V dňoch 11. – 13. júna bol pred Štátnym súdom v Brne proces proti desaťčlennej skupine – agentom Vatikánu, organizátorom rozvratníckych skupín, špiónom a teroristom. Obvinenému Mádrovi podarilo sa vytvoriť z niekoľkých zvedených neuvedomelých mladých ľudí protištátne skupinky. Nadviazal aj spojenie s bandou záškodníkov, ktorú viedol podľa Mádrových pokynov ďalší obvinený Vladimír Jukl, vysokoškolský asistent.
Citovaná správa, ktorú pred takmer šesťdesiatimi rokmi vydala ČTK, zapadala do dobovej paranoidnej atmosféry. V Mádrovom procese padli dva tresty smrti, jedno doživotie a Vladimír Jukl (19. 4. 1925 – 1. 5. 2012), ktorý začiatkom tohto týždňa zomrel, dostal 25 rokov.
Matematik a kňaz
Keď v roku 1943 začal Jukl študovať matematiku a fyziku, nič nenasvedčovalo tomu, že prežije dramatický život. Už zakrátko však stretol chorvátskeho emigranta a katolíckeho kňaza Tomislava Kolakoviča, ktorý v Bratislave začal budovať organizáciu Rodina.
Okrem duchovnej činnosti pripravoval svojich zverencov na budúce prenasledovanie za vieru po druhej svetovej vojne. Kým však prišlo, Jukl sa s inými členmi Rodiny stihol zúčastniť na Slovenskom národnom povstaní, dostať sa do rúk Vlasovovskej jednotky a ujsť pred ustupujúcimi nemeckými jednotkami.
Druhé zatknutie prišlo ešte dva roky pred februárom 1948. Jukl sa, podobne ako jeho celoživotný spolupútnik Silvester Krčméry, dostal na tri a pol týždňa do rúk Štátnej bezpečnosti, ktorú už vtedy ovládali komunisti.
Tajní hľadali Kolakoviča a tak tĺkli jeho žiakov. Školu dokončil Vladimír Jukl v Prahe, stal sa asistentom matematiky, ale cítil, že sa chce stať kňazom.
Vladimír Jukl. FOTO - Pavol Demeš
Agentúrna správa
Juklovo pôsobenie medzi vysokoškolákmi – v tom čase bol asistentom u profesora Jura Hronca v Bratislave – netrvalo dlho.
V auguste 1951, krátko potom, ako zatkli jeho brata, si policajti prišli aj poňho. Desaťmesačné vyšetrovanie spojené so samotkou a bitkami sa týkalo „ilegálnych“ stretnutí katolíkov a Kolakovičovho pobytu v Sovietskom zväze, na ktorého obrátenie sa chceli členovia Rodiny zamerať.
V rámci nasledujúceho súdneho procesu spojili náboženskú skupinu s dvojicou mladých ľudí, ktorí pri pokuse o útek z Československa zabili svojho partnera. Vtedajšej justícii to však vyhovovalo. Už menej jej bolo po chuti, že tento proces s ťažkými obvineniami z velezrady a špionáže neprebiehal podľa predstáv organizátorov.
Namiesto obvyklých niekoľkostranových výpovedí zo súdnej siene, ktoré vtedy noviny bežne publikovali, sa objavila len agentúrna správa.
Velehrad
Jukl strávil najlepšie roky v Mírove, v pracovnom tábore Bytíz, na Pankráci a v Leopoldove, kde sa dvakrát nedostal na zoznam amnestovaných.
Prepustili ho ako štyridsaťročného po uplynutí polovice trestu. Nemilým prekvapením preňho bolo, že po návrate na slobodu už musí pracovať najmä s kňazmi, ktorí sa báli, že by väčšou aktivitou mohli prísť o štátny súhlas.
Po prepustení pracoval v odbore, obhájil doktorát z matematiky, ale na štúdium teológie ho neprijali. Tak (do)študoval tajne. Tajný biskup Korec ho tiež tajne vysvätil a pripravil na prácu v podzemnej cirkvi, ktorá bola zlým svedomím tej oficiálnej.
Takmer dvadsať rokov Jukl rozširoval samizdat, viedol duchovné cvičenia, slúžil omše, podieľal sa na organizácií pútí. Stál aj za masovým stretnutím mládeže na Velehrade v roku 1985.
Pripomienku 1100. výročia Metodovej smrti chcela štátna moc prezentovať ako „mierovú slávnosť“, tá sa však „zvrhla“ na najväčšiu demonštráciu za náboženskú slobodu.
Tak ako sa v Povstaní postavil proti režimu vojnovej Slovenskej republiky, staval sa ďalších štyridsať rokov proti komunizmu a aj po roku 1989 stál na správnej strane. Príznačné a smutné je, že jeho celoživotné zásluhy nakoniec ocenil poľský prezident.
