Štvorica ľudí, ktorí stratili zrak, precestovala po Slovensku bez vidiaceho sprievodcu takmer 900 kilometrov. Pomohol im unikátny navigátor.
KOŠICE. Nevšednú šesťdňovú šnúru z Bratislavy do Košíc a späť so zastávkami v Poprade, Liptovskom Mikuláši, Žiline a v Trenčíne absolvovali minulý týždeň štyria nevidiaci.
Po Slovensku precestovali takmer 900 kilometrov. Zaobišli sa bez vidiaceho sprievodcu. V cudzom prostredí ich sprevádzal diktafón.
Návrat domov
V piatok popoludní znela na bratislavskej stanici oslavná skladba We are the Champions. Štyri vodiace psíky sa uprene dívali do tvárí svojich nadšene spievajúcich pánov a veselo vrteli chvostami.
„Podstatné je, že nikomu sa nič nestalo a šťastne sme sa vrátili domov. Je to pre mňa nová skúsenosť, dokázali sme si, že aj my sa môžeme bez problémov pohybovať po cudzích mestách,“ hovorí Róbert Cielontko (56).
„Som veľmi rada, že som sa na tomto projekte zúčastnila. Spočiatku som mala obavy, ale cesta po Slovensku vo mne zanechala len pozitívne dojmy,“ hovorí Eva Barániková (29).
„Som neskutočne nadšená,“ usmieva sa Andreja Kujovičová (41). „Mám toľko zážitkov, že si ich musím usporiadať, stráviť a vstrebať.“ „Nový pomocník je pre nás oslobodením,“ dodáva Juraj Práger (28).
Ochota pomôcť
Autorkou jedinečného projektu s názvom Nevidím, no na Slovensku sa nestratím, je riaditeľka Výcvikovej školy pre vodiace psy Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska Jarmila Virágová.
Najskôr nakrútili celú trasu na video, potom ju opísali, okomentovali a načítali na diktafón.
„Nahrávky boli pripravené dokonale, do najmenšieho detailu. Cítilo z nich tých dvesto hodín práce a námahy pani Virágovej,“ chváli autorku Juraj.
Akurát v Košiciach nenašli kontajner na stavebný odpad, ktorý ich mal nasmerovať ďalej.
„Nahrávka však obsahovala množstvo ďalších orientačných bodov, ktoré nás bezpečne doviedli do cieľa,“ vysvetľuje Juraj.
„Ukázalo sa, že vďaka zvukovej navigácii sa dokážeme aj bez vidiaceho sprievodcu bezpečne premiestňovať v neznámom prostredí.“
Neseďte doma!
Presun štvorice nevidiacich zo staníc do hotelov nebol však jednoduchý.
„V niektorých mestách sú chodníky a priechody v katastrofálnom stave. Nebyť špeciálnej nahrávky a našich psíkov asi by sme sa do cieľa ani nedostali. Moja sučka Anička to zvládla perfektne,“ hodnotí zmysel projektu Róbert.
Robo si pochvaľuje aj ochotu, s ktorou sa počas celej cesty stretávali.
„Ľudia k nám boli nesmierne ústretoví, ponúkali pomoc, niektorí boli takí neodbytní, že sme ich museli rázne, ale slušne odmietnuť. Chceli sme si dokázať, že aj sami, pomocou nášho netradičného sprievodcu, vieme byť sebestační. A aj sme to dokázali.“
Andreja Kujovičová je po ceste nabitá pozitívnou energiou a optimizmom.
Nevidomým, ktorým nemá kto pomôcť a uzatvárajú sa do seba vo svojich príbytkoch, vrelo odporúča: „Neseďte doma! Naučte sa chodiť s vodiacim psom, paličkou a diktafónom. Užívajte si slobodu.“
