Z prestreliek som mal pozitívne pocity, eufóriu. Potom som sa sám seba pýtal, či som v poriadku. Dnes som pacifista, tvrdí v otvorenom rozhovore bývalý vojak Bundeswehru Marek Adamík.
V pomerne nízkom veku ste sa presťahovali do Nemecka. Aký bol dôvod?
Mama po rozvode s mojím otcom spoznala môjho neskoršieho nevlastného otca. Hrávala volejbal, on bol funkcionárom nemeckej volejbalovej asociácie. Zamilovali sa do seba a o pol roka sme už žili tam.
Neprekážala vám tá zmena?
Nik sa ma nepýtal (smiech). No nevidel som v tom žiadny problém. Vnímal som, ako časť našej rodiny ospevovala západné Nemecko. Otec bol zvukárom v SĽUKu, na západ cestoval pomerne často. Vedel, ako to tam chodí. Bol to akýsi vysnívaný raj, takže som sa tam, logicky, tešil.
Kvôli tomu, že váš nevlastný otec sa začal angažovať aj v nemeckej politike, si vás však začali „podávať“ spolužiaci. Nezohralo v tom rolu aj to, že ste boli prisťahovalec z východu?
Taký pocit som nikdy nemal. Passau je síce mesto, ale reálne stále len veľká dedina, kde každý pozná každého. Spolužiakom prekážalo skôr to, že otec sa objavuje v tamojších novinách, navyše sme žili v materiálnom dostatku. Asi teda šlo o klasickú závisť.
Na misiách sme ponižovanie z výcviku oceniliPrečo ste si vybrali armádu?
Miloval som šport, venoval sa bojovým umeniam. Lákali ma aj mierové misie, keďže vtedy boli aktuálne tie v Kosove či Bosne a Hercegovine, kde už nebola vojna. Mal som odtiaľ kamarátov, chodili sme tam na dovolenky. Nezdalo sa mi to teda nebezpečné. Najskôr mi to ale navrhli rodičia. Bol som totiž divoký a armádu vnímali ako možnosť na vybitie mojej energie. Veď kvôli rebélii som ani nedokončil prvú strednú školu. Navyše armáda poskytovala slušné sociálne zabezpečenie vrátane platenia nákladov na štúdium. Lenže prišiel 11. september 2001 a všetko sa zmenilo. Zrazu to nebolo o budovaní mieru, ale o inváziách do niektorých krajín.
Čo ste vtedy vedeli o armáde?
Nič. Chcel som však ísť rovno k výsadkárom.
Zvláštne, keďže ste mali problém s autoritami. Armáda funguje na princípe rozkazov, o ktorých sa nediskutuje.
Bol som mladý 18-ročný tupec, ktorý si povedal, že to vyskúša. Žiadne romantické predstavy z filmov som nemal, veď v Bosne aj Srbsku som spoznal plno veteránov, ktorí ešte pár rokov predtým bojovali v skutočnej vojne.
Výcvik bol riadnou zrážkou s realitou.
Nenávidel som ho. O jedenástej nás šupli do postele, o tretej ráno sme už makali. Bol to síce šport, len mi to tak nepripadalo. Pochody cez les v plnej poľnej, kliky, beh, brušáky, pokriky, brodenie sa potokmi v decembri, učenie sa bojových postupov. Inak to však nejde, výsadkár musí dokonale poznať terén, ovládať dorozumievacie gestá, vedieť sa ukryť, postaviť stan tak, aby ho nik neobjavil, prikryť ho konármi, ktoré odreže inde, aby nepriateľ nevidel čerstvé poškodenia, zistiť, odkiaľ letia guľky nepriateľa, objaviť vodu v džungli...
Je toho veľa, nie každý to psychicky zvládol. Dvadsať kilometrov sa nám po čase zdalo normálnych, zvládali sme aj päťdesiat. O kilometre však nešlo, podstatný bol terén. V rámci takzvaných „násilných maršov“ dostanete koordináty, kam sa máte do určitého času dostať, a je jedno, či máte pred sebou rieky, stromy, húštie, skaly alebo púšť.
Koľko vážila plná poľná?
Ako kedy, niekedy 11, inokedy 20 až 50 kilogramov.
Preto si to niektorí zľahčovali tak, že miesto ťažkých kanád si do batohu balili vankúš?
Áno. Ja som to radšej neskúšal, lebo ak sa na to prišlo, bol to vážny problém.
Čo neustále ponižovanie zo strany veliteľa, jeho vysmievanie sa, že ste bábovky a padavky, ktoré potrebujú kakao od mamičky, vulgárne urážky, kopance do častí tela, ktoré vám vytŕčali pri streľbe a podobne?
Vtedy sme toho mali plné zuby, ale v teréne na misiách sme to ocenili. Znie to tvrdo, ale aj takto sa testuje a cvičí psychická odolnosť vojaka. Je to najrýchlejší spôsob, ako vás donútiť zapamätať si pravidlá na prežitie. Ak pri streľbe ležmo zdvihnete nohy, dávate možnosť ostreľovačovi, aby vás trafil. Síce vás len poraní, ale to mu stačí, lebo ďalší vám pobežia na pomoc, a vtedy už môže mieriť na hlavy. Takých pravidiel sú pritom stovky. Ak chcete prežiť v Afrike medzi povstalcami, nemáte inú možnosť, než zaťať zuby.
Ľudia sa vás často pýtajú, koľko ľudí ste zabili, vojaci sú pritom na túto otázku alergickí. V knihe dokonca píšete, že hoci ste vojak, vaším poslaním nie je zabíjanie.
Hoci misiu v Afganistane naše nemecké velenie často nazývalo absurdne ako „ochrana nemeckej demokracie v Hindukuši“, oficiálne poslanie žiadnej mierovej misie nie je zabíjanie, ale ochrana domáceho obyvateľstva.
Aj ochrana býva spojená so zabíjaním.
Ak vás niekto napadne, musíte sa brániť. Čo iné v tej chvíli urobíte?
Udomácnil sa vo vás vzorec „body-body-head“ ako základná vec na paralyzovanie nepriateľa?
Áno. Tento vzorec v rámci streľby navyše platil nielen pri dospelých vojakoch nepriateľa, ale aj pri deťoch, keďže v Afganistane, ale najmä v Kongu je plno detských vojakov. Stačí, že udržia samopal a môžu ísť do boja. Preto nás učili, aby sme ako vojakov, ktorí nás môžu zabiť, brali aj ozbrojené deti vo veku osem rokov. Vždy musíte byť o krok vpredu.
Môže chlapa posilniť strach o život, prestrelka, smrť kamarátov po samovražednom výbuchu alebo stret so zohavenými telami? Že to človeka mení opisujete aj na príklade, v ktorom vojaka po návrate nechala frajerka, lebo už bol úplne iný. Takého ho predtým nepoznala.
Chlapa nič také neposilní, hoci si to myslí veľa civilistov. Vravia mi, že ma už po tom všetkom, čo som zažil, nemôže nič rozhádzať. Ale nie je to pravda.
Stal som sa pacifistom, za vojnou je vždy aj ekonomikaVeď po návrate z prvej misie ste sa nevedeli zaradiť do života, bežná zábava vám prišla banálna, nepohli s vami ani nešťastia v médiách.
Človek je najskôr otupený. To sa mi stalo aj po úplnom odchode z armády. Rok som hľadal sám seba, v duši som mal čiernu dieru, nevedel som normálne uvažovať. Potom som sa zmobilizoval, inak by ma to zničilo a skončil by som ako mnohí iní – na psychiatrii alebo s guľkou v hlave. Podotýkam, že moja kniha vôbec nedáva odpovede na to, či je armáda dobrá alebo zlá. Opisujem v nej len svoj život, ako som ho vtedy vnímal. Po všetkých tých skúsenostiach som sa však stal pacifistom.
Prečo?
Lebo ľudia v bojoch a na misiách vždy zabíjali druhých ľudí, len sa to inak volalo. A dnes si myslím, že okrem tých ušľachtilejších sú za tým vždy aj ekonomické zámery.
Napríklad ropa?
Nehovorím konkrétne. Nejaký štát má to, čo my nemáme, a o to ľahšie sa potom hľadá zámienka.
Prestali ste teda veriť oficiálnym zdôvodneniam?
Začal som viac rozmýšľať. Ako 18-ročný chalan som necítil žiadnu zodpovednosť, nemal som nič za sebou, nezamýšľal som sa nad dôvodmi. Teraz sa pýtam – keď sa v Rwande počas genocídy s mačetami vykántrilo 800-tisíc ľudí, čo urobil „západ“? Prišli belgickí a francúzski výsadkári, odviezli odtiaľ bielych a domorodé obyvateľstvo nechali napospas ich osudu. Keď sa však v roku 2006 mali v Kongu udiať prvé demokratické voľby, hliadkovala tam celá Európa. Prečo ten selektívny prístup? Kongo je jedna z najbohatších krajín sveta na nerastné suroviny.
Zástancovia vojenských invázií NATO často argumentujú tým, že nemá kapacity zasahovať všade a hasí najväčšie problémy.
Pozrite sa na Somálsko. Prišli len na týždeň či dva. Dostali na frak, zistili, že sa im to neoplatí a išli preč. V Iraku a Afganistane dostávajú na frak už roky a stále sú tam. Prečo? Pritom vojna v týchto krajinách sa nedá vyhrať.
Ak sa nedá vyhrať, potom sa tam vôbec neoplatí byť, nie?
Vojny sa vedú len vtedy, ak sa oplatia. A tieto sú zrejme také. Kedy odišli Sovieti z Afganistanu? Keď sa im to už jednoducho neoplatilo. Nechcem to pritom kritizovať, na misiách sme urobili množstvo dobrých vecí, napríklad sme pomohli množstvu detí. Nielen rozdávaním vody, ktorá je tam neuveriteľne vzácna, ale aj inými humanitárnymi činmi. A robili sme to, hoci aj v tom kŕdli detí mohlo byť niektoré opásané výbušninami.
Čo tým chcete povedať?
Že po čase ste tam taký zmagorený, že vám to podvedome začne byť jedno.
Človek s poloúsmevom zisťuje, odkiaľ letia guľky, aby mohol odpovedaťZaujímavé je, že kým pri výcviku ste museli byť vždy umytí, oholení a ustrojení, na misiách sa odporúča pravý opak. Prečo?
Lebo musíte splynúť s davom. Použitie šampónov záležalo od akcie. Ak sme mali ísť na tri dni do púšte a zahrabať sa tam, nebol dôvod vymydliť sa a navoňať, lebo by nás domáci identifikovali. Afgánci majú citlivý nos, používajú inú kozmetiku. V dedinách by nás dokonca objavili hneď. Brady síce boli na rozhodnutí jednotlivcov, ale mnohí sme si ich nechávali aj kvôli fotkám.
Prosím?
Keď si vás nepriateľ odfotí, a to sa deje bežne, nemal by poznať vašu skutočnú tvár. Zarasteného vo vojne a oholeného v civile vás ťažšie stotožní. Kto by chcel, aby si ho raz doma našiel nejaký fanatik? Napríklad v Nemecku žije pomerne veľa moslimov. To je síce v poriadku, lebo problém nie je v islame, ale v šialených radikáloch, ktorých je oveľa menej, kto však bude riskovať?
Dokonca ste museli prestať nosiť okuliare zrkadlovky a nasadiť si bežné slnečné, lebo sa tam roznieslo, že cez tie prvé dokážete vidieť ženy nahé.
Áno, to bolo celkom vtipné. Platilo to však len na začiatku, potom sa to dalo na pravú mieru.
Bezpečnosť je dôvod, pre ktorý ste sa nesmeli oslovovať skutočnými menami, ale len prezývkami? Tá vaša bola Maverick.
Samozrejme. Dokonca nižšie podriadený vojak tam nesmie zdraviť vyššiu hodnosť, aby ostreľovač nezistil, kto je dôležitejší v hierarchii, pretože by sa automaticky zameral na neho. Na misiách si neustále dávate pozor, aby ste žiadnym neuváženým gestom nenahrali druhej strane.
Prestrelky na vás pôsobili ako droga, prežívali ste po nich zvláštny pocit pokoja a šťastia.
To prišlo až neskôr. V prvej prestrelke ma premkol neuveriteľný strach. Vtedy som bol úplne paralyzovaný. Neskôr sa to naozaj zmenilo. Je to paradox, ale endorfíny mi zrazu vystrelili hore, mal som pozitívne pocity, eufóriu. Stávalo sa mi to najmä v Kongu. Človek ide lesom, niekto na neho strieľa a on s akýmsi poloúsmevom na tvári zisťuje, odkiaľ to prichádza, aby mohol „odpovedať“.
Nie je to šialené? Ako keby sa človek zrazu menil na zviera.
Presne tak. Pri návratoch do kempu som si postupne uvedomoval, že to nie je normálne. Pýtal som sa sám seba, či som v poriadku, ak mám pozitívny pocit z toho, že som na niekoho strieľal. Našťastie som nikdy nezistil, či som niekedy niekoho trafil.
A nikdy ste to nechceli vedieť?
Asi nie, hoci občas by som to možno rád vedel. Je to zvláštne, sám neviem, čo je lepšie. Nevedeli sme to, lebo ak idete autom a začnú na vás strieľať, opätujete to, ale okamžite sa odpichnete a na plný plyn letíte preč bez toho, aby ste zisťovali detaily. Na to nebol čas, tobôž, ak boli povstalci schovaní v lese.
Mŕtvy černoch nevyzerá tak hrozne ako mŕtvy belochMohli ste si po ostrej akcii dať aj alkohol?
V Afganistane maximálne dve pivá za deň, v Kongu to bolo voľnejšie. Keby nás tam v nedeľu ráno prepadli, pobijú nás hádam aj mačetami, také tam boli sobotné žúrky. Samozrejme, tých sa zúčastňovali len tí, čo nemali službu. Ja som príliš nepil, stále som sa bál, že sa niečo zomelie.
Všetci ste boli nervózni z toho, že ak sa niečo zomlelo medzi domácimi, vždy vás odtiaľ stiahli. „Monitorovanie je na hovno,“ píšete v knihe.
V Afganistane zúri partizánska vojna, no v Kongu sme sa reálne cítili dotknutí, prečo nemôžeme zasiahnuť, hoci sme uprostred vojnového konfliktu. Nerozumeli sme, načo sme vôbec prišli. Koľkokrát sme si dali autom jedno „kolečko“ navyše dúfajúc, že možno sa niečo udeje. Je to perverzné rozmýšľanie, dnes už to viem. Na tom krásne vidno, ako to človeka postupne zomelie.
Čo s človekom robí množstvo mŕtvych po výbuchu?
V Afganistane mi to nerobilo nič, lebo po atentátnikovi ostala len neidentifikovateľná masa, v ktorej sme nevideli človeka. Maximálne sme zbierali tie kúsky na jednu kopu. Pripadalo nám to ako na zabíjačke nejakej svine, inak by sme sa na to nemohli pozerať.
Asi logická ochrana organizmu pred zrútením. Jeden z vašich kolegov, ktorý nebol rasista, vyslovil vetu „mŕtvy černoch nevyzerá tak hrozne ako mŕtvy beloch.“
O tomto sme veľa debatovali. Ani ja nie som rasista, práve naopak. V Afrike sa však jednoducho preprogramujete. Ide o reakciu hlavy na zlo, obranu pred zrútením. Je totiž iné vidieť mŕtveho Slováka alebo Nemca, ktorý má vašu farbu pokožky a črty, či dokonca rovnakú uniformu, a neznámeho mŕtveho černocha. Je to hrozné, uvedomujem si zvrhlosť tohto tvrdenia, ale je to proste tak. Ako beloch sa s černochom jednoducho identifikujete menej.
Zrejme podobný mechanizmus ako pri reakcii civilistov na nešťastia – inak prežívame úmrtie blízkeho človeka a inak neznámeho mŕtveho pri autonehode na druhom konci republiky.
Presne tak. Kto by tak nefungoval, neprežil by. Poznal som vojakov, ktorých tam však chytil taký strach, že sa báli vyjsť z kempu. Báli sa dokonca aj v ňom. Po niekoľkých týždňoch museli ísť domov. Každodenné násilie nevydrží každý. Na to po vás ani nemusia strieľať. Stačí, ak vidíte, že každý druhý domorodec má protézu, že ľudia tam žijú v neuveriteľnej chudobe, že po uliciach sa váľajú dokatované telá.
Keď vojakovi prepne, je koniec, médiá sa o tom zväčša nedozvediaNejako sa to musí odraziť na každom vojakovi.
Jasné, niektorí z toho akoby zvlčili a začali si robiť čiarky, koľkých ľudí zastrelili. Zámerne nebudem hovoriť krajiny, z ktorých tí vojaci pochádzali, lebo sa to dialo asi u všetkých. Jednoducho strácali hranice. Všetko je aj otázka obranného štítu, ktorý si vybudujete. Keď sa potom vrátite do Európy, chvíľu trvá, kým ho zhodíte.
Ako sa to prejavuje?
Vojak po návrate z misie môže ísť na diskotéku, a ak tam do neho niekto skočí, miesto toho, aby soka „len“ udrel a zbavil sa ho, môže do neho búšiť toľko, až ho utlčie. Nespozná hranicu, kedy má prestať. Koľko takých prípadov sa už stalo. Netýka sa to každého, ale ľudia sú rôzni.
Nedávno sa v USA začal riešiť prípad vojaka, ktorý sa na misii vyvŕšil na nevinných a zabil aj deti.
Nie je to ojedinelý prípad, deje sa to roky. Keď vojakovi „prepne“, je koniec, otázne je, či sa o tom dozvedia médiá. A tie o väčšine vecí ani len netušia. Ja to násilie odsudzujem, veď ide o profesionálnych vojakov, ktorí sa majú držať na uzde, na druhej strane ak niekto vidí, ako mu zabijú kamarátov, môže mu prepnúť a pozabíja aj civilistov. Vojna nie je idylka, človek nepozná sám seba vo vypätých situáciách. Dotyčný bol v amoku, ale ten tam zažije snáď každý.
Samozrejme to nechcem ospravedlňovať. Predstavte si, že sa veziete v aute, zrazu výbuch, ste ohluchnutí, dezorientovaní. Čo urobíte ako prvé? Začnete v panike strieľať okolo seba. Pokojne tak môžete zabiť aj nevinných. Dá sa vám to pripísať ako zlyhanie? Možno áno.
Nemá človek v misiách tendenciu generalizovať a vidieť v každom Afgancovi teroristu a vraha?
Nie. A nielen ja som opačný príklad – od začiatku som sa zaujímal o tamojšie dejiny, kultúru, politiku, učil sa ich jazyky, dnes sa nimi slušne dohovorím. Afganci sú zaujímavý národ, cítim voči ním rešpekt a úctu. Väčšina Afgancov chce mier. Lenže platí aj to, že sú neuveriteľne slobodní, a tam je to oveľa vyššia hodnota ako u nás. Preto sa pustia proti každému, kto naznačí snahu o nadvládu. Veď nemali radi ani Taliban, ktorý im zakazoval množstvo vecí, na ktoré boli zvyknutí.
V histórii nenachádzam žiadnu udalosť, pri ktorej by Afganci napadli iný štát. Platí aj to, že nikto nedobyl ich. Pokúšal sa o to Alexander Veľký, Džingischán, Briti, Sovieti aj NATO. Britom nechali nažive zo 16-tisíc vojakov len jediného, aby mohol ísť domov porozprávať, ako dopadli.
Z čoho tá nedôvera voči západným vojskám? Bežný Afganec nevníma zlo Talibanu alebo Al-Káidy?
Vidia, ako sa tam za roky ich invázie nič nezmenilo. Ekonomika nefunguje, nevidia žiadny pokrok, postupne im v porovnaní so súčasnosťou pripadá normálnejší aj ten Taliban. Aj vďaka tomu, že má oveľa lepšie promo a lepšie platí. Ak policajtovi v Kábule ponúkne 300 dolárov, ten nemá prečo váhať, aby prešiel na jeho stranu. Taká suma je tam pre každého závratná.
Hovoríte o nich ako o hrdom národe. Čo je hrdinské na tom, že opášu deti, ženy alebo mladíkov výbušninami a pošlú ich vyhodiť do vzduchu ľudí na trhu alebo autobus s cestujúcimi?
Práveže Afganci také útoky robia len zriedka, reálne to praktizujú cudzinci, najmä mudžahídi z iných arabských štátov. Afganci na to nie sú priamo odkázaní, keďže vedia bojovať. Samozrejme, aj medzi nimi sa nájdu samovražední atentátnici, ale tých je oveľa menej. Iná vec je, že sú otvorení voči tomu, ak niekto príde a je ochotný zomrieť pre ich vec. Ja tie veci neschvaľujem, len sa snažím vysvetliť pozadie kritiky západných vojsk a pochopiť príčiny, prečo im prekážajú.
Nespočíva problém NATO v Afganistane aj v tom, že kým vy ste tam boli ako najatí žoldnieri za plat, domáci to berú ako svoje poslanie? Teda že majú úplne inú motiváciu?
Súhlasím. Morálka vojakov, ktorí prídu zo západného sveta je postavená na tom, že chcú zarobiť, lebo priamo v Afganistane nebránia svoje manželky, deti, rodiny. Tie sú predsa v bezpečí doma. Ak za to majú tri až štyritisíc eur mesačne, musia si položiť otázku, či sa im za to oplatí nechať si streliť guľku do hlavy.
Mačetami na deti, znásilňovanie detí aj starcov v KonguPresuňme sa do Konga. Afganistan ste označili za odvar v porovnaní s Afrikou, kde funguje šialená dôvera v šamanov, kde rodičia mačetami zabíjajú svoje deti.
Kongo má nádhernú prírodu, teplo, tá krajina sa mi páči. Misia je z pohľadu vojaka atraktívnejšia. Aj tak nás však šokovalo, čo sme tam videli alebo počuli. Predstavte si, že každý deň počujete hrôzostrašné veci a myslíte si, že už nič horšie neexistuje. Na druhý deň však objavíte ešte horšie.
Prečo matky zabíjajú svoje deti?
Nedá sa to generalizovať. Niektoré ženy však chcú zachrániť rodinu pred biedou alebo chorobami a uveria šamanovi, že rodina je chudobná, lebo v najmladšom potomkovi sa usadil zlý duch. Taká žena následne obetuje jedno dieťa, aby zachránila celú rodinu. A platí aj to, že kým v deň takejto udalosti je to intenzívna téma, na druhý deň to prekryjú nové, oveľa horšie. Napríklad vo východnom Kongu rebeli prepadnú dedinu a znásilnia všetkých od dojčiat po starých 80-ročných ľudí. Úplne všetkých a bez milosti. Dokonca tam niektorí veria, že znásilnením panny sa človek vylieči z AIDS.
Keď to vojaci vidia, nezačnú domácich nenávidieť?
Myslíte si, že horšie už nemôže byť, a potom vidíte fotky, kde má rebel náhrdelník, vytvorený z penisov odseknutých chlapcom a mužom. Alebo má nohu na futbalovej lopte, a keď sa prizriete lepšie, zistíte, že je to odseknutá hlava. Takto sa správajú rebeli po mesiacoch v džungli, keď sa človek premení na zviera bez toho, aby ho trápila morálka.
To nie je dnešný výmysel, deje sa to tam stáročia, rebeli jeden pred druhým machrujú, kto z nich spravil väčšiu zvrhlosť. Áno, z viacerých vojakov sa potom stávajú rasisti. O znásilňovaní žien a mučení či ponižovaní väzňov by pritom vedeli rozprávať aj mnohí z vojakov NATO.
Čo zdravotné problémy? V knihe opisujete sarkastické slová veliteľa, že vás pred vycestovaním tak naočkovali, že by ste dokázali aj HIV pozitívnu opicu presexovať ku zdraviu.
Veľké problémy v Afrike spôsobovalo vlhko, vojakov trápili plesne na nohách, pod pazuchami, v rozkroku, všade. Niektorí vraj dokonca zomreli, ale to mám len z počutia. Raz jeden kamarát popíjal, na druhý deň bol celý spuchnutý. Dodnes nepozná príčinu, vtedy však musel odcestovať domov. Lekári doma ho vyliečili, ale netušia, z čoho. Ja som raz stúpil do nejakej mláky a tri dni som mal horúčku. Domáce deti sa v nej kúpali nahé. Zvláštne choroby na misiách boli bežné, som však rád, že sme sa odtiaľ všetci vrátili bez strelných zranení. Niektorí kamaráti na iných misiách také šťastie nemali. Hoci boli vynikajúci výsadkári, o život prišli pri bombových atentátoch.
Sme vo vojnovej zóne, a ja mám ísť slopať na recepciu?Zohráva pri bojoch nejakú úlohu aj počasie?
Jasné. Ak neprestajne pršalo, ani povstalcom v Kinshase sa nechcelo bojovať, vtedy bol relatívny pokoj. Potom zrazu vyliezli a tri dni bola divočina. Volali sme to trojdňové vojny. Začalo sa to demonštráciou, prišla polícia a armáda, začalo sa strieľať, objavili sa rebeli, tri dni sa všetci mastili a potom zrazu ticho. Všetci sa museli vyspať, najesť, zohnať muníciu, dva týždne si oddýchnuť, aby sa potom všetko zopakovalo.
Keď nemecká ambasáda v Kongu oslavovala nejaký štátny sviatok, ktorý vrcholil ohňostrojom, mnohí si ho zmýlili s ďalšími bojmi. Vy ste sa však nezúčastnili, hoci tam bola recepcia s nemeckými špecialitami. Prečo?
Nešiel som, lebo kto sa zúčastnil, musel nechať zbraň v kempe a ja som nechcel riskovať. Okrem toho mi prišlo čudné, že sme vo vojnovej zóne, a ja mám ísť slopať na recepciu.
Čo musí mať výsadkár stále pri sebe?
Zbraň, topánky a vodu.
Na akom princípe fungujú?
Tak, že vyskočia z vrtuľníka alebo lietadla na mieste, kde sa treba infiltrovať do nejakej konfliktnej zóny, prípadne ju rovno obsadiť.
V Afganistane vraj pristávajú vojenské lietadlá zvláštnym štýlom.
To je dané tým, aby ste prežili v prípade útoku. Jednoducho sa otvorí zadok a lietadlo pikuje k zemi, aby ste zmenšili šancu, že vás zlikvidujú protitankovou zbraňou, ktorú bežne používajú aj voči lietadlám. Zatvorený stroj by mohla tlaková vlna roztrhnúť, pri otvorenom zadku je väčšia šanca na pristátie a na to, že aspoň niekto prežije.
Majú výsadkári pre prípady núdze aj potraviny?
Majú instantné cestoviny, ktoré sa dajú uvariť aj vlastným močom. V jednom vrecku sú cestoviny, s ním je spojené ďalšie, do ktorého nalejete vodu a v najhoršom prípade aj moč, a cez nejakú chemikáliu to zreaguje tak, že cestoviny sa dajú jesť. Do samotných cestovín však už prejde len filtrovaná voda. Presný systém fungovania si nepamätám, v Afganistane sme to príliš nepoužívali, ale videl som to u Američanov, tí používajú mnoho takýchto „zázrakov“. Napríklad konzervy, ktoré vydržia 50 rokov. Keď ich ochutnáte, štípu vás ústa, lebo sú v tom samé éčka. Pre prípad núdze je to výborná pomôcka. Preto majú všetci pri sebe aj chlórové tabletky, ktoré umožňujú piť vodu z mláky. Síce vás boli brucho, povraciate sa, ale nie ste dehydrovaný a môžete šliapať ďalej.
Padák môže zlomiť väzy, treba počkať štyri sekundyAkým systémom sa vyskakuje z lietadla?
Zväčša sa skáče z bočnej strany, je to najrýchlejšie. Vtedy si treba dať obrovský pozor, aby ste poriadne odrazili, inak sa môžete zvonku dobre oplieskať o trup lietadla.
Niečo ako vyhodenie cigaretového ohorku z auta, ktorý sa vráti zadným oknom?
Presne tak. Preto prvé dva týždne výcviku trénujete okrem iného aj skok z miesta do diaľky.
Kto skáče prvý?
Ten, kto má práve narodeniny alebo nejaký sviatok. Má čas si to vychutnať, ostatní už potom vyskakujú po sekundách.
Po výskoku vraj treba čakať štyri sekundy, až potom zdvihnúť hlavu a pozrieť sa, či sa rozprestrel padák.
Áno, ale sekundy sa počítajú po tisíckach ako „hop tausend, zwei tausend, drei tausend, vier tausend“.
Prečo?
Aby niekto v strese v krátkom čase, povedzme za dve sekundy, nepovedal eins, zwei, drei, vier a potom vyvrátil hlavu. Pri rozbaľovaní padáka by mu mohlo zlomiť väzy. Hlavu treba zdvihnúť, až keď je to bezpečné.
A treba ju vôbec zdvihnúť?
Jasné. Ak zlyhá hlavný padák, treba odistiť rezervu. Zistíte to rýchlo – pozriete sa hore, a ak vidíte oblohu, je zle, lebo máte vidieť plachtu.
Keby ma dnes niekto napadol, ospravedlním sa mu alebo utečiemAko končia vojaci po misiách? Súdiac podľa osudov mnohých veteránov z Vietnamu a Perzského zálivu nie veľmi dobre.
Nevedia sa zaradiť do civilného života, viacerí spáchajú samovraždu, iní majú doživotné psychické problémy. Ani sa im nečudujem. Už samotná príprava je zvláštna – dostanete dvojdielny pliešok na identifikáciu, ktorého časť sa mŕtvemu zasúva do čižmy. Viacerí kamaráti vopred písali testamenty, prípadne si dali pod pazuchu vytetovať svoju krvnú skupinu. Dokonca sme si navzájom vymieňali listy, aby v prípade, že sa niekomu niečo stane, mal kto odovzdať blízkym posledný pozdrav. Nezdá sa to, ale všetko toto pôsobí na psychiku. V kombinácii so smrťou, príkazmi, výbuchmi a násilím vás to môže psychicky zničiť.
Mnohí vaši kolegovia skončili v oveľa lepšie platených súkromných armádach, ktoré si najímajú firmy ako ochranky do rizikových zón. Nelákalo vás to?
Jasné, že lákalo. Lenže chcel som si vyskúšať aj normálny život. Ten prebieha tu, nie vo vojenskom kempe. Život je aj to, keď sa jedujeme, keď nám zvýšia dane a odvody, keď sa s niekým hádame, keď riešime zdravie našich blízkych. Tam to je o inom – buď prežiješ alebo neprežiješ, čas sa tam nehýbe. Vojenský život má svoje čaro, ale veľa aj vezme.
Čo vám to dalo?
Pokoj. Dnes sa úplne vyhýbam konfliktom. Keby teraz za mnou prišiel chlapík od vedľajšieho stola a chcel sa biť, utiekol by som, prípadne by som sa mu ospravedlnil, aj keby som mal istotu, že ho zložím. Stále cvičím a udržiavam sa v kondícii, takže by to možno nebol problém, ale o násilie už nemám záujem.
Rozhovor bol autorizovaný, Marek Adamík v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
