Je prirodzenou snahou organizmov vylučovať to, čo je iné, píše v závere Gay Historie jej autor Jiří Fanel. Jeho kniha nemala byť žiadnou propagáciou homosexuality, chcela len zhromaždiť fakty o tom, že v dejinách existovala celá škála homosexuálneho či homoerotického správania, od flirtu až po hlbokú lásku. Poznanie histórie nám môže pomôcť vyrovnať sa so súčasnosťou.
História homosexuality sa skúma len veľmi ťažko, mnohé dokumenty o jej existencii sa zámerne prepisovali či ničili. Vieme však povedať, že skupiny ľudí, ktoré dočasne či trvalo prežívali lásku k rovnakému pohlaviu, sa nájdu takmer vo všetkých dávnych aj nedávnych spoločenstvách, hoci názory na to, čo môže byť ešte tolerované či priam vyzdvihované a čo má byť potláčané sa a výrazne menia.
Egypt a Staré Grécko
Náznaky sa dajú nájsť už na niektorých náhrobkoch v starom Egypte. V Mezopotámii bola homosexualita pomerne bežná vec, o čom svedčí aj epos o Gilgamešovi, ktorý prechovával hlboké priateľstvo k divokému mužovi Enkiduovi, ba bojoval s ním aj proti milostným nástrahám bohyne lásky Ištary.
Gréci nemali na bisexualitu ani pomenovanie, pre nich bola prirodzená. Ich bohovia naberali často až hermafrodické podoby. Vzťahy s mužom mal nielen Apolón, ale aj boh Zeus, hoci z jeho lásky ku Ganymedovi nebola Diova manželka Héra nadšená. Tento mýtus bol v Grécku veľmi populárny ako isté náboženské ospravedlnenie lásky zrelého muža k mladíkovi.
Ganymeda mal uniesť aj kráľ Minos, ktorý na Kréte uzákonil lásku k chlapcom, aby tak zabránil preľudneniu tohto ostrova.
Homosexuálne vzťahy boli teda istými antikoncepčnými prostriedkami. Menej známy je možno koniec mýtu o Orfeovi. Po tom, čo stratil Eurydiku, sa začal devám vyhýbať a trácke ženy ho neskôr zabili za to, že sa v ich krajine oddával láske k chlapcom.
Azda najznámejšími mýtickými gejmi boli hrdinovia z Tróje Achilles a jeho priateľ Patrokles. Tento pár superhrdinov vyvracia predsudok, že homosexualita musí znamenať iba zženštilosť. Achilles síce mladosť strávil medzi dievčatami oblečený do ženských šiat, neskôr sa však zaskvela jeho bojovnosť.
Ani vládca bojovnej Sparty Lykurgos sa nebál vzťahov medzi mužmi. Do zákona dal dokonca vetu, že kto nemá v posteli priateľa, nemôže byť dobrým občanom. V Sparte dostával starší vojak často na starosť výchovu mladšieho, mužské páry tvorili niekedy celé bojové jednotky.
Grécka kultúra si vzťahy staršieho a mladšieho muža, ktoré mali výchovný cieľ a neboli proti vôli chlapca, zvyčajne vážila, hoci situácia sa menila od mesta k mestu. Táto „pedagogická pederastia“ medzi staršími aristokratmi a mladšími mužmi prešla do Grécka práve z Kréty, kde kvitli aj tzv. iniciačné únosy mladíkov.
Za vzťahy medzi mentorom a žiakom sa prihovárali aj niektorí filozofi. Platónova kniha Sympózium je niekedy označovaná aj za bibliu homosexuálov. Sokrates bol tiež známy nielen manželstvom so Xantipou, ale aj vzťahom k mladšiemu Alkibiadovi, ktorý bol akýmsi vodcom zlatej mládeže. Sokrates mu telesnú lásku odopieral, aby tým skrotil jeho roztopašnosť.
Homosexuálne vzťahy boli často vnímané ako hodnotnejšie než heterosexuálne. Ženy nemali v tomto čase primerané vzdelanie, neboli teda mužom adekvátnymi partnerkami. Ony však tiež mávali vlastné rituály prístupné len ženám, spojené niekedy aj s homosexuálnymi praktikami.
Najznámejšou učiteľkou žien sa v 6. storočí pred n. l. stala aristokratická poetka Sapfó, ktorá na ostrove Lesbos viedla svoju dievčenskú školy k pocte bohyne Afrodity.
Aj Alexander Veľký mal neskrotnú vášeň pre partnerov, najbližší mu bol Héfaiston. Keď zomrel, Alexander nariadil vo svojom tábore taký smútok, že ešte aj koňom ostrihali hrivy.
Slávny Rím
Aj v starovekom Ríme boli homosexuálne vzťahy dlhé storočia bežné, dokonca sa medzi rovnakými pohlaviami uzatvárali aj zväzky identické manželstvám. Gaia Iuliusa Caesara jeden z jeho tribúnov označil za „muža všetkých žien a ženu všetkých mužov“. Aj jeho sokovi v láske ku Kleopatre Marcusovi Antoniovi mnohí vyčítali, že zamladi slúžil ako chlapec pre rozkoš.
Neslávne známe sa stali svadby, ktoré s mladými mužmi uzavrel cisár Nero. Z jedného z nich neskôr urobil objekt štátneho uctievania.
Nástup kresťanstva
Konštantín II., syn cisára, ktorý zaviedol kresťanstvo v Západorímskej ríši, zakázal v 4. storočí n. l. nielen homosexuálne manželstvá, ale homosexualitu ako takú.
Na začiatku 6. storočia ju dali mimo zákona aj v byzantskej časti ríše. S presadzovaním kresťanstva sa začala homosexualita trestať sťatím, upaľovaním, kastráciou či prenasledovaním. Kresťanstvo zaujímalo celkovo úplný iný vzťah k telu a sexualite ako takej.
Zákaz homosexuality sa síce nedostal priamo do Desatora ani do evanjelií, Pavol však v Liste Rimanom o nej hovorí ako o potupnej vášni či hanebnosti. Prví kresťania však horlili hlavne proti bezuzdným nemravnostiam a nerestiam, hedonizmu a prostitúcii, či už homo-, alebo heterosexuálnej.
Poniektorým sa však homosexualita, paradoxne, nepáčila preto, že sa pri nej mužské telo používalo rovnako ako ženské. Ako totiž napísal sv. Augustín: „Mužovo telo je nadradené ženskému, tak ako duša telu.“
Tento svätec sa však vo svojich pamätiach otvorene priznáva, že počas svojich štúdií stretol mladíka, ktorý bol sladší nad všetky sladkosti jeho vtedajšieho života. Keď ochorel, Augustín ho obetavo opatroval a s jeho smrťou sa dlho nedokázal zmieriť.
Odporcovia homosexuálnych praktík najviac argumentujú starozákonným Levitikusom, v ktorom Mojžiš vymenúva hriechy proti sexuálnej čistote. Okrem incestu a styku so zvieratami sa tam ocitlo aj cudzoložstvo a homosexualita. Táto ohavnosť sa mala trestať smrťou ukameňovaním.
Pre homosexualitu mali byť zatratené aj mestá Sodoma a Gomora. Zjavne sa už v tom čase museli objavovať aj transvestiti, keďže v Deuteronomiu sa spomína, že Boh zakazuje ženám obliekať sa ako mužom a naopak.
Starý zákon obsahuje však aj celkom iné príbehy, napríklad vrúcne priateľstvo budúceho kráľa Dávida a Jonatána, syna kráľa Saula. Medzi týmito mladými bojovníkmi vzniklo napriek Saulovmu nesúhlasu puto, ktoré niektorí označujú za platonické, no iní v ňom nachádzajú dôkazy erotickej príťažlivosti.
Jonatán mal milovať Dávida ako seba samého, vymieňali si navzájom svoje šaty a brnenie. Keď Jonatán spolu so svojím otcom zahynul v boji, mal Dávid veľmi smútiť a svojmu priateľovi venovať báseň. „Cnie sa mi za tebou, môj brat Jonatán, bol si ku mne plný nehy, tvoja láska ku mne bola podivuhodnejšia ako láska žien,“ stojí v knihe Samuelovej. Michelangelova socha Dávida sa nestala celkom náhodne symbolom mužskej krásy.
Zákazy a tresty
FAKTY
Slovníček
Samotný termín homosexualita je pomerne nový. Použil po prvý raz maďarský novinár Károly Mária Kertbeny (niekedy uvádzaný ako Benkert) až v roku 1869 na označenie lásky k rovnakému pohlaviu, pod čím myslel citový aj sexuálny vzťah. Presadzoval názor, že ide o vrodenú dispozíciu, čím bojoval proti dovtedajším predstavám, že ide o morálne zvrhlú „sodomiu“ (podľa biblického mesta Sodoma), do ktorej sa mohol prepadnúť každý. Koncom 19. storočia sa začali používať aj analogické termíny heterosexualita či bisexualita. O ženskej náklonnosti k ženám sa ako o lesbickej začalo hovoriť prinajmenšom od 19. storočia podľa ostrova Lesbos, na ktorom žila poetka Sapfó. Homosexuálnym mužom sa začalo neformálne hovoriť gej v 20. rokoch minulého storočia. Novší termín queer (v doslovnom preklade čudný) zahŕňa všetko, čo sa vymaňuje z heterosexuálnej normy.
Neformálnym patrónom homosexuálov je sv. Sebastián, ktorý bol pred svojou konverziou na kresťanstvo zrejme milencom cisára Diokleciána. Náznaky lesbickej lásky sú zas v legende o svätých Perpetue a Felicite, ktoré boli v Kartágu kruto mučené, ale svoju vzájomnú náklonnosť si ešte ukázali bozkom aj tesne pred smrťou.
Dôkazom o rozšírenosti homosexuality v stredoveku je aj Kniha o Gomore svätého Damiána z 11. storočia, ktorá je celá zameraná proti homosexuálnym praktikám kňazov. Ten, kto si líha s mužom ako so ženou, mal byť podľa Damiána zabitý.
Jeho horlenie v cirkvi však nebolo veľmi vyslyšané. Homosexuáli sa našli aj medzi pápežmi, patrili k nim Ján XII., Benedikt IX. a mnohí ďalší. Pápež Július III. si začal už so štrnásťročným chlapcom a neskôr z neho urobil kardinála.
V 16. storočí bola akákoľvek sexualita nevykonávaná za účelom plodenia vrátane masturbácie trestným činom. Trestanie sodomie bolo rozšírené ešte aj na začiatku 19. storočia. Zmenu myslenia však priniesla hlavne Veľká francúzska revolúcia. Francúzsko bolo prvou krajinou, ktorá za Napoleona I. v roku 1791 dekriminalizovala homosexualitu, nasledovalo Belgicko, Holandsko, Bavorsko či Portugalsko.
V Rakúsko-Uhorsku však bola trestaná sťatím ešte za Márie Terézie, isté zmiernenie priniesla až vláda Jozefa II. Poľsko homosexualitu, naopak, v roku 1835 zakázalo. V USA ešte v roku 1828 zaviedli do trestného zákona termín trestného činu proti prírode.
Lesby boli v dejinách menej viditeľné. Vášnivo romantické a často aj celoživotné priateľstvá žien, ktoré poznáme prinajmenšom od renesancie a ktoré sa rozšírili napríklad vo viktoriánskej dobe, boli najčastejšie vnímané ako neškodné, kým sa jedna zo žien neobliekala za muža a nenárokovala si mužské privilégiá.
Duševná porucha
Na začiatku 19. storočia sa homosexualitou začína zaoberať veda a dívalo sa na ňu predovšetkým ako na duševnú poruchu. Vplyvná učebnica Psychopathia Sexualis Richarda von Krafft-Ebing nastolila heterosexuálnu normu, všetko, čo neviedlo k rozmnožovaniu, označila za perverzitu.
Homosexualita sa v tom čase spájala so zneužívaním detí, samovražednými, ba aj vražednými sklonmi. Gejov sa pokúšali liečiť tými najrôznejšími metódami od lobotómie cez elektrošoky, averzívnu terapiu, hypnózu, psychoterapiu až po transplantácie semenníkov, hormonálnu liečbu a často aj kastráciu.
V Nemecku sa stáva mužská homosexualita trestným činom v roku 1871, v roku 1910 sa zákaz rozširuje aj na lesbickú lásku. Prenasledovanie homosexuálov prešlo do tragických rozmerov v Nemecku najmä po roku 1933.
Nacisti sa báli nakazenia gejským génom, homosexuáli mali narúšať morálku a ohrozovať populačný vývoj. Himmler založil v roku 1936 Ríšsku centrálnu kanceláriu pre boj proti homosexualite a interrupciám.
Homosexuálni muži boli označení ružovým trojuholníkom, v táboroch sa často stávali obeťami lekárskych experimentov. Odhady počtu zabitých homosexuálov v táboroch smrti sa veľmi líšia – od niekoľko tisíc po pol milióna. Tento holokaust je ešte menej zmapovaný ako rómsky, nemecká vláda sa zaň ospravedlnila až v roku 2003. Nacistický zákon týkajúci sa homosexuality však platil až do roku 1969.
Situácia nebola pre gejov a lesby ideálna ani na americkom kontinente. Ešte v polovici 20. storočia sa Alfredovi Kinseyovi stalo osudným zverejnenie výsledkov jeho obrovského prieskumu sexuálneho správania mužov a žien, v ktorom skúmal aj homosexualitu. Americký Kongres ho obvinil z obscénnosti.
Nie je to choroba
V Amerike prestala figurovať homosexualita na zozname duševných porúch až v roku 1973. Chorobou ako takou však prestala byť až pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Dátum, na kedy bol určený Medzinárodný deň boja proti homofóbii, nie je náhodný. Práve 17. mája 1990 vyškrtla Svetová zdravotnícka organizácia WHO homosexualitu z klasifikácie chorôb. Zmena začala byť účinná od januára 1991.
„Tento deň upozorňuje na to, koľko homofóbie je na svete,“ povedal Lance Price, výkonný riaditeľ Kaleidoscope Trust, ktorý zastupuje lesby, gejov, bisexuálov a transdžendrových ľudí. „Vo Veľkej Británii a v iných krajinách urobili veľký krok vpred, no inde sú výzvy ešte obrovské.”
U nás prestala byť homosexualita trestná od roku 1961, až do roku 1990 zostal však zákaz takýchto vzťahov s osobami mladšími ako 18 rokov. Možnosť združovať sa získali lesby a gejovia až po roku 1990.
V roku 1994 prijal Európsky parlament v Štrasburgu rezolúciu potvrdzujúcu rovnosť práv pre homosexuálov. Až na základe tlaku EÚ bola sexuálna orientácia zahrnutá u nás do Zákonníka práce a neskôr do antidiskriminačného zákona. Prvý slovenský politik sa otvorene prihlásil k tejto orientácii až v roku 2011, bol ním poslanec SaS Stanislav Fořt.
Viac ako tretina mužov
Bežne sa problematika sexuálnej príťažlivosti vníma dvojpólovo – akoby ľudia boli len heterosexuálni a homosexuálni, a navyše nemenne po celý život.
Tomu členeniu odporujú reálne skúsenosti, ale nakoniec už aj staré mýty. Keď robil Alfred Kinsey na prelome 40. a 50. rokov výskum sexuálneho správania mužov a žien na 18-tisíc ľuďoch, navrhol škálu homosexuality od nula po šesť.
Podľa výsledkov prieskumu čistých homosexuálov aj jednoznačných heterosexuálov je dosť málo, naopak, ľudia majú rôzne skúsenosti s oboma pohlaviami. Až 37 percent mužov pripustilo minimálne jednu homosexuálnu skúsenosť.
Fakt, že sa štyri percentá prihlásili k výhradnej homosexualite, spôsobil, že sa o tejto komunite začalo hovoriť ako o „štvorpercentných“. Rôzne iné výskumy však prichádzajú k rôznym číslam a to aj v závislosti od miery otvorenosti spoločnosti, v ktorej sa výskum vykonáva.
Takisto sa málo vie, že príťažlivosti k mužom a k ženám existujú nezávisle od seba. Nemusí teda platiť, že čím viac je niekto priťahovaný mužmi, tým menej ho nevyhnutne musia priťahovať ženy.
Máme ich radi
Ak by mali z dejín umenia a myslenia vypadnúť tvorcovia s homosexuálnou či bisexuálnou orientáciou, nepoznali by sme napríklad diela Caravaggia, Marcela Prousta, Walta Whitmana, Paula Verlaina, Oscara Wilda, Jeana Cocteaua, Piotra Iľjiča Čajkovského, Trumana Capoteho, Tennesseeho Williamsa, Juliusa Zeyera, Fridy Kahlo (na snímke), Simone de Beauvoirovej, Susan Sontagovej, Marlona Branda (na snímke) a podľa všetkého ani Shakespeara.
Veľa skrytých či otvorených gejov nachádzame už medzi renesančnými maliarmi, ktorí vrátili umenie k antickému kultu tela. Sandro Botticelli, autor početných madon, sa mal raz priznať k preňho hroznému snu, že mal niečo so ženou.
Leonardo da Vinci bol ako mladík prichytený pri sodomii, neskôr však svoju vášeň viac sublimoval do diela. Napriek tomu bolo o ňom známe, že si svojich učňov vyberal aj podľa vzhľadu a že ho niektorí jeho žiaci sprevádzali a starali sa oňho oddane celé desaťročia, ba aj po ňom dedili.
Vášeň Michelangela Buonarrotiho pre krásne mužské telá si ťažko nevšimnúť. Životopisci sa síce snažili očistiť ho od dohadov o jeho homosexualite, Michelangelov synovec však musel meniť rod vo viacerých jeho ľúbostných básňach.
Gejov nájdeme i medzi svetovými vladármi. Historici uvažujú aj o sexuálnej orientácii jedného z najslávnejších križiackych kráľov Richarda Levie srdce. Istý čas totiž pobýval na dvore francúzskeho kráľa, kde si mal údajne veľmi obľúbiť mladučkého Filipa I., s ktorým neskôr vyrazili na križiacke výpravy.
Dostal sa do rečí aj preto, že sa oženil veľmi neskoro a jeho manželstvo potomka neprinieslo. Zachovali sa záznamy, ktoré ho obviňovali zo sodomie, tak sa však v tom čase označovali aj zakázané vzťahy so ženami. Legenda o jeho chrabrosti sa mala zachovať hlavne preto, že o nej spievali trubadúri, ktorí mu často robili spoločnosť.
Najznámejším gejským kráľom bol Eduard II., pochybnosti sú aj o Richardovi II., Fridrichovi I., Ľudovítovi II., Gustavovi III., Kataríne Veľkej, Kristíne Švédskej, Georgeovi Washingtonovi a viacerých ďalších lídroch.

Beata
Balogová
