BANSKÁ BYSTRICA. Slovák, o ktorého akcii spred sedemdesiatich rokov sa učia aj študenti vojenských akadémií vo West Pointe či vo francúzskom Saint Cyre, sa v našich učebniciach dejepisu spomína len okrajovo. Parašutisti na miesto atentátu prišlina bicykloch. Kubišov zakrvácaný odviezla 14-ročná Jindřiška. S rodinou zomrela v Mauthausene.
Jozefa Gabčíka Angličania v druhej svetovej vojne vybrali, aby velil operácii, ktorej výsledkom bola likvidácia jedného z najvýznamnejších predstaviteľov tretej ríše Reinharda Heydricha.
Atentát
Operácia Anthropoid
Reinhard Heydrich, zastupujúci ríšsky protektor, pripravoval riešenie „českej otázky“. Zomrel na infekciu rán spôsobených výbuchom.
Skupinu siedmich parašutistov vystopovali do Kostola Cyrila a Metoda, niektorí zomreli pri prestrelke, iní sa zastrelili v zatápanej krypte.
Nemci mučili a zastrelili ľudí, ktorí výsadkárom pomáhali. Ako odvetu zapálili a vyvraždili obce Lidice, kde
zahynulo vyše 300 ľudí, a Ležáky.
Akcia sa skončila smrťou skupiny partizánov v podzemí obkľúčeného kostola a nemeckými represáliami.
„Bol nesporný hrdina, mal smolu. Každý režim na ňom našiel niečo, prečo nedokázal doceniť jeho význam,“ hovorí majorka 5. pluku špeciálneho určenia v Žiline Světlana Tomanová, ktorá o Gabčíkovi píše knihu.
Po jeho osudoch a okolnostiach operácie Anthropoid pátra vyše 23 rokov.
Po mŕtvom hrdinovi nazvali obec Gabčíkovo a postavili mu niekoľko sôch a búst, no azda každý režim ho obchádzal a venoval mu len nevyhnutnú pozornosť.
„Po vojne by ho nepochybne pár rokov oslavovali, a potom by skončil ako väčšina účastníkov západného odboja. V lepšom prípade by ho vyhodili z armády a skončil by v chudobe. Osobne si myslím, že by ho čakalo väzenie,“ hovorí historik Múzea SNP Marek Syrný.
Vojak hrdinom
Gabčíkov príbeh je nezvyčajný, hovorí Syrný.
„Takmer bezvýznamný vojak bez hodnosti sa dostal k takému významnému činu, akým bol atentát na Heydricha.“
Tomanová sa v prieskumnom prápore začala zaoberať históriou špeciálnych operácií, a tak sa dostala aj ku Gabčíkovi.
„Málo sa o ňom vedelo. Imponoval mi spôsobom myslenia aj povahovými vlastnosťami. Bol výsadkár. Sú iní ako ostatní vojaci.“
Cieľom akcie československej vlády v Londýne bolo presvedčiť, že Česko a Slovensko majú aktívny protifašistický odboj.
„Atentát nie je štandardný spôsob boja. Treba si uvedomiť, že Heydrich bol druhým mužom SS,“ hovorí Syrný.
Historici sa zhodujú, že Gabčík bol odvážny, vlastenec, elitný strelec a mal skúsenosti z Francúzska. Pred odletom ešte stihol načmárať poslednú vôľu.
Žiadal, aby bolo postarané o jeho rodinu, a aby o jeho smrti informovali anglickú rodinu, kde býval.
Chystali sa mesiace
V Prahe Gabčík s kolegami pripravovali atentát mesiace. Pôvodne plánovali zaútočiť niekde pri Heydrichovom sídle v Panenských Břežanoch, stráž však bola prisilná.
Dňa 27. mája 1942 Gabčík vyzbrojený samopalom pod baloniakom a Jan Kubiš s granátom v aktovke čakali pred ostrou zákrutou na Kirchmayerovej triede v Prahe.
Heydrichovo auto spomalilo, Gabčík, ktorý stál menej ako dva metre od cieľa však nevystrelil. Zlyhať mohol samopal, náboj alebo Gabčík urobil chybu, keď zbraň pod kabátom skladal.
Za Heydrichovým autom sa v čase atentátu tiež objavili električky s ľuďmi. Možnosť, že Gabčíkovi zlyhala psychika, či sa ozvali morálne zábrany, je nepravdepodobná.
Kubiš potom hodil granát k zadnému kolesu auta. Výbuch Heydricha zranil, zomrel týždeň po atentáte.
S poslednou verziou atentátu prišiel nedávno historik Eduard Stehlík. Z britských materiálov usudzuje, že Kubiš najskôr hodil granát a Gabčík akciu istil so samopalom. Nemci však v správe píšu opak.
Filmové spracovanie atentátu na Heydricha
O Gabčíkovi nehovorili ani doma
Gabčíkov rodný dom s jednoduchou pamätnou tabuľou stojí v dedine Poluvsie pár kilometrov od Žiliny. Tabule naň neupozorňujú, ale miestni ho poznajú. „Prvý dom za koľajnicami,“ neváha muž v montérkach.
Praneter Jozefa Gabčíka (na snímke z archívu Jaroslava Čvančaru) Katarínu Tomčíkovú anonymita domu, v ktorom žije, neprekvapuje. „Nie je to taká historická pamiatka.“
Má 38 rokov a priznáva, že detaily o prastrýkovi a jeho slávnej akcii sa dozvedela len pred niekoľkými rokmi.
„Bolo to také tutlané. Keď som bola dieťa, počula som, že prastrýko urobil nejaký atentát, ale viac som vedela o tom, kto boli Hitler a Heydrich.“
Na pietnu spomienku do Prahy sa prvýkrát dostala s veteránmi, vojenskými výsadkármi, asi pred piatimi rokmi.
„Na Slovensku máme len memoriál, v Česku je to sto razy iné. Atmosféra je výnimočná, dôstojná. Celú ulicu pri kostole zastavia. Vždy hrajú najskôr slovenskú, potom českú hymnu, je to krásne. Keď som bola prvýkrát, tak sa mi slzičky kotúľali.“
Takmer všetko sa dozvedela z kníh a neskôr z osobných rozhovorov s historikmi. „Doma sme o tom nerozprávali vôbec. Ani starkej som sa nepýtala, aký bol prastrýko Gabčík. Teraz ma to mrzí.“ Rodine zostal len vojnový kríž in memoriam.
Gabčík bol najmladší zo štyroch súrodencov. Tomčíková hovorí, že vzťahy s už starším otcom nemal najlepšie. Aj to mohlo ovplyvniť jeho odchod do Poľska a odtiaľ do Francúzska a Anglicka.
„Bol rebel. Búril sa aj proti otcovi. Možno častejšie účinkoval remeň ako dobré slovo.“ Nemcov podľa nej určite nenávidel.
„Po rozdelení určite nebol sympatizantom slovenského štátu, ale Československa. Asi ho to žralo, že sme kolaborovali s Nemcami.“
Praneter neverí, že by v osudnom okamihu Gabčík nevystrelil na Heydricha zo samopalu pre psychické zlyhanie. Akciu schvaľuje. Ak by Heydrich žil, zahynulo by možno oveľa viac Čechov ako pri represáliách.
Socha nebola žiaduca
Na vysokej škole sa ma pýtali, prečo robím sochu vraha a západného agenta, hovorí sochár Štefan Pelikán.
BANSKÁ BYSTRICA. Autor prvej sochy Jozefa Gabčíka a tiež sošky Golden Europea, ktorá je súčasťou ceny Európskej únie umení, sa o Gabčíkovi dozvedel približne tri roky po vojne z rozprávania spolužiakov z Poluvsia.
„Hovorili, že majú v dedine hrdinu. V škole sme sa o ňom neučili. Chlapci sa dozvedeli o Gabčíkovi od rodičov a ja od nich. Prvé kresby som nakreslil podľa ich rozprávania a svojich predstáv, keď som mal štrnásť-pätnásť rokov. Skoro som trafil,“ usmial sa 77-ročný sochár Štefan Pelikán.
Na Gabčíka si spomenul o niekoľko rokov neskôr, keď ako 16-ročný študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. „Položil život za nás všetkých. Socha už bola takmer hotová, keď ma upozornili, aby som to nerobil. Viete, aké boli 50. roky.“
Niektorí pedagógovia ho upozornili, aby prestal sochu robiť, lebo to nie je žiaduce. „Vraj prečo robím sochu vraha, západného agenta? Hovorili, že to bol protisocialistický živel. Pamätám si, že len profesor Otakar Španiel, Štefánikov priateľ, vnímal sochu ako výtvarné dielo.“
Mladý umelec Gabčíkovu sochu nedokončil, ale zháňal dokumenty a fotografie a kreslil ďalej. Prvú sochu z patinovanej sadry urobil až o niekoľko desiatok rokov neskôr. Skončila v múzeu. Druhá, v nadživotnej veľkosti, je pred Gabčíkovými kasárňami v Žiline.
Pelikán sa neprestal venovať odboju, ako sľúbil otcovi, ktorý skončil v koncentračnom tábore. Práve dokončuje sochu Milana Rastislava Štefánika, ktorá má stáť na letisku v Sliači.
Beata
Balogová
