Boli elitnou bojovou jednotkou v boji proti neveriacim, po strate Svätej zeme však stratili aj zmysel svojej existencie. Dlhé storočia reprezentovali tú najpravejšiu vieru, nakoniec ich odsúdili za kacírstvo. Skladali sľuby chudoby, ale ich rád bol čoskoro bohatší ako králi.
Príbeh stredovekých bojových mníchov je taký dramatický a záhadný, že sa nemožno čudovať nadštandardnému záujmu historikov, spisovateľov i scenáristov. Prečo sa však templárskym krížom a pečaťou začínal aj kontroverzný domáci film extrémistu Andersa Breivika, ktorý má na svedomí masaker na nórskom ostrove Utoya?
Symbol záhady a tajomstva
Neboli len bojovníkmi
Bohatli z darov, ale aj na vývoze a dovoze tovaru medzi východom a západom či z desiatkov, ktoré si vyberali zo svojich majetkov podobne ako cirkev. Keďže predstavovali spoľahlivú medzinárodnú sieť, stali sa prakticky bankármi vtedajšej Európy, prinajmenšom pokladníkmi francúzskych kráľov. Ako prví vymysleli niečo ako cestovné šeky a zmenky, zarábali aj na zamieňaní peňazí či ich požičiavaní, dokonca aj otvorene na úrok, čo sa v danom čase vnímalo ako smrteľný hriech. V Anglicku boli najväčšími chovateľmi oviec, obchodovali však výnosne aj s bielymi otrokmi. Zajatých Turkov, Grékov či Rusov posielali potom spravovať svoje majetky v Európe. Podľa niektorých odborníkov práve oni stáli za rozmachom gotických katedrál v 12. storočí.
Na templároch môžu ľudí priťahovať rôzne aspekty. „Každý siaha po tom, čo mu je najbližšie,“ hovorí Pavol Matula, spoluautor knihy Po stopách templárov na Slovensku
. Dá sa nesporne obdivovať ich majstrovstvo v architektúre a stavebníctve, na danú dobu používali aj nezvyčajne prepracovaný systém šifrovacích kódov. Podľa Matulu boli napriek zveličeným a zneužitým obvineniam z kacírstva vraj akýmisi ostrovčekmi pozitívnej deviácie. Boli súčasťou systému, ale zároveň sa mu vymykali. „To všetko vytvára prapodivnú zmes, ktorá z nich robí symbol záhadnosti a tajomnosti,“ dodáva.
Ako to však ukázal Breivikov prípad, stotožňovať sa s nimi môže byť v dnešnom svete aj veľmi nebezpečné.
Forenzný psychológ Anton Heretik si nepamätá, že by sa vo svojej praxi stretol s vrahom, ktorý by sa identifikoval s nejakým stredovekým hnutím či s historickou postavou.
Breivikovi sa však podľa všetkého zapáčil najmä bod, podľa ktorého boli templári bojovníkmi ušľachtilej vojny, v ktorej vražda bola vraždou zla, a teda bola v skutočnosti dobrom, ako sa uvádza v texte nazvanom Chvála nového rytierstva z roku zo začiatku 12. storočia. Jeho autorom je vplyvný mních Bernard z Clairvaux, neskôr vyhlásený za svätého.
Termín „zabíjanie zla“ Heretikovi pripomína psychiatrom známy pojem „paranoidná obrana“, keď páchateľ útočí na reálnych či domnelých nepriateľov, ktorí mu ubližujú či hrozia ublížením.
Podľa neho rôzne hry na rytierov, vrátane tých počítačových, agresivitu človeka sami osebe nevytvárajú, môžu však poslúžiť ako isté návody realizácie agresie. „Ak niekto hodiny a dni zabíja v počítači nepriateľov, stáva sa menej citlivým voči obetiam. Ľudí potom tiež vníma ako počítačové postavičky, ktoré je ľahké odstrániť bez toho, aby sme sa zamýšľali nad tým, či trpia,“ dodáva Heretik.
Umelci boja
Dejiny templárov
1118 – francúzsky rytier Hugo de Payens spolu s ďalšími ôsmimi rytiermi zakladá rád, ktorý má ochraňovať pútnikov idúcich do Jeruzalema 1127 – zakladatelia rádu sa vracajú do Európy, vzniká legenda, že našli svätý grál, začínajú bohatnúť, stávajú sa prvými bankármi v Európe 1129 – koncil schvaľuje stanovy templárskeho rádu, pápež im povoľuje nechávať si vojnovú korisť 1217 – stavia sa pútnický hrad v Atlite, ktorý bol hlavným sídlom templárov vo Svätej zemi 1291– templári musia po prehre s mamelukmi odísť z Atlitu i ďalších miest, premiestňujú sa do Francúzska a na ostrov Cyprus 1307 – templárski rytieri sú zatknutí, zadlžený kráľ Filip IV. Pekný v túžbe po ich bohatstvách ich obžalúva z bohorúhačstva a modloslužobníctva 1310 – päťdesiatštyri templárov upaľujú na základe obvinení z kacírstva 1312 – koncil vo Vienne sa podvoľuje kráľovej vôli a ruší rád, jeho majetok prevádza na rád špitálnikov, templári však často pod inými menami pokračujú v činnosti v krajinách ako Anglicko, Španielsko či Portugalsko 1314 - posledný veľmajster Jakub z Molay je upálený
Bojové umenie templárov vzbudzovalo rešpekt. Mali byť vždy pripravení kedykoľvek zomrieť a prijať korunu večného života. Ak niektorý z rytierov utiekol z boja, jeho pokutou bolo vylúčenie z rádu na jeden rok, počas ktorého mu dávali jesť len so psami a zo zeme.
Zvyklosti templárskeho rádu boli nesporne trochu zvláštne. Ich iniciačné rituály však neboli až také nepodobné tým, ktoré boli zaužívané aj v iných elitných vojenských skupinách.
Pred prijatím mal napríklad budúci templár pľuvnúť na kríž, čo však malo byť len návykom na pokorenie ich viery, s ktorým sa mohli v moslimskom zajatí stretnúť. Aj rituál bozkávania veľmajstra na rôznych miestach tela mal vraj len zaručiť absolútnu poslušnosť budúceho templára svojmu rádu.
Vo svojej dobe vnímali templárov ako nástroj Boha na potrestanie previnilcov a obranu spravodlivých. Práve toto výlučné postavenie sa im stalo neskôr osudným. Keď sa totiž prehry v boji proti moslimom množili a po roku 1291 museli opustiť aj posledné pevnosti vo Svätej zemi, kresťanský svet začal o svojom templárskom predvoji pochybovať.
Pád mocného rádu možno nebol až taký prekvapujúci. Doboví autori ich už desaťročia predtým začínajú obviňovať z arogantnosti, chamtivosti, pretvárky a tajnostkárstva, vyčítali im, že len rozhadzujú majetky a oslňujú okázalou nádherou.
Stopa v prítomnosti
Templári dnes nepredstavujú žiadnu registrovanú značku. Jedna z početných organizácií, ktorá ich má v názve - Medzinárodná templárska organizácia (OSMTH podľa latinského názvu) má vyše päťtisíc členov a status poradnej mimovládnej organizácie pri OSN. Podľa jej veľmajstra Roberta CG Disneya nebol Breivik nikdy ich členom, ba presadzoval presný opak ich cieľov, medzi ktorými je aj rešpekt ku kultúrnej diverzite.
Podľa vlastného 1500-stranového manifestu mal byť Breivik riadený istým Richardom levie srdce, s ktorým údajne založil v Londýne skupinu nazvanú The Knights Templar s antimoslimským zameraním a s osemdesiatimi zasvätenými mníchmi.
Paul Ray, ktorý sa mal pod menom Richard skrývať, pripúšťa, že skupina odvolávajúca sa na stredoveké križiacke výpravy existuje, no ide skôr o spoločnú vieru než organizáciu s pevnou štruktúrou. Hoci pripustil príbuznosť niektorých svojich názorov s Breivikovými, popiera, že masového vraha poznal a od násilností sa dištancoval.
Pravicoví extrémisti na Slovensku sa zatiaľ červenými krížmi veľmi nepýšia, nájdu sa tu len nadšenci ako bratia Andrej a Boris Gibalovci z Utekáča, ktorí sa po víkendoch obliekajú do templárskeho brnenia. S templármi sa identifikujú aj niektoré ezoterické spoločnosti či cirkvi.
„Templári mali v sebe silný duchovný rozmer, ale i neústupnosť a húževnatosť fanatického bojovníka. Kresťanské i rytierske krédo pomáhať slabším a utláčaným mali v sebe od začiatku zakódované,“ myslí si Pavol Matula. On vidí ich odkaz predovšetkým v nasledovaní cností, akými sú odvaha, duchovnosť, česť, veľkorysosť, nadhľad, ochota pomôcť ľuďom v núdzi. Aj keď boli tvrdými protivníkmi inovercov, vážili si ich a neraz ako jediní dokázali dospieť ku kompromisným dohodám, na rozdiel od iných križiackych bojovníkov.
FOTO - FOTOLIA
Objekty špekulácií - templári v literatúre, filme a v hudbe
Anders Breivik nepotreboval študovať historické pramene, aby na príbehy o templároch natrafil. Už od čias Waltera Scotta je zrejme o tejto problematike napísaných viac románov ako serióznych historických kníh.
Templári stále existujú a majú prsty úplne vo všetkom - táto základná templárska zápletka sa objavuje v početných dielach popkultúry, tvrdí Michael Haag v knihe Templári – Fakty a mýtus.
V Scottových románoch ako Ivanhoe či Talizman predstavujú templári zloduchov a kacírov, v duchu ich tradičného obrazu šíreného katolíckou cirkvou najmä po tom, čo sa dostali ako odstrašujúci príklad aj do Kladiva na čarodejnice , akéhosi manuálu pre inkvizíciu z roku 1487.
Zdrojom najväčších templárskych konšpirácii, s ktorými pracuje aj bestseller Da Vinciho kód, je predstava, že ich tajným cieľom bolo predovšetkým kopať na Chrámovej hore plnej chodieb a šachiet, aby tam objavili akýsi poklad. Templári by mali mať teda výlučný prístup k niečomu dôležitému pre celé ľudstvo, nech už to nazveme svätým grálom, bájnou starozákonnou archou zmluvy alebo len súborom kľúčových informácií, ktorými mali cirkev vydierať. Pomaly neexistuje miesto na svete, ktoré by podľa niektorých bádateľov templári nenavštívili a kde by sa teda nemohol schovávať aj ich záhadne stratený poklad.
Podľa románu Posledný templár Raymonda Khouryho bolo skutočným poslaním tohto rádu odhaliť podvodný mýtus Kristovho zmŕtvychvstania, a tým uzmieriť hlavné svetové náboženstvá.
V románe Julie Navarrovej Bratstvo svätého plátna sú vykreslení ako ochrancovia Turínskeho plátna, túto spojitosť potvrdil v roku 2009 aj Vatikán. Autorka spomína aj ich tajomné rituály, rafinovane však necháva otvorenú otázku, či modla, ktorú uctievali, bol Ježiš Kristus, Mohamed, antická bohyňa múdrosti či diabolský Bafomet.
Steve Berry vo svojom Odkaze templárov rozvádza rozšírenú domnienku, že na Turínskom plátne je odtlačená podoba nie Krista, ale Jakuba z Molay.
Špekuláciami o templároch sa zaoberá aj intelektuálny román Umberta Eca Foucaultovo kyvadlo z roku 1988.
Temlári nachádzajú svoj druhý život aj v početných filmoch. Mýtus o grále spropagovali predovšetkým série filmov Stevena Spielberga Dobyvatelia stratenej archy či Indiana Jones a posledná krížová výprava, kde svätý grál strážia bližšie neurčení rytieri krížového meča. Podľa niektorých názorov sú rytieri Jedi z Hviezdnych vojen vlastne tiež templármi. Nicolas Cage hľadá v trileri Lovci pokladov stratený templársky poklad podľa mapy načmáranej na rube americkej Deklarácie nezávislosti. Film vychádza z tvrdení obsiahnutých aj v knihe Michaela Baigenta a Richarda Leigha Svätá krv a svätý grál, podľa ktorej bol ich záhadný poklad vyvezený do Ameriky. Podporovatelia tejto teórie si všímajú hlavne niekoľko kameňov s runovým písmom, nájdených na americkom kontinente, o pravosti ktorých sa však dodnes vedú veľké polemiky. Nepriamym dôkazom má byť aj to, že templársky kríž mal na plachtách svojich lodí aj Krištof Kolombus, rodinne spriaznený s potomkami význačných templárov. Vraj sa mal na cestu na západ vydať podľa templárskych máp.
Templárska mánia nie je fenoménom ostatných rokov. Do literatúry sa dostali už vo svojej dobe, na templárov odkazoval rytiersky román Chrétiena de Troyesa O Percevalovi, ktorý o storočia neskôr spracoval Richard Wagner v hudobnej dráme Parsifal. Už len z tohto zďaleka nie vyčerpávajúceho prehľadu je zrejmé, že populárne vnímanie templárov je veľmi rôznorodé od záchrancov viery až po hlavných zloduchov.
Beata
Balogová
