notárka áno.
BRATISLAVA. „Podvod? To v žiadnom prípade. Som dedičkou,“ tvrdí učiteľka Mária Vasová z Fiľakova. Je ochotná listovať hromadou dokumentov a dokazovať, prečo má nárok na zhruba hektár pôdy vo Veľkých Dravciach pri Lučenci.
Majetok sa rozhodla získať vydržaním. V konaní sa nechala zastupovať spoločnosťou Gruy, ktorá splnomocnila svojho zamestnanca a ten všetko vybavil u notárky.
Žiadal o vyjadrenie aj Slovenský pozemkový fond, ktorý mal o dedičstve Vasovej pochybnosti. Tvrdila, že pôvodná vlastníčka pôdy je sestrou jej prastarého otca.
Obaja mali uzavrieť dohodu o užívaní a usporiadaní nehnuteľností, no tú nepreukázala. Fond Vasovej odporučil, aby právo dokázala súdnym konaním.
Notárka Marta Jurinová z Lučenca však o Vasovej ako dedičke nezapochybovala. Notársku zápisnicu o vydržaní overila.
„Ministerstvu sa to zdá hrozné, ale to, že suplujem ich nefunkčné súdy, neriešia,“ kritizuje notárka. Myslí si, že ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (SDKÚ) ju chce zbaviť úradu, aby sa uvoľnilo miesto v Lučenci.
Ministerstvo začalo konať, aj preto, lebo vydržanie potvrdila napriek zápornému stanovisku fondu. Podľa ministerky išlo o vážne porušenie notárskeho poriadku.
Jurinová hovorí, že vyjadrenie fondu nepovažovala za relevantné. „Kto by už len v pude sebazáchovy prišil záporné stanovisko do spisu, keby chcel podvádzať?“ pýta sa.
Vasová je prekvapená, že Jurinová má pre jej vydržanie problémy. Priznala, že už za ňou boli aj policajti. Overovali si jej podpisy.
Pozemky, ktoré získala, za devätnásť centov za štvorcový meter aj hneď predala. Majiteľom sa stala firma, ktorá ju v konaní pred notárkou zastupovala.
„S pozemkami som nemala čo robiť. Deti sú v Nemecku, tak som ich predala,“ dodala Vasová.
Daniel Vražda, Veronika Prušová
Pôda sa dedením rozbila na kúsky
Zvyk, že dediť majú všetky deti, je u nás hlboko zakorenený. Sedliaci ho dodržiavali, aj keď nemali.
BRATISLAVA. Vlastniť pôdu bolo až do polovice 19. storočia výsadou. Mali ho šľachtici, cirkev či mesto.
Sedliaci, ktorí na roliach dreli, ich mali len v užívaní. A toto ich právo sa potom dedilo. Tak ako bolo zvykom, medzi všetky deti. „A tak sa začali pozemky deliť,“ hovorí historik Peter Šoltés z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Rozdrobené pozemky začali byť problémom aj v minulosti. Preto vznikali rôzne pokusy, ako dedičské právo zmeniť. Práve snahu zabrániť drobeniu mala právna úprava z druhej polovice 19. storočia.
Vzorom bola západná Európa. Aj susedné české kraje poznali právo, že dedil len najstarší syn. Tí mladší išli do učenia, za kňaza alebo si našli inú obživu. Aj u nás začala takáto právna úprava platiť.
„Sedliaci sa k nej však veľmi neuchyľovali, lebo zvyk, že právo dediť majú všetky deti, bol veľmi zakorenený,“ hovorí Šoltés
Nakoniec prišiel v 80. rokoch 19. storočia príkaz, aby sa zachovávala celistvosť pôdy. Dedil len najstarší syn, ktorý musel mladších súrodencov vyplatiť. Aj toto však dokázali sedliaci obísť.
Dedič totiž často nemal peniaze na vyplatenie, a tak nakoniec obrábali pôdu opäť všetci spolu. „Na papieri“ tak vlastnil pôdu jeden, ale obhospodarovali ju viacerí.
Veronika Prušová

Beata
Balogová
