Fotograf Martin Bandžák: V Južnom Sudáne nefunguje vôbec nič

Víťaz Czech Press Photo rozpráva o najzaostalejších regiónoch sveta, kde sa dá pomáhať jediným efektívnym spôsobom – priamo v teréne

Martin Bandžák (1975)Fotograf, zakladateľ humanitárnej organizácie Magna – Deti v núdzi. Vo svojich fotografických projektoch sa zameriava na ľudí na okraji spoločnosti v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike. Narodil sa v Bratislave, časť detstva strávil v(Zdroj: arhvív M. B.)

Na Slovensku sme ho zastihli na ceste medzi Južným Sudánom a Kambodžou. Fotograf, víťaz elitnej súťaže Czech Press Photo a zakladateľ humanitárnej organizácie Magna – Deti v núdzi MARTIN BANDŽÁK.

Zranené dievča po zemetrasení na Haiti uprene hľadí do objektívu. Ako vznikol víťazný záber vlaňajšej súťaže Czech Press Photo?

Bolo to v nemocnici Port-au-Prince, kde na chirurgickom oddelení pôsobili slovenskí zdravotníci z organizácie Magna – Deti v núdzi. Dievča po operácii sedelo v miniatúrnej kutici. Sadol som si oproti, ona iba sústredene hľadela kamsi doďaleka cez moju hlavu.

Nie každú fotku si tak presne pamätám, ale toto bol skutočne zvláštny moment. Kým som ju trikrát odfotil, ani nepohla brvou. Bolo to silné až intímne. Spätne som mal dojem, akoby chcela niečo povedať, pritom sme obaja mlčali. V istom zmysle to tá fotografia povedala za ňu.

Aká je situácia dva roky po katastrofe? Zabudol svet na Haiti?

Haiti stále zápasí s následkami zemetrasenia, mnoho ľudí je bez príbytku, pravidelne sa vracia cholera. Z hľadiska pozornosti médií a darcov je však Haiti lepší prípad, na ktorý sa vyzbieralo veľké množstvo prostriedkov.

Omnoho menej pozornosti, a tým aj pomoci, získal minuloročný hladomor v Afrike či dlhotrvajúce konflikty. Tie médiá nerozoberajú, pritom v Kongu sme svedkami najväčšieho konfliktu od druhej svetovej vojny. Haiti, Kongo, Barma, Jemen, Sudán – tieto najhoršie lokality by si zaslúžili väčší priestor v novinách.

czechpresshaiti.jpg

Zemetrasenie, ktoré 12. januára 2012 postihlo ostrovné Haiti zanechalo najmenej 212 tisíc obetí a takmer úplne zničené mesto Port au-Prince. Víťazná fotografia Cech Press Photo vznikla v jednej z tamojších nemocníc. © Martin Bandžák / Magna

V Južnom Sudáne nefunguje vôbec nič

Kde ste boli naposledy?

Práve som priletel z Afriky z návštevy projektov našej organizácie v Kongu, Keni, Južnom Sudáne. Veľmi zaujímavé bude sledovať Južný Sudán. Najmladší štát sveta, ktorý vznikol vlani a treba ju vybudovať od nuly, pretože je najzaostalejšou krajinou afrického kontinentu a asi aj celého sveta.

Je to obrovské územie s možno iba päťdesiatimi kilometrami ciest a malým počtom obyvateľov, z nich je osemdesiat percent negramotných. V južnom Sudáne takmer nič nefunguje. Štát je na vrchole štatistík úmrtnosti, inde sa už nevyskytujúcich chorôb... Budovanie zdravotného systému je tu obrovskou výzvou.

Mení sa to na lepšie?

Za desať rokov od mojej prvej návštevy sa v Južnom Sudáne takmer nič nezmenilo. No od vlani, keď sme tam otvorili misiu, už sledujeme prerod krajiny z bodu nula. Bude to rýchly a fascinujúci proces. Nikde na svete už nevidíte ľudí komplet nahých s lukmi a oštepmi päťdesiat kilometrov od hlavného mesta.

To už dlho nevydrží. Vidiek pohlcuje hlavné mesto Juba s neoficiálnym počtom asi milión ľudí. Pritom je tam maximálne stovka budov, zvyšok sú búdy zo slamy a blata. A nijaká elektrina.

Potrebuje taká krajina samostatnosť?

Sudán sa jednoducho musel rozdeliť. Také dve odlišné kultúry ako arabský sever a kresťanský africký juh nemohli spolu fungovať v jednom štátnom útvare. Sudán má k dispozícii prostriedky z nerastného bohatstva, najmä ropy, na juh však z hlavného mesta nešiel ani dolár na infraštruktúru.

Tú teraz – nielen v Južnom Sudáne – budujú Číňania. Vyzerá to tak, že na africkom kontinente Západ svoju šancu premárnil. Vplyv Číny v Afrike je obrovský a ešte bude rásť. Problém síce je, ak Čína si vozí robotníkov a nedá prácu miestnym, napokon však Afričania môžu byť len radi z čínskych aktivít. Paradoxne, s infraštruktúrou budú na tom asi lepšie ako bez nej.

V Afrike ste pritom strávili detstvo. Čo si odtiaľ pamätáte?

Rodičia pôsobili ako lekári v Zambii. Hoci od siedmich rokov sme žili na Slovensku, v podvedomí mi z Afriky veľa zostalo. Pri návšteve po swahilsky hovoriacich oblastí dodnes cítim niečo blízke. Zambia ako bývalá britská kolónia posiela deti do škôl v piatich rokoch, čiže keď som na Slovensku nastupoval do prvého ročníka, mal som už rok za sebou.

Čo bolo ďalej?

Športová trieda na gymnáziu a potom žurnalistika, ale tú som nedokončil. Začal som sa naplno venovať našej organizácii Magna a väčšinu roka som trávil na cestách.

Vyštudovanú nemáte ani fotografiu.

Nie, ani mi nechýba. Pritom fotografujem denne, vážnejšie asi od dvadsiatich rokov.

auto.jpg

© Martin Bandžák / Magna

Pomáhať v teréne

Ako sa z fotografa stane humanitárny pracovník?

Veľa som cestoval a vďaka fotografii som mal možnosť vidieť svet katastrof a humanitárnych pracovníkov. S tými ľuďmi som žil a fascinovalo ma to. Na druhej strane, videl som v tom obrovský priestor. Pripadalo mi – to si myslím dodnes – že prostriedky na humanitárnu pomoc sa veľmi často vynakladajú neefektívne.

Prečo?

Problémom býva prerozdeľovanie financií v teréne. Napríklad liečba HIV sa často začína aj končí nákupom liekov, nepokračuje dlhodobým monitorovaním pacientov. Veľké agentúry sú často spomalené a nepružné. Preto sme založili vlastnú organizáciu Magna – Deti v núdzi.

Sme priamo v teréne a prispôsobujeme za chodu projekt, čo je veľké plus. Z Bratislavy od stola totiž nenapíšete plán na tri roky do Konga. To je nezmysel.

A to sa deje?

Deje. A nie preto, že nevedia písať projekty. Ide o princíp. Nikto nedokáže predvídať, čo bude o tri roky, musíte byť na mieste.

Takže prišiel moment, keď ste si uvedomili, že utrpenie nestačí dokumentovať? Že zmysel je v tom – pomáhať v teréne?

Asi tak. Celé sa to zlomilo v Kambodži v roku 2002.

S Denisou Augustínovou a ďalšími spriaznenými ľuďmi sme chceli prinášať svedectvá z problémových regiónov vo forme dokumentov. Lenže v Kambodži sme narazili na pandémiu HIV, ktorú nijaká z organizácií napriek jej extrémnym rozmerom nereflektovala. To bol ten moment, keď sme zistili, že už nestačí prinášať informácie, že sa musíme zapojiť priamo do humanitárnej práce.

Otvorili sme prvú kliniku, doviezli lieky, lekárov. Na kambodžské ministerstvo zdravotníctva sme interpelovali, nech vôbec oficiálne uzná HIV ako problém, čo dovtedy odmietali. Misia v Kambodži je doteraz náš najväčší projekt a pre mňa to znamená, že už osem rokov žijem medzi Kambodžou a Slovenskom.

Dá sa takto fungovať?

S internetom dá. S kanceláriou v Bratislave som v dennom kontakte a z Kambodže cestujem do našich iných misií po svete. Na Slovensku trávim za rok možno mesiac.

bandzakhaiti.jpg

© Martin Bandžák / Magna

Čo je cieľom Magny?

Poskytujeme zdravotnú starostlivosť v humanitných konfliktoch či v katastrofách. To je naša priorita. Osobne ma mrzí, ak sa často jednostranne preferuje vzdelávanie. Akoby to bol jediný kľúč k rozvoju zaostalých krajín.

A nie je?

Nič proti vzdelávaniu, najprv však musíte dieťaťu zachrániť holý život, ak ho chcete poslať do školy. Osemdesiat percent našich pacientov sú deti v najkritickejšom veku do päť rokov. So vzdelaním ešte ani nezačali. Tým treba dať šancu, to znamená – bezpečný pôrod, očkovanie, ochranu pre maláriou, podvýživou.

Ak je dieťa podvyživené, ani mozog sa mu nevyvíja správne a neskôr už darmo vyhadzujete peniaze na školy. To je to, čo treba pochopiť, ak riešite dilemu a rozmýšľate, kde pomáhať skôr.

zakovicsirka1.jpg

Foto - Peter Žákovič

Najhoršie regióny sveta

Magna teda pôsobí tam, kde je najhoršie a supluje zdravotníctvo štátu. Dá sa to prirovnať k akejsi pohotovosti v rozvojovom svete?

Je niekoľko typov projektov. Jedna vec sú prírodné a humanitárne katastrofy ako zemetrasenie na Haiti alebo cunami. To nepredvídate. Vtedy do terénu posielame tímy poskytujúce akútnu zdravotnícku starostlivosť.

Potom sú dlhodobé projekty väčšinou v regiónoch, kde štát nedokáže zabezpečiť adekvátnu zdravotnícku starostlivosť. Záujem delíme medzi tri oblasti – podvýživa, AIDS a primárna zdravotná starostlivosť o dieťa a matku.

V spolupráci s miestnymi inštitúciami poskytujeme pomoc a nastavujeme systém do budúcna. Vlastné misie máme v ôsmich krajinách sveta.

Podľa čoho vyberáte regióny?

Na základe dát, detailného monitoringu, či prítomnosti iných organizácií v oblasti Magna vytypuje oblasť, nemocnicu alebo sústavu nemocníc, ktoré vezme pod seba a aspoň päť rokov ich prevádzkuje.

Potom sa projekt končí. Čo tam po vás zostáva?

Projekt, ktorý zatvoríme, nezatvoríme doslova, pokračuje pod miestnymi inštitúciami, ku ktorým sa presúva. Na mieste zostáva vzdelaný personál, vybavená nemocnica, a v prvom rade pacienti, naučení navštevovať lekára. Ono sa to nezdá, ale práve to je ten najväčší problém.

Prečo?

Bežná je predstava, že máte preplnené nemocnice pacientmi, o ktorých sa nestíhate postarať. Ale tak to nie je. Tie nemocnice sú prázdne a nefunkčné. Ľudia nie sú zvyknutí chodiť tam, kde desaťročia nikto nič neposkytoval. Matka tam nevidí rozdiel v pôrode doma a nemocnici, napokon, má pravdu.

Najväčšou výzvou preto je dostať pacientov do nemocníc. Obnoviť dôveru v lekára, čo tam po nás zostane.

barmathaihranica.jpg

Matka s AIDS pri hraniciach Thajska a Kambodže. © Martin Bandžák / Magna

Koľko z prostriedkov ide priamo na pomoc a koľko vám na réžiu?

Pri vzniku sme sa zaviazali, že ten pomer bude osemdesiat ku dvadsať, zatiaľ nám to vychádza. Ak nám na Slovensku pošlete desať eur, môžete si byť istý, že deväť eur z toho ide na Manga účet napríklad v Kongu, kde naši pracovníci nakupujú lieky a administrujú pomoc priamo pacientovi.

Nie sú v tom nijaké medzičlánky, ktoré bývajú pri prerozdeľovaní financií často problematické.

Nechcete byť od nikoho závislí?

Vo svete veľa humanitárnej a rozvojovej pomoci závisí od štátnych dotácií. Toho sa stránime. Nechceme byť ani vykonávateľmi projektov iných veľkých agentúr a snažíme sa tiež závisieť čo najmenej od miestnych politikov. To dáva slobodu, ktorú potrebujeme.

Ako pomáhať, aby to malo efekt

Naposledy sa písalo o probléme s Haiti. Ako sa mohlo stať, že kontajner s okamžitou pomocou celý rok zbytočne stojí na hraniciach?

To nebol náš kontajner. Na hraniciach stál kontajner, ktorý slovenská vláda poslala vláde Haiti. Magnu oslovili slovenské ministerstvá, keď zistili, že rok stojí, a my sme ho vedeli odtiaľ vytiahnuť. Podobné byrokratické problémy však riešime všade každý deň.

Kde to býva najhoršie?

Byrokracia je všade a všade je trochu iná. Preto je dôležité podrobne poznať miestny právny systém aj ochranu vlastných zamestnancov proti systému. No najhoršia je v tomto asi Afrika. Taká Keňa doviedla byrokraciu k dokonalosti.

Máte príklad?

Miestne inštitúcie ťažko presviedčame, že nie sme cudzorodý element. Napríklad spolupracujeme s tamojšími ministerstvami, ale stále narážame na odpor úradníkov z nižších úrovní. Oni si zvykli na veľké medzinárodné humanitárne agentúry, čo ich priamo dotujú a platia. To my nerobíme, máme vlastných pracovníkov. Pre nás je dôležitý pacient, nie nejaký miestny úradník v Nairobi. Ten však získal pocit, že by sme ho mali platiť tiež, a tak nám hádže polená pod nohy. Často je frustrujúce vysvetľovať tým ľuďom, že to robíme pre ich vlastné deti, že je to v ich záujme. Vtedy to väčšinou pochopia.

Je správne Afriku stále dotovať?

Donekonečna to veľký zmysel nemá. Treba pochopiť, že je rozdiel dotovať rozvojové krajiny a reálne efektívne pomáhať na mieste, ako to robíme my. Dotovanie totiž často znamenalo, že iné vlády či nadnárodné štruktúry pohodlne, „niekde niekam“ posielali prostriedky bez možnosti ovplyvňovať efektivitu pomoci na mieste.

To skutočne nemá veľký zmysel. Desaťročia priamej pomoci spôsobili, že Afrika si na ňu pasívne privykla. Dnes už aj veľké organizácie vedia, že to bola chyba, a usilujú sa to zmeniť.

Akí sú Slováci darcovia?

Povedzme si pravdu. Každá krajina prioritne pomáha na svojom vlastnom území. Čo sa treba naučiť, je, že podpora miestnej komunity a pomoc na druhom konci sveta si nijako neodporujú.

Poviem to aj inak: ak dám euro na pekné pieskovisko pri dome, vždy môžem poslať druhé euro do Južného Sudánu na očkovanie detí. To sa predsa nevylučuje.

Napriek tomu je celkom bežná výčitka, prečo pomáhať cudzine, keď aj doma je problémov nad hlavu.

Na začiatku bol pre nás často problém vysvetľovať, prečo pomáhame v Kambodži, nie na Slovensku. Dnes je situácia neporovnateľne lepšia. Asi sa Slovensko viac otvorilo, pomohli zbierky na Haiti či cunami. O charite sa začalo hovoriť.

sudan.jpg

© Martin Bandžák / Magna

Aký zmysel pre charitu má priemerný Slovák

Je darca – Slovák na niečo špeciálne zaťažený?

Nemyslím. Charakter darcu bude rovnaký, rozdiel je len v tradícii. To musí Slovensko dohnať, ak sa chce priblížiť Západu. V Amerike ak priemerná rodina plánuje rozpočet, celkom bežne popri kúpe novej chladničky uvažuje o charite. Chápe to ako investíciu.

Na Slovensku si neuvedomujeme, že charita neznamená len dať euro černoškom do Afriky a ani nevedieť, kam pomoc ide. Napokon, my seba nepokladáme za organizáciu pomáhajúcu v zahraničí. Pomáhame i na Slovensku – tým, že ako organizácia odovzdávame unikátne know-how, tiež reprezentujeme našu krajinu v zahraničí.

Platí, že bohatší prispievajú viac?

Práve naopak. Bohatší ľudia dávajú štatisticky menej. To je veľmi zaujímavé – väčšina darcov má málo peňazí a dáva aj z toho mála. Kto je chudobnejší, možno sa dokáže lepšie vcítiť do chudoby iného a cíti viac spolupatričnosti.

Zhoršuje darcovstvo hospodárska kríza?

Výrazne. Väčšinu prostriedkov sa snažíme získať od súkromných darcov a charita je prvé, čo firmy v kríze škrtajú. Zároveň rastú ceny. Benzín, plyn, potravin sú vo svete drasticky drahšie ako pred piatimi rokmi, takže nám neustále stúpajú náklady.

Získali ste časom pocit, že problémy Slovenska budú asi malicherné?

Určite sú malicherné, veď inde ide o život. Predstavte si matku s deťmi kráčajúcu tridsať kilometrov v púšti zo Somálska do utečeneckého tábora v Keni. Po troch dňoch príde úplne vysilená, po ceste jej dve deti zabili, dve však prinesie, hrdá, že ich zachránila. To sú ozaj iné problémy ako meškajúca električka. Dve tretiny ľudstva v takých žijú každý deň.

zakovicsirka2.jpg

Foto - Peter Žákovič

Charita a médiá

Čo človek nevidí, to neexistuje. Akú úlohu v tom majú médiá?

Nemôžeme chcieť, aby sa médiá všetkému venovali, ale je čudné, ak si u nás zapnem televízor a o minulotýždňových voľbách vo Francúzsku, Srbsku, Grécku sa nedozviem nič, alebo len vo forme prevzatej agentúrnej správy.

O tom, že práve prebieha puč v Guinei Bissau alebo o zhoršujúcej sa situácii v oblasti Sahel, kde hrozí hladomor, sa dozviete u nás len zo zahraničných médií. Médiá by to mali ľuďom vštepovať, inak sa stane, že ľudia sa pýtajú, čo robíme v Kambodži. Netušia o najväčšej genocíde v dejinách.

Možno teraz poviete, že vzdelávanie má mať za úlohu iba verejnoprávna, nie súkromná televízia, no ja si to nemyslím.

Mobilizovať ľudí účinne dokážu nové médiá – sociálne siete, internet. Milióny užívateľov YouTube nedávno video s názvom Kony prinútilo rozmýšľať nad problémom Konga. Lenže za pár týždňov záujem opadol.

To je problém internetu a rýchlosti obdobia, v ktorom žijeme, napriek tomu si myslím, sociálne siete pre našu prácu asi budú budúcnosť. Je však veľmi náročné, časovo aj finančne, držať témy v pozornosti.

Zaberajú výstavy v nákupných centrách?

Kedysi, keď sme s tým ako prví začínali, zaberali. Teraz neviem, lebo ich už nerobíme.

Čím je pre vás fotografia? Propagáciou, svedectvom, umením?

Časť mojich projektov súvisí s Magnou, je skôr propagačná. Iné projekty s Magnou nesúvisia alebo sa prelínajú. Samozrejme, som fotograf a každou fotografiou chcem niečo povedať, bez ohľadu na to, či fotím pre Magnu, alebo pre niekoho iného. A tie zábery sú neraz umeleckejšie, keďže tade sa uberá celá dokumentárna fotografia ako žáner.

Už to nie je iba záznam?

Mapovať, čo sa deje, ako to stačilo v šesťdesiatych či v sedemdesiatych rokoch, už dnes v dokumentárnej fotografii nestačí. Vtedy ktokoľvek prišiel do Indie, bol prvý a mohol fotky publikovať. Dnes už bolo všetko videné a dôraz sa kladie na rukopis, štýl. To, o čo sa snažím, nie sú prvoplánové obrázky.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  2. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  3. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  4. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  5. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  6. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  7. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  8. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  9. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  10. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 179
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 906
  3. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 8 135
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 462
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 711
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 495
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 186
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 699
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 3 388
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 673

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Poliaci vyšetrujú Štrougala. Na Slovensku sú zločiny premlčané

Poľsko rieši štyri prípady usmrtenia ľudí elektrinou na hranici s ČSSR. Na slovenskej časti hranice s Rakúskom ich zomrelo vyše štyridsať.

KOMENTÁRE

Pripomeňme si, že režim bol naozaj zločinecký

Námietka, že ÚPN v Poľsku má väčšie právomoci, je nemiestna.

TECH

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét.

KOMENTÁRE

Každý astronóm a tvorca nových liekov im pripomína, aké sú nuly

Namiesto cesty ľudstva na Mars, rozprávajú blázni o malom človeku.

Neprehliadnite tiež

Poliaci vyšetrujú Štrougala. Na Slovensku sú zločiny premlčané

Poľsko rieši štyri prípady usmrtenia ľudí elektrinou na hranici s ČSSR. Na slovenskej časti hranice s Rakúskom ich zomrelo vyše štyridsať.

Poliaci a Švédi čistia Európu od slovenských zbraní

Poliaci rozbili gang pašujúci slovenské zbrane, Švédi na prípade stále pracujú.

Amerických vrtuľníkov privezú na Slovensko viac

Do trenčianskych opravovní zatiaľ dorazili štyri stroje. Podnik najnovšie vyhral aj zákazku pre armádu v Litve.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop