Všíma si nové formy spoločenskej solidarity, feminizáciu doby či odmietnutie tradičných hodnôt, na ktoré sa slepo spoliehala moderná doba. V Bratislave mal nedávno prednášku s názvom Sociálna erotika.
Nie je odmietnutie absolútnej viery v pokrok, s ktorým sa stretávame, len reakciou na to, že naša planéta už jednoducho nemá zdroje na nekonečný rozvoj?
Áno, aj nie. Progres bol vždy mýtom, veľké svetové výstavy bývali jeho oslavou. Úvodný text k výstave z roku 1867, ktorý napísal dokonca básnik Viktor Hugo, končí vetou: „Nič nezastaví myšlienku, ktorej čas nastal: pokrok.“ Bolo to až akési profánne náboženstvo, ktoré prakticky smerovalo ku komunizmu. Všetky veľké ideológie boli založené na téze rozvoja vedy a technológie, dnes už podobne silná viera neexistuje.
Úplne sme zavrhli predstavu, že sa budeme mať už len lepšie a lepšie?
Nepopierame rozvoj, len máme naň iný pohľad, už ho neobdivujeme slepo. Postmoderna - to je špirála, ani nekonečná rovná čiara vývoja, ani kruh, v ktorom sa všetko opakuje. Dnešní ľudia chcú prevziať to dobré z technológii a spojiť to s tradičnými hodnotami. Mobily, na ktoré sme si zvykli, nám slúžia hlavne na kontakt s našimi súkmeňovcami. Zhromažďujeme sa okolo nich tak ako kedysi kmene okolo totemov. Volám to dynamické zakorenenie. Máme potrebu opäť prislúchať k národu, regiónu, miestu, na ktorom žijeme, ale vo veľkom využívame aj internet. Chceme všetko, máme veľmi materialistické túžby po potešení tela, ale láka nás aj duchovnosť, dobrovoľníctvo. Pre mňa je postmodernita ako oxymoronom – chceme to aj to.
Nachádzame sa ešte stále v postmodernej dobe, alebo je už tento termín prekonaný?
Naopak, ešte len do nej vstupujeme. Existujú rozdiely medzi oficiálnou spoločnosťou, ktorú tvoria politické inštitúcie, a tou neoficiálnou. Tá prvá stále zostáva v modernite založenej na myšlienke pokroku, práce, výkonu. Vo svojich dielach sa však snažím zachytiť nástup kultúry mladej generácie, ktorá už predstavuje postmoderné hodnoty života v prítomnosti, hedonizmu a predstavivosti.
Ten istý mladý človek, ktorý je denne aj desať hodín v práci, sa v piatok večer odrazu transformuje na postmoderného?
Áno, vo francúzštine máme na to trochu vulgárny výraz – ísť sa rozbiť. Ale je to trochu komplexnejšie. Aj v rámci pracovného času dochádza k istému „nakazeniu“ postmodenými hodnotami, napríklad v spôsobe obliekania, vo forme vzťahov na pracovisku. Každá epocha má istú emblematickú osobnosť. V 19. storočí ňou bol dospelý, racionálny a výkonný človek. Adolescenti, ktorí prichádzali do života, sa pokúšali stať práve takými. Dnes je dominantnou postavou večné dieťa. Každý sa chce obliekať mlado, hovoriť mlado, vyzerať mlado. Aj starí majú dnes akoby povinnosť napodobovať praktiky mladých.
V čom sa tento uvoľnenejší prístup k životu líši od revolúcie 60. rokov? Z niekdajších bítnikov sa stali poväčšine už len smiešne figúrky alebo nudní byrokrati.
Povedal by som, že hodnoty 60. rokov presiakli do spoločnosti, hoci sa už na to nepoukazuje. Dnešní mladí ľudia žijú hodnotami, ktoré sa vtedy uznávali bez toho, aby sa k nim vedome hlásili. Je to podobné ako s romantizmom. Doba tohto umeleckého štýlu sa skončila v polovici 19. storočia, ale hodnoty romantizmu pretrvávajú a šíria ich ďalej nielen umelci.
Jeden z atribútov vami opisovanej novej doby je feminizácia. Kde všade ju vidíte a aké budú jej dôsledky?
Následky nepoznám, nie som prorok, môžem len isté veci skonštatovať. Stačí sa pozrieť na ľubovoľnú reklamu a vidíte vysokú mieru androgynizácie, nedá sa už pomaly rozoznať, kto je muž a kto žena. Chlapi už nie sú silákmi, naopak, chodia a nosia na hrudi bábätká. Ide o nakazenie feministickými hodnotami.
Nie všetci tieto trendy vnímajú pozitívne.
Máte pravdu, môže to byť negatívne pre oficiálnu spoločnosť, ktorá chce, aby ženy i muži mali svoje miesto v spoločnosti. Ale mladá generácia už tieto problémy nemá.
Aj samotné ženy sa niekedy sťažujú, že im chýbajú praví muži.
Moja najmladšia dcéra doniesla nedávno zo školy fotografiu ich triedy, postupne okomentovala, že spomedzi asi desiatich chlapcov sú siedmi gejovia. Oznámila mi to celkom prirodzene. Bol som prekvapený, že to pre ňu už nebola nálepka, mladí ľudia už neuvažujú normatívne, nesúdia toto je zlé, toto zas dobré. Vznikol priestor pre individuálne chute a názory.
Civilizácia mala za cieľ potláčať v človeku zvieracie pudy. Teraz sa k nim vraciame?
Na tejto myšlienke práve pracujem. Komunizmus aj nacizmus je logickým dôsledkom popierania zvieraťa v nás. Krásnou myšlienkou osvietenectva bolo zničiť všetko okrem rozumu. Keďže sme v modernite popierali to animálne v sebe, stali sme sa beštiami. V beštialite skončil veľký nemecký národ, komunizmus zas v gulagoch. Proces, ktorý aktuálne prebieha v spoločnosti, nazývam homeopatizáciou animality. To divoké v nás sme integrovali do reklamy, do humoru, techno, blackmetalovej či gotickej hudby. Aj súčasná choreografia má v sebe plno zvieracích prvkov. Začíname si uvedomovať, že sme síce ľudskými, ale stále len zvieratami, že nemáme len rozum, ale aj inštinkty.
Experiment s racionalizmom sa nevydaril?
Doniesol ľudstvu pekné veci, ale aj barbarstvo nacizmu či komunizmu.
Kde sa nachádzame v škále medzi totálnym individualizmom a kolektivizmom?
Neverím ani na jedno, ani na druhé, hovorím o komunite. Na Facebooku sa vytvorili nové formy solidarity a štedrosti. Napríklad couchsurfing je systém, v ktorom vám niekto zadarmo ponúkne byt na dovolenku. Je to príklad typickej stredovekej pohostinnosti. Preto hovorím o kontrastoch.
Aké sú dôvody našej solidarity k iným? Čo nám bráni stať sa úplne egoistickými? Sú to ešte stále cirkevné príkazy?
Veľké cirkvi založené na doktrínach sú na tom tak ako spoločenské inštitúcie - ich éra sa už končí. Samozrejme, že ešte nezanikli. Viem, že u vás máte ešte plné kostoly, ale vo Francúzsku chodí na omše tak šesť percent katolíkov a žiadni mladí. Chcel by som však oddeliť tradičné náboženstvá ako katolicizmus či protestantizmus od toho, čo by som nazval religiozitou. Tú vnímam ako zmes nábožnosti, akýsi supermarket náboženstiev, v ktorom si kúpite trochu zenu, trochu jógy, trochu afrobrazílskeho kultu. Smerujeme k náboženskému synkretizmu.
Je aj astrológia súčasťou tejto našej novej religiozity?
Prirodzene, je to tiež viera v vplyv hviezd na naše životy. Až päťdesiat percent Francúzov v prieskume uviedlo, že sa radia s astrológmi. Vo všetkých časopisoch máte horoskopy a či im už veríte, alebo nie, pozriete si ich. Naša viera v niečo býva často akoby blikajúca, verím-neverím podľa potreby. Na našom ústave sme robili malé cvičenie s ľuďmi, ktorí sa boja lietania. Keď sa modlia pred letom, obyčajne si vyberajú modlitbu z každého náboženstva. Otčenáš, niečo od rabína, niečo z Koránu, aby sa trochu upokojili.
Zostalo ešte miesto aj pre ateistov?
Sme skôr svedkami návratu k pohanstvu a polyteizmu, aj ateizmus sa už stal trochu dogmatickým, medzi ním a náboženstvom je až titanské spojenie. Cirkevná hierarchia a ateisti majú dnes istú alianciu v boji proti novodobému pohanstvu a astrológii, v ktorej vidia spoločného nepriateľa.
Na svojich knihách píšete veľa o virtualite. Stala sa už dôležitejšou ako realita?
Židovsko-kresťanská tradícia nedôveruje veľmi obrazom, ich odmietnutie je spolu s odsúdením onanie v koreňoch našej civilizácie. Bude to znieť provokatívne, ale internet je podľa mňa návratom k obrazu i k masturbácii. Sú ľudia, ktoré zažívajú sex len cez internet. Je to síce virtuálne, ale radosť, ktorú zažívajú, nie je o nič menej reálna a musia sa k nej dopracovať cez zdieľanie istých obrazov, takže nie je ani až taká izolovaná.
Nedôvera k obrazom? Kresťanstvo predsa nezakazovalo zobrazovanie Boha.
Spor medzi katolicizmom a protestantmi o výzdobu kostolov je známy, dnes sa aj katolicizmus protestantizuje a krok za krokom opúšťa obraz. Nové kostoly sú striedmejšie, jemnejšie, štylizované až na minimum, takmer sublimované.
Chceli by ste niečo zmeniť na svojich tézach o mestských kmeňoch, o ktorých ste písali ešte v 80. rokoch?
Moja definícia kmeňov bola minimalistická. Kmeň – to je to skupina ľudí, ktorá zdieľa istý vkus - sexuálny, športový, religózny... Dnešné rozšírenie internetu kmeňom len pomáha.
Ak však hovoríme o kmeňoch, musíme prijať aj mieru nepriateľstva, aká bývala v tradičných kultúrach medzi mladými mužmi rôznych kmeňov.
Áno, máte pravdu. Práve sme v štádiu, kedy sa snažíme usporiadať si vzťahy, naše postmoderné kmene sa musia naučiť žiť na jednom teritóriu, ale už bez pomoci veľkých inštitúcií. Je to skôr o etológii, o zákonitostiach správania sa živočíchov.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
