Ministerstvo kultúry sa chce vrátiť k modelu z čias bývalého režimu.
BRATISLAVA. Súsošie Obete varujú v budove Múzea SNP v Banskej Bystrici, bronzový reliéf na budove Najvyššieho súdu v Bratislave, morská panna pred trenčianskou plavárňou či maľby robotníkov na železničných staniciach.
Viac či menej vydarené diela vznikali v 70. a 80. rokoch minulého storočia ako na bežiacom páse. Ich nasledovníci sa môžu objaviť už čoskoro.
Nová vláda si v programovom vyhlásení zaumienila „zvážiť estetizáciu verejných stavieb“. Tú chce docieliť vyčlenením percenta z nákladov verejnej stavby na nákup umeleckých diel.
„Je to jedna z dlhodobých požiadaviek výtvarnej obce. Podobný systém sa osvedčil aj vo viacerých európskych krajinách, vo Francúzsku, v Nórsku, Írsku či Grécku,“ vraví hovorca ministerstva kultúry Jozef Bednár.
Príležitosť v nemilosti
Tento model fungoval za bývalého režimu aj u nás, výtvarníci mu vymysleli prezývku Hlava V podľa odseku v stavebnom zákone.
Každá verejná stavba musela podľa dôležitosti vyčleniť jedno až štyri percentá na umeleckú výzdobu.
„Zaviedlo sa to u nás v 60. rokoch a už vtedy sa to prebralo zo Západu,“ hovorí výtvarník Jozef Jankovič, ktorý desiatky podobných diel vytvoril.
Len v Prahe, kde sochy z obdobia normalizácie mapuje projekt Vetřelci a volavky, narátali autori vyše 400 takýchto diel.
Väčšinu z nich tvorili komunistami privilegovaní výtvarníci, ktorých ich undergroundoví kolegovia zo žartu prezývali „sierralisti“ pre ich obľubu tuzexového modelu auta Ford Sierra.
Jankovič upozorňuje, že výtvarné diela sa tak ocitli aj v mnohých dedinách, kde by sa inak nemali šancu dostať.
Hoci veľkú časť diel tvorili ideologické gýče, „percentuálne umenie“ bolo aj príležitosťou pre kvalitnejších autorov.
„Neideologické zákazky pre školy či nemocnice tvorili aj autori v nemilosti, ktorí nemohli oficiálne vystavovať,“ vysvetľuje kunsthistorička Zuzana Bartošová.
Príkladom je aj Jankovič, ktorý je aj autorom súsošia Obete varujú.
Hoci dielo pôvodne vyrobil pre múzeum, počas normalizácie ho najskôr presunuli do skladu a potom do obce Kalište. Vrátiť ho na pôvodné miesto sa podarilo až v roku 2004.
Ministerstvo zvažuje
Výtvarníci sú teraz pri slovách o takejto podpore štátu opatrnejší, keďže počet gýčov, ktoré za minulého režimu vznikali, bol vysoký.
„Diela vyberali komisie papalášov a tí vyberali najmä výtvarníkov naklonených politickej reprezentácii. Ak budú teraz diela vyberať napríklad mestskí poslanci, kde je záruka, že to nedopadne podobne,“ pýta sa výtvarník Dalibor Bača zo združenia Verejný podstavec.
„Tento nápad treba vymaniť z porovnávania s minulosťou, lebo to bude viesť len k úvahám o skorumpovanosti, ošklivostiach a politických zadaniach,“ varuje zasa pedagóg Vysokej školy výtvarných umení Anton Čierny.
Ministerstvo kultúry zatiaľ podrobnosti tohto zámeru nezverejnilo.
„Najskôr treba zvážiť viaceré faktory, ako sú definícia termínu verejná stavba, kritériá výberu výtvarných diel a predovšetkým, aká časť z celkových nákladov by bola stanovená na nákup umeleckých diel,“ napísal Bednár.
Pozrite si aj tematické vydanie Hore bez:
