Pár dní po skaze najväčšieho parníka, aký kedy ľudstvo videlo, noviny po celom svete prinášali príbehy potopených aj zachránených. Jeden z nich bol obzvlášť výnimočný.
„Katastrofa spravila z dvoch chlapcov siroty,“ hlásal dobový titulok denníka The Gazette Times. Dvaja malí chlapci s kučeravými vlasmi boli jedinými deťmi, ktoré sa zachránili bez rodičov či pestúnov. Nepoznali ich mená, nevedeli, kde hľadať príbuzných. Hovorili iba pár slov po francúzsky.
Siroty z Titanicu, ako sa im hovorilo, nakoniec po týždňoch vďaka fotografiám našli svoju matku aj identitu. Volali sa Lolo a Momon Navratilovci.
Ich otec, Michel Navrátil, žil síce vo Francúzsku, no narodil sa v Seredi. Príbeh jediného potvrdeného Slováka na palube Titanicu je jeden z najznámejších z katastrofy Titanicu. Ani po sto rokoch od nešťastia neprestáva zaujímať svet. Článok o dvoch neznámych priniesol pred pár dňami napríklad aj britský denník Daily Mail či nemecký Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Pred Sereďou sa otočili
Začiatkom 20. storočia odchádzali do Spojených štátov desaťtisíce Slovákov. Väčšinou však nasadli na parníky v Hamburgu či Brémach, prípadne v Rijeke či v Terste. Z Anglicka išli skôr britskí či severskí emigranti. Aj preto bol oficiálne na palube Titanicu iba jeden Slovák. Hovorí sa síce, že na lodi mala zomrieť aj istá Mária Lovásiková od Žiliny, no jej meno sa na zozname pasažierov nenachádza.
Pani Magdaléna Papánková pracuje ako psychologička v Bratislave, no korene jej rodiny siahajú do Serede. „Z detstva si pamätám, že keď sa hovorilo o Titanicu, otec vždy pripomenul, že na lodi zahynul aj jeden náš príbuzný,“ rozpráva.
Až v 90. rokoch však zistila, že predok z Titanicu sa volal Michel Navrátil a bol bratancom jej dedka. Vôbec ako prvá zo slovenských príbuzných sa ozvala jeho potomkom vo Francúzsku. „Hneď ma prijali ako príbuznú, nemusela som nič dokazovať,“ spomína vášnivá amatérska genealogička na svoju prvú cestu do Francúzska.
Pohnutými dejinami rodiny sa zaoberala najmä Élisabeth Navrátilová, vnučka Michela a dcéra staršieho Lola, ktorý potopenie na Titanicu prežil. Za slovenskou rodinou cestovala aj s otcom na Slovensko prvýkrát v 60. rokoch. Naslepo, žiadneho príbuzného nepoznali, vedeli len o Michelovom rodisku Seredi. „Keď však prichádzali do mesta a z diaľky uvideli niklovú hutu, otočili sa. Boli prekvapení, v akom hnusnom meste majú korene,“ vysvetľuje pani Papánková.
Na Slovensko sa vrátili až v 90. rokoch. Naposledy tu bola Élisabeth Navrátilová v roku 2002, keď krstila preklad svojej knihy Deti Titanicu. Práve v nej vyrozprávala formou beletrie fascinujúci príbeh svojho slovenského deda, otca a strýka na Titanicu.
Talentovaný krajčír
Michel Navrátil sa narodil ako Michal 14. augusta 1880 v Seredi. Jeho otec tiež Michal Navrátil pracoval ako tesár, počas svadby s Magdalénou Kopeckou bol vojakom.
„Mnohí Navrátilovci v Seredi sa živili ako mlynári,“ hovorí pani Papánková. Mesto v tom čase vyzeralo inak ako dnes, na Váhu bolo niekoľko desiatok vodných mlynov či špeciálne židovské kúpele.
„Naša francúzska rodina sa často čudovala, keď im Sereď v tých rokoch tak romanticky opisujem, prečo chcel ich predok Michal Navrátil odísť,“ smeje sa pani Papánková.
Odpoveď je jednoduchá. Podobne ako mnoho iných Slovákov v tých časoch aj Navrátil odišiel za prácou. Vyučil sa za krajčíra, podľa knihy v Prešporku, a ako 22-ročný prišiel v roku 1902 do krásneho francúzskeho stredomorského mesta Nice.
Šikovný Slovák sa vo Francúzsku rýchlo vyšvihol. Na jednej z hlavných ulíc mesta si časom založil vlastnú krajčírsku dielňu. K modernému dizajnérovi chodila bohatá klientela.
V tých časoch spoznal aj mladú a peknú Janovčanku Marcelle Carettovú. Mala len sedemnásť rokov, keď sa v roku 1907 zosobášili. Pretože nemali rodné listy, museli pre svadbu ísť až do Londýna. V roku 1908 sa im narodil starší syn Michel Marcel, ktorému hovorili Lolo. Mladší Edmond alebo Momon, prišiel na svet o dva roky neskôr.
Krátko nato sa však rodinná idylka mladého Slováka vo Francúzsku začala rúcať. „Marcelle bola veľmi pekná, príťažlivá, chcela sa stať slávnou speváčkou, obletovalo ju isto mnoho mužov,“ vysvetľuje pani Papánková príčiny nevery Michelovej manželky. Milostnú aféru s istým markízom, ktorý bol súčasne aj ich rodinným priateľom a krstným otcom mladšieho syna Michel vychovaný v tradičnej slovenskej katolíckej rodine neprehryzol. Požiadal o rozvod.
Keď na začiatku roku 1912 súd pridelil deti matke, niesol to ťažko. Tráviť čas s nimi mohol len po nedeliach. Tak sa odhodlal na odvážny, možno až šialený plán.
Únos detí
Od svojho dobrého kamaráta Louisa Hoffmana si vypýtal pas. Počas veľkonočnej nedele ako obyčajne prevzal deti, no tentoraz bol rozhodnutý, že ich matke už nevráti. Chcel s nimi začať nový život v Amerike. V Monte Carle si kúpil za 26 libier lístky do druhej triedy na parník, ktorý ich tam mal doviezť. Ten parník sa volal Titanic.
Aby ich nechytili, Michel sa s deťmi nenalodil na loď vo francúzskom Cherbourgu, ale cestoval až do anglického Southamptonu. Používal falošné meno Louis Hoffman z priateľovho pasu.
Pani Papánková si myslí, že Michel smeroval za jej dedkom do Chicaga. „V Chicagu vtedy žila silná seredská komunita vrátane môjho dedka Jána Svrčeka. S Michalom boli bratanci a ja si myslím, že išiel za ním, aj keď dôkaz na to nemám,“ tvrdí.
O jeho ceste na lodi sa veľa nevie. Starší Lolo si zapamätal iba to, ako ho parník uchvátil, keď vstúpil na palubu. „Bola to fascinujúca loď. S bratom sme sa hrali na prednej palube a boli sme ohromení,“ spomínal po desaťročiach pre médiá. Michel sa snažil držať mimo ostatných, aby sa náhodou neprezradil jeho čin. Iba občas dovolil niekomu postrážiť chlapcov. Spolucestujúcim tvrdil, že pani Hoffmanová zomrela.
Z osudnej noci sa toho o Navrátilovcoch veľa nevie. Starší syn Lolo neskôr svojej dcére Élisabeth spomínal iba to, ako ho v kajute s bratom zobudil otec Michel s neznámym mužom. „Teplo ma obliekli a vzali ma do rúk. Keď nad tým teraz rozmýšľam, som veľmi dojatý. Vedeli, že zahynú,“ povedal Marcel, ktorý sa neskôr stal profesorom filozofie. Zomrel až v roku 2001 ako posledný muž z Titanicu. Jeho brata Edmonda katastrofa, ale aj boj a zajatie v druhej svetovej vojne poznačili oveľa viac, zomrel už v roku 1953.
Hoci Navrátilovci cestovali v druhej triede, podarilo sa im dostať až k poslednému záchrannému člnu D, ktorý dokázala posádka použiť. Michel podal deti ľuďom do člna, sám sa do neho netlačil. Lolo si ešte zapamätal posledné slová, ktoré mu otec povedal: „Keď príde tvoja mama, a ona určite príde, povedz jej, že som ju ľúbil a stále ľúbim. Povedz jej, že som očakával, že za nami príde a že budeme spolu žiť šťastne v Novom svete.“
Plávať vraj vedel
Marcelle Carettová bola v Nice dva týždne zúfalá. O deťoch ani o manželovi nemala žiadne správy, ich záhadné zmiznutie si nevedela vysvetliť. Až 21. apríla si v denníku Le Figaro prečítala článok o „sirotách z hlbočiny,“ ktoré hľadajú svoju rodinu. Fotografia neklamala - boli to Lolo a Momon. Jej príchod do New Yorku, kde sa znovu zvítala s deťmi, sa stal veľkou mediálnou udalosťou, písali o nej najväčšie denníky tých čias. „Bol veľmi nerozumný,“ povedala stále mladá Marcelle o konaní svojho manžela podľa dobového vydania denníka New York Times.
Telo Slováka Michela Navrátila vytiahli z vôd Atlantiku ako pätnáste v poradí. Vo vrecku sivého kabáta mal zlaté hodiny, fajku, ale aj nabitý revolver. Keďže cestoval pod židovským priezviskom Hoffman, pochovali ho na židovskom cintoríne v Kanade.
„Iróniou je, že určite vedel výborne plávať. Veď vyrastal pri Váhu, mnohí jeho príbuzní boli mlynári,“ uzatvára jeho príbeh vzdialená príbuzná Magdaléna Papánková. Ľadová voda Atlantiku, ktorá mala mínus dva stupne, mu však podobne ako ostatným nedovolila prežiť.
Pradedo pomáhal stroskotancom
Na parníku Carpathia, ktorý prišiel ako prvý na pomoc zachráneným ľuďom z Titanicu, slúžil aj Dezider Engel. Jeho potomkovia žijú v Trnave.
Stroskotanie Titanicu je častou témou aj na rodinných stretnutiach Pavlíkovcov z Trnavy. Ich predok sa plavil na lodi Carpathia, ktorá pomáhala tým, čo sa pred smrťou zachránili v člnoch.
Milan Pavlík svojho pradedka už nezažil. Narodil sa pár rokov po jeho smrti. No z rozprávania pozná jeho život veľmi dobre.
„Dezider Engel sa narodil v Budapešti v roku 1855. Vyučil sa za čašníka, ako dvadsaťdvaročný odišiel slúžiť na loď,“ rozpráva životný príbeh pradedka pán Pavlík. Načas sa Engel vrátil do rodnej Budapešti, kde si založil krčmu, no keď sa podniku nedarilo, vrátil sa späť na more. „Od roku 1903 slúžil na lodi Carpathia,“ dodáva 62-ročný dôchodca.
Milan Pavlík s fotografiou pradeda. FOTO SME - Vladimír Šimíček
Hovorili o streľbe
Tento parník sa podobne ako mnohé iné vtedy pravidelne plavil medzi Európou a Spojenými štátmi, kam za novým životom viezol tisícky prisťahovalcov. Dezider Engel pracoval na lodiach ako čašník, v roku 1912 bol už hlavným šéfom reštauračného personálu na Carpathii. „Vypracoval sa, mal už dostatočnú prax i vek,“ dodáva Pavlík.
Na palube bol aj počas plavby v apríli 1912, keď Carpathia smerovala z New Yorku do Rijeky. Keď sa Titanic začal potápať, bola od neho vzdialená asi 93 kilometrov. Nebola najbližšie - loď Californian vzdialená len asi dvadsať kilometrov však pred ľadovcami vypla motory, radista išiel spať. Mohla zachrániť všetkých.
Kapitán Carpathie neváhal ani minútu, na pomoc sa loď plavila plnou rýchlosťou riskantnou cestou pomedzi ľadovce. Aj tak však prišla dve hodiny po potopení Titanicu. Na mieste našla už iba člny, zachránila sa možno len tretina ľudí.
„Keďže bola veľká zima, dali stroskotancom suché deky a čaj. Rozmiestnili ich, kde sa dalo. Posádka im poskytla aj svoje kajuty,“ spomína pán Pavlík na príbeh, čo Engel rozprával rodičom. Keďže sa báli preťaženia lode, namiesto do Európy sa rozhodli vrátiť do New Yorku.
Pradedo pána Pavlíka opisoval dojímavé scény, keď pozoroval ľudí, ktorí už pochopili, že mnohí ich príbuzní v oceáne zahynuli. „Mnohé ženy zohrievali svoje deti pod košeľou. Stroskotanci im hovorili aj to, že na Titanicu došlo k streľbe, keď sa niektorí muži chceli dostať do záchranných člnov.“
Pochovaný v Dolných Otrokovciach
Dezider Engel bol Maďar, na mori sa naučil veľa rečí, no po slovensky nevedel. Jeho dcéra si vzala za manžela Michala Pavlíka, dedka Milana Pavlíka. Spolu sa počas prvej svetovej vojny odsťahovali do Dolných Otrokoviec pri Hlohovci, kde dožil svoj život aj Dezider Engel.
Presťahoval sa tam v roku 1936, po dvoch desaťročiach života v Amerike. „Na osudnú noc spomínal celkom často,“ dodáva pán Pavlík.
Po zážitku so záchranou pasažierov na Titanicu Dezider Engel pokračoval v plavbách na Carpathii ďalšie tri roky. Jeho námornú kariéru zastavila vojna. Presnejšie strach z nej. „Mal obavu, aby loď nenabehla na jednu z námorných mín,“ hovorí pán Pavlík.
Podobne aj Carpathia skončila. Počas vojny prevážala kanadské a americké vojská do Európy. V roku 1918 ju potopila nemecká ponorka.
Tomáš Vasilko
