Mesto je pekný, pekná alebo pekné? Pýta sa učiteľ. „Pekné,“ odpovedá po chvíľke žiak. Keď z učiteľovej reakcie zistí, že správne, poteší sa.
Žiakom je Hasíb Parza, dvadsiatnik, ktorý na Slovensko prišiel zo severnej časti Afganistanu. Utiekol pred bojmi a vydal sa do Európy. O existencii Slovenska, rovnako ako mnohí s podobným osudom, ani netušil. Ale keď už tu zhodou okolností skončil, začal sa učiť náš jazyk.
Navštevuje individuálne hodiny v budove, kde zároveň žije. Sme v robotníckej ubytovni v priemyselnej časti Bratislavy. Prostredie vyzerá nevľúdne, ošarpane, ubytovňa ponúka nutné minimum. V jednej z izieb je improvizovaná učebňa, kde sa striedajú mladí utečenci.
Na Hasíbovi vidno, že sa učiť chce. Ak zvládne slovenčinu, má väčšiu šancu, že raz dostane azyl a bude môcť u nás ostať nastálo. Zatiaľ je v doplnkovej ochrane, ktorú mu predlžujú každý rok.
Niektorým stačí šesť mesiacov
Žiaci chodia na hodiny po jednom. Od učiteľa od začiatku počúvajú slovenčinu, do angličtiny prejdú, len ak sa nevedia pohnúť ďalej.
Nie všetci to berú tak poctivo ako Hasíb. „Niektorí si zrátajú, že sa im to zíde. Iní zas hovoria, že sa po slovensky naučia, až keď budú mať prácu a keď uvidia nejakú perspektívu,“ hovorí lektor, ktorý ich slovenčinu učí.
Do triedy prichádza Somálčan. Pri pohľade na fotoaparát krúti odmietavo hlavou. Nechce, aby sa o ňom vedelo, že je tu ako utečenec. „Je to otázka mojej dôstojnosti,“ hovorí. Je trochu zmätený, akoby vystrašený, no hrdý. Chce u nás študovať, už si podal prihlášku na Univerzitu Komenského. Zatiaľ hovorí po anglicky, so slovenčinou len začína.
„Vieš, čo je žltý?“ pýta sa ho učiteľ. „Viem,“ odpovedá. Keď to však má vysvetliť, nevie. „Asi takto niektorí vedia. Tvrdia, že áno, ale v skutočnosti tápajú,“ hovorí učiteľ.
Na farbách si trénujú rôzne tvary prídavných mien. So skloňovaním majú vážne problémy, aj keď významu slov už rozumejú. V bežnom živote na gramatike až tak nezáleží, ak by ju aj potrebovali, vždy im niekto pomôže. „Kľúčové je, aby rozumeli. A to vedia,“ hovorí lektor. Stačí im na to pol roka štúdia nášho jazyka, ktorý považujú za veľmi ťažký.
Titul z Afganistanu je zbytočný
Najviac sa chcú učiť slovesá. Túžia hovoriť o svojom živote, čo robili, kde boli. Problémy im robí časovanie. „Stále hovoria v druhej osobe jednotného čísla. Ja prídeš,“ poznamenáva lektor.
Mnohí z cudzincov nevedia pochopiť, prečo je dievča stredného rodu a nie ženského. Alebo zdvojené zápory, ktoré sú tiež slovanskou špecialitou.
Ďalší mladík sa príde len ospravedlniť, hodinu nestíha, má povinnosti. Je na ňom vidno, že mu absencia neprekáža, na dosah má totiž iný cieľ, po ktorom pasie väčšina Somálčanov. „Idem na pohovor do zahraničnej firmy, do callcentra,“ hovorí. „Tak teda veľa šťastia,“ odpovedá mu učiteľ.
Somálsky mladík patrí medzi tých šťastnejších, ktorým sa podarilo zvíťaziť nad jazykom aj nad predsudkami voči cudzincom tmavej pleti, ktorých si užijú dosť aj pri hľadaní práce.
Mnohí z utečencov sú vzdelaní ľudia. Doma často pracovali na lukratívnych miestach, len cesta na Slovensko ich vyšla na tisíce eur. No keď prídu sem, zrazu to neplatí.
Keď človek uteká z domova, berie si málo vecí a nemyslí na to, aby si vzal aj diplom. Nehovoriac o tom, že slovenský zamestnávateľ by asi veľmi nebral do úvahy titul z provinčnej univerzity v Afganistane. Aj keby mala vyššiu úroveň ako niektoré slovenské.
Angličtina nestačí
A preto väčšinou končia pri manuálnych prácach. V továrňach, v kuchyni. Žijú v ubytovni s robotníkmi, dostávajú štyri eurá na deň, ktoré im stačia akurát tak na jedlo. Kým si nenájdu prácu, nerobia prakticky nič, modlia sa, učia sa po slovensky, prežívajú. Niekedy takto strávia i niekoľko rokov.
Snívajú, že sa raz dostanú do callcentra alebo na podobnú lukratívnu pozíciu. V zahraničných spoločnostiach od nich totiž nikto neočakáva slovenčinu. Takého zamestnávateľa nezaujíma ani titul, ide len o schopnosti.
Podobnú skúsenosť má aj Muhammád. Plynulo hovorí po anglicky, po arabsky aj po somálsky. Na Slovensku si však nevie nájsť prácu.
Na lepšie pozície ho nechcú, robotníka zas nechce robiť on. V Somálsku pracoval ako novinár v miestnom denníku, vyštudoval žurnalistiku aj obchod.
Utiekol, lebo v jeho vlasti sú novinári častým terčom útokov islamistov, ktorí bojujú o moc so slabou somálskou vládou. Na Slovensko ho teda dostal strach, tak ako väčšinu utečencov. V skutočnosti sa ani nevolá Muhammád, no reálne meno prezradiť nechce. Až tak veľmi sa bojí.
Iba desiati ročne
Je slušne oblečený, má mobil, na kávu chodí do McDonald´s, kde platí bankomatovou kartou. Peniaze mu posiela brat z Londýna. Možno práve on je typickým príkladom utečenca. Do Európy sa totiž nedostávajú tí najchudobnejší, tí si nemôžu dovoliť nákladnú cestu, ktorá môže trvať aj niekoľko rokov. V Muhammádovom prípade rok a pol. Vyšla ho na tisíce dolárov.
Cez Ukrajinu prešiel na Slovensko a tam ho chytili. Mal dve možnosti, buď u nás požiada o azyl, alebo ho vrátia na Ukrajinu. Pred takouto voľbou stála väčšina utečencov, ktorí teraz čakajú, čo s nimi bude. Nikto z nich nešiel cielene do našej krajiny, snívajú o Británii či Škandinávii.
Pre Muhammáda to bola jednoduchá voľba, predsa len, Slovensko je už v únii. Dostal doplnkovú ochranu, môže sa voľne pohybovať po krajine. Chce však odísť, je mu u nás zima a nemá tu také možnosti, aké by mal v zahraničí. „Ak sa situácia v domovskej krajine zmení a je tam bezpečne, takýto človek môže ísť domov,“ hovorí Tomáš Bauer zo Slovenskej humanitnej rady, ktorá ľuďom v doplnkovej ochrane pomáha.
Azyl je otázka niekoľkých rokov, ročne ho Slovensko udeľuje len asi desiatim ľuďom. Azylant má potom prakticky rovnaké práva ako občania, len nemôže voliť.
No utečencov na Slovensko ročne prichádzajú stovky a azyl ostáva pre mnohých len snom. Ešte ťažšie dosiahnuteľným ako to callcentrum.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
