Na dôchodok ani nepomyslí. MILADE UHRINOVEJ sa ani po dvadsiatich piatich rokoch rany po preležaninách nehnusia.
Pôvodne ste ekonómka, kedy ste zistili, že by ste radšej boli zdravotnou sestrou?
„Pocítila som to v tej chvíli, ako som videla pani primárku detského oddelenia doktorku Danku Myškovú z Hnúšte. Keby nebolo jej, nikdy by som nebola vedela, na čo som sem prišla.“
Ako sa to stalo?
„Po prvý raz som ju videla v auguste 1974, keď som za ňou prišla s chorou dcérou. Po návrate domov, som hneď povedala, že s takým človekom by som raz chcela pracovať. A v januári 1975 som u nej nastúpila.“
To ste ale boli ekonómka.
„Viedla som len dokumentáciu. Až zrazu pani primárka rozhodla, že si pôjdem urobiť sanitársky kurz. Urobila som si ho. Potom rozhodla, že si urobím ošetrovateľskú školu v Rožňave. Keďže táto dvojročná škola už bežala, išla som rovno do druhého ročníka s tým, že som musela robiť všetky rozdielové skúšky. Všetky na jednotku, aby sa moja šéfka za mňa nehanbila. Potom som išla na päť rokov na zdravotnú školu do Lučenca. Dvakrát do týždňa som chodila dvesto kilometrov.“
A čo po škole?
„V tom čase mi vážne ochorela mama, tak som ju ostala opatrovať. Potom sa narodil syn. Po siedmich rokoch som nastúpila v Detve na posudkové oddelenie. Boli to však zase len papiere. Krátko potom ale odišla z obvodu geriatrická sestra a ja som sa prihlásila.“
Začínali ste teda na geriatrii?
„Denne som šliapala dvanásť až pätnásť kilometrov. Nemohla som chodiť na lazy spojmi. Neskôr som uhovorila svojho muža, ktorý mi dovolil kúpiť si motorku. Problémom bolo, že som ju nevedela štartovať. Vždy sa ale našiel v dedine niekto, kto ju naštartoval. Potom som to robila aj tak, že som ju nechávala naštartovanú.“
Čiže vy ste nerobili v nemocnici, ale chodievali ste za pacientmi domov?
„Áno. Kilometre. Geriatria bola vždy zaznávaným oborom, ale pre mňa to bola srdcová záležitosť.“
O geriatrii sa hovorí aj ako o najťažšom oddelení. Nikdy sa vám nezačal pacient hnusiť?
„Nie ste prvá, kto sa na to pýta. Robím túto prácu 25 rokov, ale v živote nikdy sa mi to nestalo.“
Ako je to možné. Čo musí mať človek v sebe, aby to dokázal?
„Ľudia mi hovoria, že s takým človekom, ako som ja, sa ešte nestretli. Ja im na to poviem, že je to asi preto, lebo nie som z tejto planéty.“
A odkiaľ ste?
„Môj muž hovorieval, že nielen že nie som z tejto planéty, ale ani z tejto galaxie.“
FOTO - SME - VERONIKA PRUŠOVÁ
Ako ste potom sem prišli?
„Asi ako Alf. Poznáte jeho vetu: „Moja civilizácia predčila tú vašu o dvetisíc rokov a tu ste ma dali spávať do koša na bielizeň?“ Môžem odprisahať, že aj ja sa tak občas cítim.“
Skúste ale povedať, aké sú tie predpoklady, aby sestra bola dobrá?
„Jej duša, jej cit a srdce. Nič iné. Cit je dôležitý. Nemôžeš liečiť telo, ak máš chorú dušu. Môžem porozprávať o jednej pacientke?“
Samozrejme.
„Obvodná lekárka mi nahlásila pacientku. Nevšimla som si jej rok narodenia. Prišla som k nim domov, kde mi otvorilo mladé dievča. Opýtala som sa jej, kde má tú starkú. Povedala, že to nie je starká, ale mama. Keď som vošla do izby, ležala tam mladá, pekná žena s parochňou. Pýtam sa, kde je tá chorá. „To som ja“, povedala. Viete ako mi bolo? Myslela som, že sa rozrevem v tých dverách, ale to som si nemohla dovoliť.“
Čo ste urobili?
„Prišla som k posteli a povedala jej, aby ihneď vstala. Myslela som, že idem k starej babke a tu ma čakala o koľko rokov mladšia žena odo mňa. Rozplakala sa. Dali sme dolu parochňu a vybrali aj permanentný katéter. Mala rakovinu prsníka, ktorá sa po štyroch rokoch vrátila. Sťažovala sa na bolesti chrbta. Vláčili ju po doktoroch a nakoniec skončila na psychiatrii, že si bolesť vsugerovala. Až sa stalo, že jedného dňa sa nepostavila z postele, lebo metastáza jej porušila stavec. Operovali ju a povedali, že už nikdy nebude chodiť. Na čo som povedala, že toto nie. Naučila som ju sedieť aj chodiť.“
Ako je to možné?
„Neviem. Trvalo to dlho. S chodítkom urobila jednou nohou krok, ale tú druhú k nej nevedela prisunúť. Liezla som za ňou po štyroch a šálom omotaným okolo tej nohy som jej ju priťahovala. Raz som jej ale povedala, nech mi nohu ukáže. Niečo som jej stisla nad členkom. Neviem, čo to bolo, ale začala chodiť s chodítkom sama.“
Pri týchto spomienkach vám nie je spätne ľúto, že ste neštudovali zdravotnú školu hneď?
„Keď som mala štrnásť, bola v úvahe aj zdravotná škola. Vtedy som zahlásila, že ja špinavé šerble po nikom vynášať nebudem. Chcela som byť herečka.“
Nakoniec ste ale sama založili Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Prečo?
„Aby som si splnila životný sen.“
FOTO - SME - VERONIKA PRUŠOVÁ
Založili ste ju v roku 2000, pomaly v dôchodkovom veku. Nebolo to tak, že sa stala náhradou namiesto dôchodku?
„Nie. Ja som nemusela odísť do dôchodku. Založila som ju, keď som mala 58 rokov. Urobila som všetko preto, aby som si splnila svoj sen. Vedela som, že to bude ťažké, ale že až tak, to nie.“
Prečo boli tie začiatky také ťažké?
„Bola som prvá tu vo zvolenskom okrese. Nikto o mne nič nevedel. Obvodní lekári na mňa pozerali, či som spadla z Marsu.“
To ste ich začali obvolávať?
„Nie obvolávať. Obiehať. Bolo to hrozne zlé. Každý si myslel, že keď si otvorím agentúru, tak budem milionárka. Mala som limit 18-tisíc korún a tri mesiace som nedostala ani halier. Agentúru som otvárala v septembri 2000, musela som si kúpiť zimné pneumatiky. Nemala som na ne, tak som si chcela požičať z banky. Povedali mi, že mi nič nepožičajú, lebo nemám na účte žiadne peniaze. Päť alebo šesť rokov som robila sama. Keď som raz od vyčerpania odpadla, tak som si zobrala jednu sestričku.“
Teraz ich máte koľko?
„Štyri.“
Spomeniete si na svojho prvého pacienta?
„Bol to jeden pán zo Sliača. Keď mi zavolala jeho dcéra, že im doktorka dala na mňa kontakt, tak si neviete predstaviť, hádam som také šťastie v živote nezažila. Potom som chodila aj k jeho pani a postupne sa to roznieslo, že je sestrička, ktorá príde pacienta ošetriť domov.“
Nie je problém, že ľudia si myslia, že agentúra je drahá a nemôžu si dovoliť zaplatiť sestru?
„Aká drahá? Mne pacient nedá ani halier. Názov je zlý. Agentúra vás vždy dá do pozoru. Mala by to byť Ambulancia domácej ošetrovateľskej starostlivosti, alebo domáca ošetrovateľská starostlivosť. Prvé čo urobím, keď vojdem k pacientovi kričím: „Ja som Milada, neboj sa, nič nebudeš platiť!““
Ako agentúry fungujú?
„Agentúry majú zmluvy s poisťovňami, kde je určený limit, koľko dostanú. Keď som mala limit 18-tisíc korún a robila som za 50-tisíc, tak mne tie peniaze nikto nedal. Ani náklady mi nehradil. Pacienta to nič nestojí, a to je na tom to najkrajšie.“
Podľa čoho sa potom zvyšujú limity?
„Zvyšuje sa to podľa toho, ako majú poisťovne peniaze, takže veľmi slabo. Limit prekračujem stále, ale to ma už netrápi. Už mám gumy na auto, aj benzín si môžem kúpiť. Neviem si predstaviť život bez tejto roboty.“
V zdravotníctve vo všeobecnosti chýbajú peniaze. Sú to časté ponosy aj zdravotných sestier, ktoré sa sťažujú aj na to, že ich je málo na oddeleniach. Je to tak, alebo sú to len výhovorky?
„Nemôžem povedať globálne. Peniaze to neurobia. Kto robí túto robotu za peniaze, tak ten pacient sa pri ňom nemá dobre.“
Ak porovnáte súčasné podmienky v nemocniciach s tými z minulosti, vidíte posun?
„Myslím, že to moc nenapreduje. Ale stále je to len o ľuďoch a ich prístupe. Občas mám taký strach, že v nás vládne nezáujem. Nielen u sestier, ale vo všeobecnosti. Nikoho nič nezaujíma, len to, koľko zarobí a do čoho investuje. Neznášam reči o bohatstve, lebo to je tak, ako s tou liečbou. Ak nevyliečiš dušu, nevyliečiš telo. Ak ťa pochytí mamon, si stratený. Nič si nezoberieš. Odídeš a všetko necháš tu.“
Čo si myslíte o súčasnom zápase sestier o vyššie platy?
„Nemyslím si nič. Myslieť by si mal ten, kto im ich nasľuboval a teraz sa tvári, že o ničom nevie.“
Je správne, ak im menia úväzky kvôli platom?
„Samozrejme, že to správne asi nebude. Ak je zdravotníctvo v takej situácii, v akej sa momentálne nachádza, tak to asi ináč nejde. Staré slovenské porekadlo hovorí – Priaha voz pred koňmi. A to sa stalo, keď sestričkám nasľubovali hory-doly a teraz tí kompetentní, za toto všetko zodpovední, zdrhli.“
Ak by sestry vstúpili do štrajku, súhlasili by ste?
„Na to som ja veľmi malá pani, aby môj názor niekoho zaujímal. Viem len jedno. Celý život som venovala tým, ktorí to potrebovali a kým budem môcť, budem v tom pokračovať.“
FOTO - SME - VERONIKA PRUŠOVÁ
Pravidelne sa stretávate s pacientmi, ktorých pustia z nemocnice a majú preležaniny. Čo si pomyslíte?
„Ak by ste sa ma to spýtali pred dvanástimi rokmi, tak by som povedala, že bola zanedbaná starostlivosť. Po dvanásťročnej skúsenosti si to už nemyslím.“
Prečo? Každý, komu domov vrátia príbuzného z nemocnice s preležaninami, tak si povie, že na vine sú tí, ktorí sa oňho starali.
„Áno, môže sa stať. Tiež som ale mala pacientku, kde nebola zanedbaná starostlivosť. U chorého príde obdobie, kedy imunitný systém odíde a vy môžete robiť čo chcete. Aj teraz mám pacientku, ktorá má dekubity na hánkach.“
Niekedy sa teda tomu nedá zabrániť a zlosť na nemocnicu je neoprávnená?
„Nič nie je čierne a biele. Ani tu sa nedá povedať, že je to neoprávnené. Občas je to oprávnené. Ale často nie. Sestry robia a aj sa snažia.“
Hovorí sa, že niektoré sestry, ale aj doktori sa začnú snažiť až keď dostanú všimné. Kedy sa začalo s úplatkami v nemocniciach?
„V nemocnici som začala robiť v roku 1975. Neviem posúdiť, ako sa to robí. Keď som opatrovala a starala sa o deti na oddelení a jeden z otcov mi doniesol šampón z Maďarska, bol to úplatok?“
Bolo to poďakovanie za to, že ste sa starali o jeho dieťa. Ale asi uznáte, že je iné, keď dá takýto darček pacient vopred a dáva ho preto, aby si zabezpečil dobrú starostlivosť.
„Neviem. Myslím si, že to aj tak nepomôže. Môj manžel bol teraz chorý. Nikto odo mňa nič nepýtal. Správali sa pekne a seriózne. Nielen k nemu, ale aj k ostatným pacientom. Ja s tým nemám skúsenosť a naučila som sa, že to, čo povedia ľudia, nie je vždy pravda. Ak je niekto dobrý a na úrovni, tak od vás nič nebude chcieť a pomôže vám. Ak je niekto hlupák, tak mu môžete dať čo chcete a je to zbytočné. “
Nemali ste výčitky, že pomohli ste tisíckam ľudí, ale jemu ste pomôcť nedokázali?
„Nie. Som fatalista. Verím na osud. Môj manžel zomrel presne na deň svojich narodenín. Povedala som si: Poslali ho sem a teraz si ho vzali a ja to musím prežiť. Ešte som tu zrejme pre niečo. Keď pre nič iné, tak pre tých, čo ma potrebujú. Musíte sa vedieť vysporiadať aj so smrťou.“
Dokedy budete viesť agentúru?
„Spýtaj sa hore. Ja neviem. Keď nebudem viesť agentúru, budem maľovať a písať.“
Už nebudete ochotníčka?
„Už nechcem byť herečka. Celý život je divadlo. Stále musím hrať, keď vidím, ako sa má pacient zle. Takže v konečnom dôsledku som si splnila aj toto želanie.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
