a poslaneckého klubu SMK dnes totiž republikovej rade bugárovcov nezostáva už nič iné, len si zachovať pokoj. Udržať si kľud a rozvahu budú potrebovať predstavitelia SMK aj na to, aby si sami boli schopní čestne priznať, že sa im počas Dzurindovho vládnutia podarilo prehrať takmer na plnej čiare.
Ak budú sami pred sebou úprimní, tak tú skutočnosť, že vydržali byť štyri roky súčasťou vládneho kabinetu, alebo, že na Slovensku nebodaj vďaka nim opäť existujú dvojjazyčné vysvedčenia, nebudú a nemôžu považovať za úspech. Mimochodom fakt, že sa ,,naši Maďari“ nechali pred časom zlomiť zahraničím, ale aj perfídnymi slovenskými intelektuálmi a zostali vo vláde, nie je za žiadnych okolností možné považovať za ich plus. Taktiež vysvedčenia v dvojjazyčnom prevedení nie sú žiadne nóvum, ale len obnovenie mnohoročne zaužívanej praxe z dôb prezidenta Masaryka, takže ani to nie je možné považovať za výhru SMK.
Čo je však veľmi jednoduché označiť za prehru tejto strany, je to, že ustúpila v kauze ,,pozemkový fond a pôda neidentifikovateľných majiteľov“ SDĽ a nedožadovala sa v tejto veci jednoznačnej podpory od ostatných koaličných strán. Maďarskú fakultu snáď nie je ani potrebné spomínať - dodnes neexistuje, aj keď mala! No a podobne, dokonca ešte horšie to bolo s SMK pri reforme verejnej správy, kde sa ako jediná spolu s KDH snažila naplniť jej skutočný obsah. A keď jej to nevyšlo a chcela opustiť vládu, nakoniec ju neopustila.
Tých prehier SMK a víťazstiev, ktoré vlastne nimi ani neboli, by sa dalo vyrátať omnoho viacej, ale aj tieto stačia na to, aby sa dnes SMK mohla ,,veľmi pokojne“ zamyslieť sama nad sebou. A hlavne nad tým, či je vlastne schopná komunikovať vo vláde s ostatnými slovenskými stranami, ktoré - či už k nej deklarovali svoju náklonnosť alebo naopak - ju takmer vždy podrazili a nikdy nepodržali. O tom sa dá len ,,veľmi pokojne“ diskutovať a skôr rozmýšľať o tom, čo bude, než čo bolo.
