To bol asi jeden z dôvodov, prečo prvý slobodne zvolený parlament, s prevahou nekomunistických a dovolím si tvrdiť i demokraticky mysliacich poslancov (mám na mysli FZ ČSFR v rokoch 1990 - 1992), schválil 13. novembra 1991 Zákon o dobe neslobody.
Paragraf 1 predmetného zákona konštatoval, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. Paragraf 2 vyslovene uvádzal, že právne akty prijaté v dobe neslobody sa rušia len vtedy, ak to ustanovujú osobitné zákony. Tento zákon nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia a pretože neviem o tom, že by ho slovenský parlament zrušil, platí i dnes.
Osobne vždy zastávam názor, že ani režim ani nijaká kolektívna inštitúcia ako taká nemôže páchať zlo. Vždy tak môže robiť len konkrétny jednotlivec, resp. skupina ľudí, a to neorganizovaná alebo organizovaná. Faktom je, že konkrétne osoby, ktoré sa pred Novembrom 1989 evidentne a vedome dopúšťali nielen nemorálnych skutkov, ale i trestných činov, neboli slovenskou justíciou po prijatí spomenutého zákona do vzniku samostatnej SR spravodlivo posúdené a odsúdené.
V roku 1996 prijala aj NR SR (zložená z poslancov HZDS, SNS, ZRS, SDĽ, KDH a MK) zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.
Paragraf 4 si dovolím odcitovať celý:
(1) Do premlčacej doby trestných činov, trestnosť ktorých nezanikla, sa nezapočítava doba od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, ak z politických dôvodov nezlučiteľných so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo zbaveniu obžaloby.
(2) Z dôvodov uvedených v odseku 1 nezaniká uplynutím premlčacej doby ani trestnosť trestných činov podľa osobitného predpisu (a tu je odvolávka na § 67a Trestného zákona).
Ďalej sa v § 7 tohto zákona vyslovene uvádza, že zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili.
Uvedené dva zákony dopĺňajú pokusy zaradiť medzi konkrétne trestné činy aj podporu nielen fašizmu, ale i komunizmu. Prvý bol súčasťou novely Trestného zákona publikovanej v Zbierke zákonov pod číslom 557/1991 Zb., druhý je z 10. júla tohto roku, kedy NR SR schválila § 261, ktorý ustanovil sadzbu za verejné prejavy sympatie k fašizmu, komunizmu, atď.
Takže v platnom právnom poriadku boli i sú konkrétne ustanovenia, ktoré umožňujú nezávislým súdom dospieť k výroku o nevine, resp. vine páchateľov a udelenie primeraných trestov.
Pretože však nemám vedomosť o tom, že by sa v našej krajine takéto súdne spory konali (ak nerátam stále neukončené kauzy Biľak a Lorenc), logicky z toho vychádza, že na Slovensku sa v inkriminovanom období nestalo nič také, čo by sa dalo zaradiť medzi porušovanie ľudských práv a základných slobôd.
Bohužiaľ, pravda to nie je. V náture občanov Slovenska, a to bez ohľadu na národnosť či politické zmýšľanie, je hľadať spôsob, ako tak trochu upraviť skutočnosť v duchu známeho „aby sa vlk nažral i koza ostala celá“ alebo „čo bolo, to bolo a čo sme si, to sme si“.
Ak odmietame pravdu o minulosti, ak sme schopní tolerovať nepravdu a až podvody v prítomnosti, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou potom ani našu budúcnosť nebude charakterizovať to, že „pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou“.
Aká bude slovenská budúcnosť, závisí od každého. Ale faktom je, že tie najdôležitejšie rozhodnutia sú v rukách ústavných činiteľov a politikov. Preto vzťah k pravde by mal byť jedným z dôvodov, prečo niekoho v nastávajúcich voľbách voliť alebo naopak nevoliť.
Autor: Milan Galanda(Autor je právnikom v treťom sektore, bol poslancom ponovembrovej SNR)
Beata
Balogová
