František Hajnovič v čase, keď mal všetko pred sebou - ministerskú funkciu, zrušenie verejnej súťaže i rokovacie konanie bez zverejnenia. FOTO - TASR
Riaditeľ Daniel Ferjanček, ktorý na ministerstve financií zodpovedá za projekt štátnej pokladnice, v novembri roku 2000 oznámil, že projekt pokročil, lebo sa práve začala verejná súťaž na dodávateľa informačného systému. Dodávateľ „na dodávku služieb a technológií na kľúč pre systém štátnej pokladnice Slovenskej republiky“ mal byť vybraný do jari 2001. Ako sa ukázalo, bol to príliš optimistický predpoklad.
Buď ministerstvo, alebo úrad
Termíny sa postupne posúvali tak, že z 39 záujemcov napokon svoju ponuku v stanovenom čase - 6. júla 2001 do 16.00 h - predložili iba dve firmy Hewlett Packard a Siemens Bussines Services. Tretí uchádzač, ktorým bola spoločnosť IBM Slovensko, prišiel so svojím projektom až po stanovenom termíne a zo súťaže ho vyradili.
Z ponúk dvoch firiem vybrala 17-členná komisia, ktorú viedol riaditeľ Ferjanček, ako víťazný projekt spoločnosti Hewlett Packard. Firma Siemens vzápätí podala námietku, že komisia vyhodnotila ponuky inak ako spôsobom stanoveným v súťažných podkladoch. Úrad pre verejné obstarávanie v septembri 2001 uznal oprávnenosť tejto námietky, zrušil rozhodnutie komisie a nariadil, aby komisia ponuky vyhodnotila v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní.
Druhé vyhodnotenie dopadlo presne tak ako prvé. Spoločnosť Siemens opäť podala námietku a Úrad pre verejné obstarávanie jej opäť vyhovel. Tretí raz sa to zopakovalo v januári a štvrtý raz vo februári 2002.
Výberové konanie, ktoré prebiehalo takmer rok, nedospelo k žiadnemu výsledku, lebo dva štátne orgány - ministerstvo financií a Úrad pre verejné obstarávanie - o tom druhom tvrdili, že porušuje zákon. Vo formuláciách úradu, ktorými znovu a znovu ministerstvu nariaďoval povinnosť „ponuky nanovo vyhodnotiť v súlade s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní“, sa často opakuje aj formulácia, že „členovia komisie pri vyhodnotené ponúk konajú nad rámec nariadenia Úradu pre verejné obstarávanie“.
V právnych rozboroch, ktoré si nechalo vypracovať ministerstvo a jeho komisia, sa o rozhodnutí úradu, ktoré bolo kľúčové, lebo po ňom sa všetko opakovalo, naopak tvrdí, že je „tendenčné a obsahovo zmätočné, takže môže vzbudzovať oprávnené pochybnosti o nezaujatosti Úradu pre verejné obstarávanie“. Podľa ministerstva konal úrad nad rámec svojich právomocí, pretože „o vyhodnocovaní ponúk je oprávnená rozhodnúť výlučne komisia“.
Z pohľadu občana nie je podstatné, či pravdu malo ministerstvo a úrad prekročil svoje kompetencie, alebo mal pravdu úrad a ministerstvo konalo v rozpore so zákonom. Z hľadiska verejného záujmu je podstatné, že nech mal pravdu ktokoľvek, vinu za to, že nákladné rokovacie konanie malo nulový efekt, nesie tak či tak štátny orgán. Buď ministerstvo, alebo úrad.
Obvinený a vyzvaný
Nanajvýš čudná zmes rýchlosti a ťarbavosti sa prejavila aj v činnosti ďalšieho štátneho orgánu, ktorý takisto zatiaľ nebol schopný splniť svoje zákonné povinnosti.
V júli 2001 prenikli na verejnosť správy, že ministerstvo financií, informované členmi komisie, ohlásilo Generálnej prokuratúre závažnú vec: došlo k pokusu „manipulovať s členmi komisie formou ponúknutia úplatku“. Hoci Martin Lauko, námestník generálneho prokurátora, označil spis za „veľmi tajný“, jeho kolegyňa Eva Mišíková uviedla nielen podozrivú firmu, ale aj výšku ponúknutého úplatku. V septembri 2001 bolo voči konateľovi spoločnosti SBS Petrovi Pronayovi vznesené obvinenie - ten ho ako nepodložené odmietol. Odvtedy sa nič podstatné nezmenilo.
V auguste 2002, teda rok po vznesení obvinenia, Eva Mišíková za trestný odbor Generálnej prokuratúry oznámila, že „je potrebné opätovne vypočuť hlavného svedka, ktorým je osoba, ktorej mal byť úplatok ponúknutý“. Prokuratúra vraj v prípade vidí „určité rozpory menšieho charakteru, ale dôležité pre objasnenie skutkového stavu veci“.
Skutočnosť, že štátny orgán za rok nebol schopný vyjasniť si „rozpory menšieho charakteru“ dôležité pre objasnenie, či predstaviteľ firmy, uchádzajúcej o miliardovú zákazku štátu, ponúkol šéfovi výberovej komisie úplatok, je dôležitá aj z iného hľadiska. Veci mimoriadneho významu a dôležitosti pre štát zostávajú neobjasnené, lebo orgány štátu sa o objasnenie ani veľmi neusilujú.
Jeden štátny orgán obviní predstaviteľa firmy z podplácania, druhý štátny orgán firmu prednostne vyzve, aby sa uchádzala o zákazku v rokovacom konaní bez zverejnenia. Ak by sa také niečo považovalo za normálne v štáte, ktorý sa uchádza o členstvo v NATO a Európskej únii, tak by to bolo určite nenormálne.
Bez zverejnenia a IBM
Minister Hajnovič, ktorý na začiatku roka vystriedal vo funkcii Brigitu Schmögnerovú, napokon v máji zacyklenú verejnú súťaž, ktorá nikam neviedla, zrušil. V júli rokovacie konanie obnovil, ale išlo o konanie bez zverejnenia.
Ministerstvo priamo oslovilo dve firmy Hewlett Packard a Siemens, aby predložili svoje ponuky. Na otázku, prečo len tieto dve, prečo nedal šancu aj spoločnosti IBM, František Hajnovič odpovedal, že jednak pre nedostatok času a tiež aj preto, „aby sa celý proces uskutočnil bez konfliktu“. Jeho predstavy o nekonfliktnosti sa nenaplnili tak, ako si to želal.
Proces „výberu“ prebehol bezkonfliktne len medzi spoločnosťami Hewlett Packard a Siemens. Pôvodne si ostro konkurujúci dodávatelia konali úplne rovnako. Obaja zdvihli cenu za dodávku informačného systému, prvý na 1,4 miliardy, druhý na 1,6 miliardy.
Nárast o dvesto respektíve tristo miliónov korún v porovnaní s pôvodnou ponukou nasvedčuje tomu, že ide o konanie v zhode. Čo je „bezkonfliktnosť“ takého druhu, aký obstarávateľ nemôže pripustiť.
Na rozdiel od dvoch oslovených, a teda spokojných firiem, vyvolala konflikt spoločnosť IBM, ktorá vyhlasuje, že je schopná dodať informačný systém za 918 miliónov korún. Aj keď štátny tajomník Podstránsky hovorí, že „tu nie je rozhodujúca len cena, tu je rozhodujúce, o aký projekt a o čo ide,“ predsa len je polmiliardový rozdiel v ponuke príliš veľký, aby ho bolo možné prehliadnuť.
Spoločnosť IBM požiadala Njavyšší kontrolný úrad, aby vykonal kontrolu na ministerstve financií, či je vyhlásenie rokovacieho konania bez zverejnenia v poriadku. NKÚ tento podnet prijal. Minister Hajnovič síce ohlásil, že dodávateľa oznámi do konca mesiaca, ale predseda NKÚ tvrdí, že do konca mesiaca sa k tejto záležitosti vyjadria kontrolóri úradu.
Aj keby potvrdili, že z ich hľadiska je všetko v poriadku, nie je vonkoncom isté, či rovnaký postoj zaujme aj Úrad pre verejné obstarávanie. Podľa zákona by rokovacie konanie bez zverejnenia bolo možné „z dôvodu mimoriadnej udalosti nespôsobenej obstarávateľom“ alebo keď je „v časovej tiesni, ktorú preukázateľne nezavinil“. Okolnosť, že ministerstvo nedokázalo pripraviť verejnú súťaž tak, aby jej výsledky akceptoval aj Úrad pre verejné obstarávanie, nespadá ani pod jednu z týchto podmienok.
Minulý týždeň sa k tomuto prípadu tragikomicky vyjadril predseda HZDS. Komicky preto, lebo ak Vladimír Mečiar vyčíta niekomu netransparetnosť, snahu vyradiť jedného z uchádzačov, tak je to naozaj smiešne, lebo za jeho čias boli netrasparentnostnosť a eliminačné konanie štátu povýšené na systém. Tragické je, že s tým, čo hovorí, možno súhlasiť.
