Naši predkovia boli pri približovaní dreva z hôr mimoriadne vynachádzaví. V časoch, keď si nemohli vypomôcť lesnými mechanizmami, využili silu prírody. Drevo plavili po vodných tokoch či na pltiach neraz na veľké vzdialenosti.
Nezastavili ich ani strmé a úzke doliny a našli spôsob, ako neschodné miesta zvládnť. Slúžili na to napríklad suché šmyky – takzvané rizne, a vodné žľaby. Kým v prípade suchých šmykov využívali extrémne strmé svahy, kde drevo mohlo nabrať rýchlosť, pri vodných žľaboch bola hlavným pomocníkom voda.
Vodné žľaby
V okolí Banskej Bystrice bolo takýchto žľabov v dolinách niekoľko a mali úctyhodnú dĺžku. Žľab v doline Cenovo meral 4650 metrov a v Prašnici takmer dva kilometre. Jediný dodnes funkčný žľab sa nachádza v doline Rakytovo neďaleko Dolného Harmanca. Meria 2400 metrov a je to jediný zachovaný technický prostriedok na splavovanie dreva nielen na Slovensku, ale i v strednej Európe.
Pred šiestimi rokmi sa podarilo Mestským lesom Banská Bystrica v spolupráci s mestom ojedinelú technickú pamiatku obnoviť a zachrániť pre budúce generácie. Obnova stála v tom čase jeden a pol milióna korún a urobila zo zabudnutého miesta vyhľadávanú dolinu.
Drevo sa najlepšie splavuje na jar, keď je v horských potokoch veľa vody. Bez tej by metrovice na menej strmých úsekoch zastali. FOTO: JÁN KROŠLÁK - SME
Dôležitá voda
Najlepšie sa drevo plaví v jarných mesiacoch. Vodné toky sú vtedy dostatočne nasýtené po dlhej zime. Vysoko v horách sa sneh drží aj na prelome apríla a mája, blízko Rakytova sa stále roztápa aj masa snehu po lavíne.
„Je to obdobie, ktoré je na plavenie dreva ako stvorené,“ pochvaľuje si vedúci odbytu Mestských lesov Banská Bystrica Jaroslav Bacúr. Žľaby kopírovali potôčiky v dolinách, aby sa na dopravu dreva do údolia mohol využívať silný prúd vody. Tú odrazili z vodného toku do žľabu a taktiež prítoky z bočných doliniek boli smerované tak, aby sa voda napájala na žľab. Dostatok vody bol nevyhnutnosťou. Ak by nebol v žľabe dostatok vody, metrovica by v menej strmých úsekoch zastala.
Ďaleko od rozprávky
Možno si pri predstave vodného žľabu vybavíte nezabudnuteľnú scénu z rozprávky Pyšná princezná, keď sa dvaja sprisahanci rútia na mohutnej guľatine dolu žľabom a unikajú pred svojimi prenasledovateľmi.
„Pekná fikcia, aj keď tá montáž v rozprávke filmárom veľmi nevyšla,“ smejú sa chlapi, ktorí dnes obsluhujú plavenie na Rakytovskom žľabe. Spúšťať dolu prúdom guľatinu by bolo technicky ťažko uskutočniteľné. Aj preto sa práce pred každým plavením dreva začínali vysoko v horách už na jeseň, keď z guľatiny prípravili metrovicu. Do jari drevo trochu preschlo a len čo bol dostatok vody, spúšťali ho dolu.
Ručná práca
Dnes sa drevo na ukážkach pre turistov splaví dolu do doliny, kde je v potoku vytvorená hať. Tam chlapi metrovice zastavia špeciálnymi drevenými násadami, ktoré sú zakončené hákom. Nie je to žiadna hračka a na prvé zaťatie sa niekedy drevo zachytiť nepodarí. Koniec koncov, každý kus metrovice váži približne desať kilogramov, takže po netradičnom zážitku zo starého spôsobu plavenia zväčša nastupuje poriadna svalovica.
Kedysi drevo nepristavovali na hati, ale plavili ho ďalej po vodnom toku až po Banskú Bystricu. Tam stálo dômyselné zariadenie, ktoré nazývali banskobystrické hrable. Drevo sa tam zachytávalo a robotníci ho vyťahovali na breh.
Z hate na konci žľabu chlapi metrovice vyberajú špeciálnymi drevenými násadami s hákom. Každý kus dreva váži asi desať kilogramov, na prvé zaťatie sa vždy zachytiť nepodarí. Muži musia byť v strehu. Rýchlo plávajúce drevo by ich mohlo zraniť. FOTO: JÁN KROŠLÁK - SME
Nepomohli si železom ani plastom
Rakytovský vodný žľab vznikol na konci 19. storočia. V relatívne dobrom stave sa zachoval len do výšky tisícšesťsto metrov a ďalších deväťsto metrov museli postaviť prakticky nanovo. Kým spodnú časť stačilo obnoviť v poškodených a exponovaných častiach, vo vrchnej museli pracovníci Mestských lesov využiť poznatky prevzaté od našich predkov.
„Celý žľab je postavený z dreva, zo smreka a jedle. Žiadne železo ani plast sme pri obnove nepoužili,“ hovorí Jaroslav Bacúr. Tým sa však veľké technické dielo nekončí. „Neustále ho musíme sledovať. Pri plavení sa niekedy poškodí bočiak, niektoré drevo zas môže hniť. Sústavne preto žľab na celom úseku sledujeme a poškodené časti opravujeme,“ dodal Bacúr.
Turistická atrakcia
Plavenie dreva je náročná záležitosť, a preto ju mestské lesy pripravujú iba niekoľkokrát v roku. Po okraji žľabu sa v presne stanovených odstupoch rozmiestnia plavčíci, ako si tu pracovne nazvali chlapov, ktorí dozerajú na plynulosť plavenia. Sú vybavení drevenými tyčami, na konci s hákmi. Ak sa drevo vzprieči a zastaví, treba ho uvoľniť. Najviac roboty majú chlapi, ktorí stoja pri ústí žľabu v potoku.
„Zvládame to, ale musíme byť v strehu. Rýchlo plávajúce drevo by nás mohlo zraniť,“ hovorí Jozef Jankov. Hoci sa teploty na prelome apríla a mája šplhajú k tridsiatke, voda je stále studená. Gumené čižmy, o ktorých naši predkovia nechyrovali, sú veľkou pomocou.
„Kedysi lesníci to šťastie nemali, celé hodiny prestáli v chladnej vode v obyčajných súkenných kapcoch,“ hovorí Jozef Jankov.
FOTO: JÁN KROŠLÁK - SME
Pol litra na deň
Plavenie si nikdy nedá ujsť ani bývalý riaditeľ mestských lesov Roman Rosiar. V čase, keď žľab opravovali, pokúsil sa získať o histórii týchto drevených dopravníkov čo najviac údajov. Jedným z nich je aj fakt, že muži, aby zvládli ťažkú jarnú prácu zvládli, dostávali od zamestnávateľa pol litra špiritusu na chlapa a na deň.
Za najlepších lesníkov a drevorubačov sa v tom čase považovali muži z blízkych Kordík, ktorí si počas sezónnych prác stavali vysoko v horách aj dočasné príbytky. Mali zväčša podobu jednoduchých malých kolibiek prekrytých čečinou.
„V čase, keď sa žľab opravoval, sme sa pokúšali zistiť tiež to, či podobná technická pamiatka ešte niekde v Európe funguje. Potešilo nás, že sme jediní. V niektorých lesníckych skanzenoch síce majú vytvorené ukážky toho, akými spôsobmi sa drevo plavilo, no sú to väčšinou iba krátke názorné úseky,“ dodal.
Kubíky dreva
Mestské lesy v Banskej Bystrici neplánujú ani v budúcnosti využívať žľab komerčne, no má pre nich obrovskú historickú cenu. Bude slúžiť ako pamiatka zručnosti a vynaliezavosti našich predkov. Keďže žľab sa nachádza neďaleko Harmaneckej jaskyne, záujem turistov z roka na rok stúpa.
Dnes sa už splavuje na ukážku iba niekoľko metrov dreva, v minulosti bývali tieto objemy úctyhodné. Podľa archívnych záznamov mesto Banská Bystrica predalo v rokoch 1916 – 1921 ročne v priemere desaťtisíc kubických metrov paliva a deväťtisícpäťsto kubických metrov palivového dreva.
Vodný žľab
Konštrukcia vodného žľabu je premyslená do detailov.
Súčasne je veľmi zaujímavá neobvyklou lesníckou hantírkou. Do koryta toku sa najprv kladie priečne rezaná guľatina – pelstre. Na túto časť ide pôdňa. Je to pozdĺžne narezaná guľatina, ktorá je zvrchu vydlabaná do tvaru koryta, aby mohla viesť vodu v pozdĺžnom smere. Z bočnej strany pôdne sa drevenými kolíkmi uchytáva guľatina, ktorá dostala názov bočiaky. Guľatina je uložená po dva kusy na sebe po každej strane pôdne. V zákrutách ešte zvyknú lesníci posilniť spoje bočnými kolmi zapustenými do dna potoka. Pri rekonštrukcii podľa Jaroslava Bacúra spotrebovali viac ako 260 kubických metrov drevnej hmoty. Úplne sa vymenilo 960 metrov pôdní a 4600 metrov bočiakov.
Jaroslav Bacúr hrdo ukazuje unikátnu technickú pamiatku. FOTO: JÁN KROŠLÁK - SME
