Pred novembrom ‘89 vyžaroval tento dátum pozitívny náboj vzdoru, odporu. Bol to mam a klam, obsahom 21. augusta bolo poníženie. Národ však potreboval mýtus, legendu, bod, ku ktorému sa upínal sen o slobode. Najmä na sklonku éry boľševikov sa s napätím čakalo, či čosi v tento deň (a ešte 16. januára, „na Palacha“) v Prahe nepraskne, či nevyjde nejaký signál, ktorý by tomu prázdnu a humusu urobil koniec. Nič sa nestalo, ale deň to bol povznášajúci a príjemne pietny.
Po prevrate sa kúzlo rýchlo rozplývalo. Dubček a jeho ľudské tváre sa vyrojili vysoko nadmieru. Kandidátka VPN do volieb 1990, s nadrozmerným nákladom „osemašesťdesiatnikov“, bola návesťou, za ktorou už bola iba nútená dráha k rozdeleniu štátu a depresii mečiarlandu. Z archívov a pamäti svedkov sa zároveň vynárali otrasné veci: detaily o moskovskej zrade, pendrekový zákon, 20. august 1969 (päť mŕtvych, desiatky zranených). Pod tým všetkým zanechali svoje autogramy ľudské tváre. V predklone – česť výnimkám – kolaborovali so súdruhmi, ktorí ich zároveň odstreľovali z funkcií. Geroji pražskej jari sa po okupácii sústredili už len na vlastnú budúcnosť, hodiac za hlavu starosti o osud celku.
Paradoxne: 21. august bol čara zbavený, lebo demaskoval tých, z ktorých urobil martýrov. K svojmu 34. výročiu už nemá tento deň naozaj čo dodať. Ak len neobjavíme súvislosť s oficiálnym začiatkom volebnej kampane. Potom by odkaz mohol znieť, že komunista zostane komunistom, aj keby „trakaře“ padali. Aj ten s ľudskou tvárou, ktorému dnes pribudla nová busta, aj ten konvertovaný v paláci, ktorý chcel vetom vybieliť pamäť národa.
Beata
Balogová
