Voľby do parlamentu v roku 2002 môžu – okrem šance na členstvo v NATO a EÚ – urobiť aj niečo pre profiláciu politickej scény na Slovensku. Prvý raz od ponovembrovej éry VPN-ODÚ, KDH, DS a MNI-MOS môže vládnuť pravica. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bude totiž v parlamente SMK, KDH, SDKÚ a ANO. Všetky tieto strany sa hlásia k pravici a je veľmi reálne, že sa aj budú podieľať na zostavovaní vlády. Ako partner(i) na získanie väčšiny sa črtajú Smer, ale za špecifických podmienok i HZD. Mečiara a jeho HZDS všetci svorne odmietajú.
Smer, aj keď sa odmieta zaradiť, patrí skôr medzi subjekty s ľavicovou orientáciou, hoci niektoré jeho tézy sú odkukané z kuchyne tvrdej pravice. Gašparovič otvorene hovorí, že HZD je naľavo od stredu. Mečiar sa spočiatku situoval do širokého stredu, potom sa usiloval o členstvo v Socialistickej internacionále. V súčasnosti sa „tlačí“ medzi ľudové strany, teda medzi pravicové, konzervatívne a národné subjekty. Nezodpovedá to však rétorike hnutia a už vôbec to nekorešponduje s jeho voličskou základňou.
Vládnu koalíciu v rokoch 1998 – 2002 tvorili SDK, SMK, SDĽ a SOP. Ak na to pozrieme čisto matematicky, vo vláde bol pomer pravice (SDK/Ú/, SMK a KDH) a ľavice (SDĽ a SOP) fifty-fifty. Personálne mali neľavicoví ministri miernu prevahu. Využívali ju málo a nedostatočne, ale to vyplývalo z koaličnej zmluvy. Ak sa ľavica účelovo spojila s HZDS, prípadne i so SNS, bez problémov hocikedy zvyšok parlamentu „prevalcovali“. Dôkazom bolo najmä hlasovanie o reforme verejnej správy.
V budúcej vláde môže byť pomer pravého bloku a ostatných 4:1, respektíve 4:2. Takže teoreticky – a trochu zjednodušene – by slovenská vláda mohla byť propravicová a proreformná. Aby sa tak aj v reálnej praxi správala, potrebuje dve veci. Po prvé, dohodnúť sa na konkrétnom programe, na prioritách a časovom plnení. Po druhé, vybrať persóny, ktoré budú ochotné a schopné vládny program realizovať.
Pravici však chýba istá koordinácia a spolupráca, a bohužiaľ aj reprezentácia. Či sa nám to páči, alebo nie, politika je aj – ak nie najmä – o osobách a symboloch. A symbolom pravice, hovorcom a lídrom pravicovo orientovaných občanov, je náš spoluobčan NIKTO.
Dzurinda, a ani nik z jeho okolia vrátane Mikloša nespĺňajú požiadavky na to, byť pravičiar a vodca číslo jeden. Otázne je, či vôbec v SDKÚ ako takej je osoba, ktorá by sa o takúto pozíciu usilovala. Keďže na Slovensku nemôže „Maďar“ byť hovorcom, integrátorom a vizionárom pravice, ostáva to na KDH a ANO.
Tradičné KDH bolo donedávna stotožňované s menom Jána Čarnogurského. Od ostatného ich snemu možno hovoriť o tímovom vedení, kde vnútri KDH majú silné pozície predseda Hrušovský a podpredseda Palko, navonok – medzi potenciálnymi spolukoaličníkmi, ale i občanmi – má veľkú podporu podpredseda Figeľ. ANO sa zatiaľ javí ako dielo svojho zakladateľa. Získalo však na kandidátku nemálo výrazných osobností a je reálne, že aj jej nominanti v exekutíve sa budú chcieť výrazne profilovať ako politici.
Voľby by pravici mali dať impulzy aj do budúcnosti s tým, že prioritou musí byť vybudovanie silného pravicového bloku, ktorý by bol schopný osloviť aspoň tretinu voličov.
To, že občanom na Slovensku je pravicová filozofia blízka, prieskumy a štatistiky dokladujú. Treba však, aby si niektoré subjekty, presnejšie ich predstavitelia, uvedomili svoju zodpovednosť a konali tak, aby sa pre budúce voľby, riadne alebo i predčasné, postavila pravica na Slovensku spoločnú koaličnú kandidátku.
Autor: Milan Galanda(Autor je právnikom v treťom sektore)
