Už v roku 1948 ho odsúdili na smrť obesením. László Csatáry však podobne ako iní nacisti ušiel a doteraz sa skrýva. Človek zodpovedný za deportáciu viac ako pätnásťtisíc košických Židov je momentálne na čele zoznamu nacistických zločincov, ktorý zostavuje Stredisko Simona Wiesenthala.
„Nápadný sadista,“ ako v knihe Holokaust v Maďarsku nazval niekdajšieho šéfa dočasne zriadeného košického geta americký historik Randolph L. Braham, je na prvom mieste aktualizovaného zoznamu nacistov.
Zoznam vydalo Centrum Simona Wiesenthala, ktoré okrem iného pátra po žijúcich nacistických zločincoch, minulý týždeň pri príležitosti Dňa holokaustu v Izraeli.
Horlivý fašista
Csatáry bol podľa centra kľúčovou postavou pri deportácii 15 700 Židov z Košíc a okolia do koncentračného tábora Osvienčim na jar v roku 1944.
Na svedomí má toho však podstatne viac.
Horlivý nyilašovec, teda člen maďarskej fašistickej Strany šípových krížov, sa osobne zúčastňoval na neľudskom týraní a ponižovaní ľudí určených do táborov smrti, ktorí boli internovaní v zbernom tábore, v tzv. Jakabovej tehelni na predmestí Košíc.
Ako zástupca polície vo zvláštnej komisii na „očistenie mesta od nežiaducich občanov“ sa tiež podieľal na príprave zoznamu, ale aj na zatýkaní, mučení a deportácii asi 1200 „nespoľahlivých občanov“.
Jeho obeťami boli nielen Židia, ale aj demokraticky zmýšľajúci obyvatelia mesta či ľudia, ktorí len nedávali otvorene najavo podporu maďarskému fašistickému štátu, pod ktorý Košice v rokoch 1938 až 1945 patrili.
Biele miesto
Aktivity Lászlóa Csatáryho počas druhej svetovej vojny v Košiciach nie sú dodnes poriadne zmapované. Stopy zahladzuje čas, väčšina svedkov jeho vyčíňania zomrela. Aj medzi hŕstkou tých, ktorí prežili holokaust alebo sa tejto kapitole dejín venujú, dodnes kolujú skôr fámy ako overené historické fakty.
„Je to biele miesto, zakliate územie,“ hovorí Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu v Bratislave. „Podľa môjho názoru o holokauste v Košiciach a na južnom Slovensku je všeobecne málo výskumov a zmapovaných faktov. Myslím si, že to platí rovnako na oboch stranách hranice – u nás i v Maďarsku.“
Dôvodom sú podľa nej zmeny na mape Európy pred druhou svetovou vojnou a po nej. Košice boli od roku 1918 súčasťou Československej republiky, po prvej Viedenskej arbitráži v roku 1938 sa však muselo vzdať južnej časti vrátane Košíc. Po oslobodení sa stali opäť súčasťou spoločného štátu Čechov a Slovákov. „Zrejme časť dokumentov je v maďarských, časť v slovenských archívoch,“ dodala Vrzgulová.
Podobný názor má aj Pavol Šalamón z Memoriálu holokaustu v Budapešti:
„Neviem, či sú vôbec nejaké materiály o Csatárym v maďarskom archíve. Skôr ich nájdete v oblastnom archíve v Košiciach,“ uviedol rodený Košičan.
Trest smrti
Tesne pred oslobodením Košíc 19. januára 1945 Laszló Csatáry spolu s ďalšími miestnymi pohlavármi a prisluhovačmi režimu spolu s nemeckými vojenskými jednotkami mesto opustil. Väčšina z nich sa stratila bez stopy.
Okresný ľudový súd v Košiciach po bezvýslednom pátraní 8. júna 1948 odsúdil Csatáryho v neprítomnosti na „trest smrti povrazom“, 15 rokov straty občianskych práv a zhabanie osobného majetku.
Vojnový zločinec si užíval slobodu so zmenenou identitou viac ako pol storočia. Až v roku 1996 ho vypátrali v Kanade, kde v roku 1955 získal štátne občianstvo.
Na jeho identifikácii a príprave obžaloby spolupracovala aj Generálna prokuratúra SR. Prokurátor Ján Šanta z Krajskej prokuratúry v Košiciach vypočul 29 svedkov, ktorí potvrdili Csatáryho bezprostrednú účasť na deportáciách košických Židov.
Kanadský súd v roku 1997 mu odobral štátne občianstvo a vykázal ho z krajiny.
Opäť sa stratil.
Csatáryho zverstvá
Relevantné informácie o zverstvách Lászlóa Csatáryho dnes už zrejme poskytne len zachovaný spis z procesu v roku 1948.
Pojednávanie trvalo na Okresnom ľudovom súde v Košiciach jeden deň. Zločinec bol v tom čase na neznámom mieste.
Trojčlennému senátu, ktorému predsedal Ferdinand Lom, stačilo podľa záznamu z porady desať minút, aby jednohlasne vyniesol ortieľ smrti.
Súd rozhodol len na základe výpovedí svedkov, ktorí prežili holokaust.
Blanka Volová videla na vlastné oči, ako jeden z policajtov udrel pažbou pušky do chrbta mladé dievča. „Pánboh vám to nezabudne,“ zastala sa dievčinky.
Csatáry ju nechal zmlátiť: „Zoberte ju a poriadne jej dajte, keď už sa nám má Pánboh pomstiť,“ rozkázal.
Policajti ju surovo zbili gumovými obuškami, rovnako jej matku a dve sestry. Potom sa museli všetky štyri vyzliecť donaha, aby ich prehliadli, či neskrývajú zlato.
Neskôr ich zaviedli do pivnice pod Csatáryho kanceláriou, kde im pripútali pravú ruku k ľavej nohe a tak ich nechali niekoľko hodín.
Sadista prvého stupňa
Podobne vypovedali ďalší svedkovia.
Očitým svedkom výčinov Csatáryho v zbernom tábore v košickej tehelni bola aj Terézia Štarková. Vo výpovedi uviedla, že Csatáry ako veliteľ tábora nechal tri hodiny v rade kľačať asi tisíc žien, ktoré museli rukami vyhrabávať jamy na oplotenie:
„Keď niektorá nevládala, bezcitne ju zbičoval korbáčom...“
Rovnako barbarsky sa správal bez rozdielu voči starým ľuďom i deťom. Keď doviezli do tábora vodu a tisícky vysmädnutých väzňov sa chceli napiť, rozháňal ich za asistencie ďalších policajtov koženým korbáčom.
„Bol to človek bez citu, sadista prvého stupňa,“ uviedol Hugo Falkenstein. Podľa jeho svedectva Csatáry nechal viacerých Židov mučiť, len aby sa dozvedel, kde ukryli svoj majetok. „Je síce pravda, že dostával pokyny od nadriadených, on ale z vlastnej iniciatívy vykonával omnoho viac.“
Transporty
Podiel a osobná iniciatíva Lászlóa Csatáryho na štyroch košických transportoch sú neodškriepiteľné. Aj v tomto prípade ho usvedčujú svedectvá z procesu.
„Videl som na vlastné oči, ako Csatáry kopal do chorých ľudí, ktorí nevládali nastúpiť do transportu,“ hovoril pred súdom Zoltán Hofman.
Podľa Samuela Jónapa, lekára v provizórnej nemocnici v košickom tábore, Csatáry zabránil, aby pre starých a chorých ľudí upravili pred odchodom transportu nákladné vozne:
„Mali sme od vyššieho povolené, aby sme pripravili pre nich do vagónov drevené prične. Vtom prišiel k nakladaniu transportu Csatáry, ktorý nepovolil vagóny pripraviť s poznámkou: Nech zdochnú všetci!“
Nakoniec aj doktor Jónap s manželkou a dvomi deťmi skončil v Osvienčime. Z koncentráku sa vrátil len sám.
Židovský úradník Alexander Fridrich spomína: „Csatáry v treťom transporte nariadil, aby boli naložení aj ťažko chorí, ktorí sa vôbec nemohli pohybovať. Keď som namietal, že nevydržia cestu a nemajú o nich záujem ani Nemci, povedal mi, že keď behom desiatich minút nebudú vo vagóne, zastrelí ma... Bol to horlivý nyilašovec, ktorý už mal byť dávno obesený.“
Pátranie pokračuje
Centrum Simona Wiesenthala v rámci projektu Posledná šanca znovu začalo lov na dnes už 97-ročného fašistu.
Vlani získalo informáciu, že hľadaný zločinec pravdepodobne žije v Budapešti, je vraj stále vo výbornej kondícii, ba dokonca ešte stále jazdí na aute. Známe je údajne aj miesto jeho bydliska.
Centrum poskytlo údaje maďarským orgánom.
Pátranie sa začalo vlani v septembri. Na príprave podkladov pre obžalobu sa opäť podieľa aj slovenská strana. Denníku SME to potvrdila aj hovorkyňa Generálnej prokuratúry SR Vladimíra Gedrová:
„Dožiadanie zo strany Generálnej prokuratúry Maďarska sme prijali 3. januára tohto roku. Náš medzinárodný odbor zaslal 3. marca maďarskému partnerovi fotokópiu trestného spisu Okresného ľudového súdu v Košiciach, ktorý Csatáryho v roku 1948 odsúdil. Po vybavení dožiadania nedisponujeme žiadnym spisovým materiálom.“
Maďari chcú vojnového zločinca postaviť pred súd v čo najkratšom čase.
Fešák s kamenným srdcom
Košičanka Edita Šalamónová (88) na pesach v roku 1944 do konca života nezabudne.
S rodičmi, mladšou sestrou Katkou, starším bratom Ferdinandom a jeho deväťročnou dcérkou Juditou spolu so štvorčlennou strýkovou rodinou museli opustiť svoje domovy a presťahovať sa do košickej tehelne.
V piatok 14. apríla večer im ktosi zabúchal na okno. Do rána sa mali všetci zbaliť.
V sobotu ráno ich odšikovali najskôr do preplnenej ortodoxnej synagógy. „Prišli k nám nejakí chlapi, pobrali si kravaty, knihy, hocičo, čo sme nemohli so sebou odniesť. Byt zapečatili. Pamätám si, ako chudera mamka nabrala do kanvice na mlieko kuraciu polievku s macesovými knedľami.“
V nedeľu už pochodovali mestom spolu s ďalšími Židmi do tábora v tehelni. Dvadsaťročná dievčina vtedy prvýkrát videla Lászlóa Csatáryho, ktorý sa na motorke so sajdkou preháňal medzi synagógou a táborom.
„Ešte dnes ho mám pred očami. Vysoký, štíhly fešák v čiernej uniforme, stále dokonale upravený, v okuliaroch, rajtkách, s nablýskanými čiernymi čižmami. V Osvienčime som si uvedomila, na koho sa podobá. Čistý doktor Mengele,“ spomína útla starenka.
Jeho cynický úsmev a kožený korbáč, s ktorým sa neustále pohrával, neveštili nič dobré. „Osobne nemám s ním nepríjemnú skúsenosť. Viem však od iných, že kedykoľvek kohokoľvek pre nič za nič surovo zbičoval. Bol to človek s kamenným srdcom.“
Pani Edita spomína, že Csatáry asistoval na stanici pri nakladaní ľudí do dobytčích vozňov.
Spolu so sestrou Katkou sa ocitli v poslednom transporte. Z Košíc ho vypravili 2. júna 1944. Ich cesta smerovala do Osvienčimu, odtiaľ do Rigy, Stutthoffu a Guttawy. V decembri, keď sa blížili sovietske vojská, sa rozhodli z tábora utiecť.
„Ozval sa výstrel. Zacítila som nesmiernu bolesť v pravom ramene. A potom druhý. Katka padla ako podťatá. Držala som ju, nevnímala som, že mám prestrelené rameno, kričala som na ňu, nech neumiera, triasla ňou. Ale v náručí som držala už len smrť.“
Holokaust prežila z celej rodiny len ona, jej brat a sesternica.
„Je úplne jedno, či nás na cestu smrti vyprevádzal Csatáry, alebo by to bol niekto iný. Nič by sa na veci nezmenilo. A teraz už nie som si ani istá, či proces s tým zločincom má vôbec nejaký význam.“
Edita Šalomónová prežila ako jediná z celej rodiny.
FOTO SME - MIKULÁŠ JESENSKÝ
Prokurátor: Nemal by uniknúť trestu
Výpovede svedkov potvrdili, že Csatáry sa bezprostredne podieľal na deportáciách Židov z Košíc a okolia.
Vojnový zločinec László Csatáry tesne pred koncom druhej svetovej vojny zmizol bez stopy. Identifikovali ho a zadržali až v roku 1995 v Kanade.
O rok neskôr kanadské ministerstvo spravodlivosti, oddelenie zločinov proti ľudskosti a vojnovým zločinom v Ottave, požiadalo naše orgány o spoluprácu na príprave podkladov pre obžalobu.
Vytypovaných svedkov, ktorí prežili holokaust a mohli by dokázať Csatáryho zločiny, vypočúval vtedajší prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach JÁN ŠANTA, v súčasnosti pôsobiaci na Špeciálnej prokuratúre.
Čo ste sa od ľudí, ktorí vôbec boli ochotní vypovedať, dozvedeli?
„Už vtedy pred šestnástimi rokmi to boli starčekovia a babičky. Ich výpovede mali nesmierne sugestívny náboj. Všetci mali tendenciu vypovedať nielen priamo o Csatárym, ale v širších súvislostiach o vojnových udalostiach, ktoré sa v tom čase v Košiciach i v koncentračných táboroch odohrávali. Viac ako pol storočia po vojne cítili potrebu vyrozprávať nielen svoje osobné príbehy, ale aj príbehy svojich príbuzných a známych, ktorí sa z koncentračných táborov už nikdy domov nevrátili.“
Ako opisovali Csatáryho? Vedeli ste si ho na základe ich výpovedí predstaviť?
„Keď si dobre pamätám, Kanaďania doviezli aj fotodokumentáciu. Ten obrazový materiál sa prekrýval s výpoveďami. Opis Csatáryho bol relatívne presný. Hovorili o ňom ako o stále upravenom štramákovi, ráznom, veľmi prísnom a krutom človekovi, ktorý sa vyžíval v osobných trestoch. Výpovede potvrdili, že Csatáry sa bezprostredne podieľal na deportáciách viac ako pätnásťtisíc Židov z Košíc a okolia.“
Vypočuli ste 29 svedkov, traja z nich napriek vysokému veku boli ochotní a zdravotne schopní vycestovať a svedčiť pred kanadským súdom. Využil súd ich svedectvo?
„Žiaľ, netuším. Po ukončení predbežných výsluchov a ďalších úkonov som 1. januára 1997 prešiel na Krajskú prokuratúru v Prešove. Predtým ani potom sa mi už Kanaďania ani nikto iný neozval.“
V tom čase ste mali za sebou len šesť rokov praxe. Ako na mladého prokurátora pôsobia výpovede ľudí, ktorých zločinec so sadistickými sklonmi pošle na smrť?
„Odhliadnuc od toho, či za ich deportáciu zodpovedal priamo Csatáry, alebo niekto iný, výpovede ma na jednej strane napĺňali hrôzou, na druhej aj zadosťučinením, že aspoň zopár ľudí, ktorí zázrakom prežili, môže podať svedectvo o najtragickejšej kapitole v dejinách ľudstva.“
Čo pre vás táto práca znamenala?
„Pre mňa to bola skúsenosť, s ktorou som sa nikdy predtým či potom vo svojej praxi nestretol. Tí ľudia prežili na vlastnej koži najväčšie hrôzy, aké sa dajú len predstaviť. Všetky historické fakty, ktoré som dovtedy poznal len z dejepisu, literatúry či filmov, sa predo mnou akoby zhmotňovali, akoby som sa ocitol uprostred diania.“
Aký zmysel má 67 rokov po vojne prenasledovať 97-ročného starca, postaviť ho pred súd a odsúdiť?
„Vojnové zločiny sú nepremlčateľné, Csatáry by teda nemal spravodlivosti uniknúť. Má to podľa môjho názoru dva aspekty. Som skeptický, čo sa týka represie, teda zmyslu a účelu potrestania starého človeka s chatrným zdravým, navyše s takýmto odstupom času. Ale čo sa týka viny, má to nesmierny význam. Zločiny tohto druhu sa dejú aj dnes, len v inej forme, história sa akoby začínala opakovať. Z tohto pohľadu má proces s vojnovým zločincom predovšetkým preventívnu funkciu. Aj dnes, takmer sedemdesiat rokov po vojne, sme predsa svedkami, ako sa znovu začínajú prebúdzať a množiť prejavy intolerancie, rasovej neznášanlivosti, fašizmu.“
Beata
Balogová
