Každý komentátor musí mať v sebe autopilota, občas sa však vypne, hovorí futbalový komentátor MARCEL MERČIAK.
Ako sa vám zatiaľ páčia majstrovstvá Európy?
„Veľa pamätných zápasov sme ešte nevideli, no tie určite prídu. Som rád, že hore sú silné krajiny, ktorých ligy diktujú tempo svetového futbalu. Majstrovstvá Európy od roku 1998 veľmi svetový futbal neobohatili. Väčšina silných tímov hrá to isté a záleží od momentálnej formy. Každý šampionát je spestrenie, v Lige majstrov sú každý rok tie isté kluby.“
Komentujete z Bratislavy, v čom je to horšie?
„Je rozdiel vidieť trojcentimetrového panáčika na obrazovke a byť pri tom. Každý, kto videl finále Ligy majstrov a vníma moje komentovanie, musel cítiť rozdiel. Nie som ako Karol Polák, ktorý by pri každom komentovaní zo štúdia desaťkrát za prenos prízvukoval, že komentujeme zo štúdia. Jednoducho posledných desať rokov sú podmienky takéto.“
Koľko sa tým ušetrí?
„Napríklad na MS 2006 v Nemecku sme chceli poslať jedného človeka. Komentovať 25 zápasov by stálo päť miliónov korún. Komentátorské miesto je naozaj drahé, na jeden zápas takéhoto šampionátu stojí okolo 3400 eur. Je to neporovnateľné s hokejom či olympiádou. FIFA a UEFA na tom zarábajú vo veľkom.“
Hodnotil niekto výkony komentátorov počas hokejového šampionátu?
„Bol som tu zamestnaný 15 rokov a na našu celoredakčnú poradu prišiel generálny riaditeľ jediný raz. Bez ohľadu, či sme chodili na olympiády, či sa projekty odvysielali, nikdy vrchnosť neprišla. Prišiel len Milan Materák týždeň potom, ako sme sa stali majstrami sveta v Göteborgu. Zrazu naša práca bola dobre hodnotená, keď sa dosiahol úspech.“
Po 15 rokoch ste skončili ako interný zamestnanec televízie. Prečo?
„Nechcem to rozvádzať, nazvime to ekonomické dôvody. Možno to nebude trvalý koniec. Chcem to skúsiť na voľnej nohe, nerobím si ilúzie, ale uvidíme, čo prinesú najbližšie mesiace.“
Máte predstavu, čo budete robiť?
„Zatiaľ nie. Ten koniec interného pomeru prišiel s tým, že na druhý deň sa začínajú majstrovstvá Európy. Zatiaľ žijem týmto projektom, teším sa do Londýna a potom sa v lete uvidí. S nikým iným som sa zatiaľ nerozprával.“
Za ktorého riaditeľa bolo v televízii najlepšie?
„Riaditeľ číslo jeden v tejto televízii bol Richard Rybníček. Všetko, čo bolo pred ním a čo bolo potom, považujem za manažérsky chabé. Bol jediný riaditeľ, ktorý v tejto televízii zaviedol kapitalizmus. Taký je v mojich očiach.“
Pre veľa ľudí z televízie to nebolo práve šťastné obdobie. Tvrdia, že STV sa z toho doteraz nespamätala.
„Z Rybníčka? Ja môžem len zopakovať, že ľudia ktorí robili veľa, ktorí robili najväčšie veci, pocítili na hodnotení, že robia najväčšie veci.“
Pocítili ste nejakú zmenu aj po vzniku RTVS?
„Nie, nepocítil a k tej zmene by som sa aj nerád vyjadroval. Nemám na tú zmenu pozitívny názor. Značka, ktorá bola moja alma mater, už vlastne neexistuje a ani si to neviem predstaviť, že to STV už vlastne nefunguje. Dúfam, že zvíťazí zdravý rozum, ale neviem, čo s tou značkou bude ďalej. Vysielať televíziu ako RTVS sa mi zdá čudné.“
Má zmena riaditeľa vplyv na bežného športového redaktora?
„Určite nie, každý si strážime profesionálny výsek svojej roboty a je jedno, či je riaditeľom Rybníček, Zemková či Hreha. Moje komentovanie či prácu mojich kolegov to nemôže nijako ovplyvniť. Táto inštitúcia je skôr obrazom spoločnosti a tá asi od roku 1993 nefunguje, tak ako má. Táto inštitúcia k tejto krajine určite patrí, ale za tie roky sa dostala do područia politických strán a do ich sféry vplyvu.“
Aká je či bola riaditeľka Miloslava Zemková?
„Stretol som sa s ňou po roku a pol, po osemnástich mesiacoch som ju videl prvýkrát. Mali sme dva rozhovory, boli mimoriadne konštruktívne. Zapôsobila na mňa veľmi pragmatickým dojmom, ale jej kroky ani jej odvolávanie nesledujem.“
Chodia stále rozhnevané maily? Nadávajú ľudia viac či menej?
„Tí, ktorí chcú nadávať, si vždy dôvod nájdu. Sú ľudia, ktorí nedoprajú, ktorí sú zakomplexovaní. Potrebujú si to vybúriť na tribúne na športovisku alebo potom pri sledovaní sa utvrdzovať v tom, že tí ľudia, ktorí sa im tam ozývajú, im to len znepríjemňujú. Reakcie sú všelijaké, ale ich štruktúra sa za posledné roky nezmenila.“
Koľko ich je týždenne?
„Začalo sa EURO a zrazu prišlo prvé dva dni dvadsať mailov, a teraz posledné tri dni neprišlo nič.“
Ako dopadli komentátorské výkony na hokejových majstrovstvách sveta?
„Pavol Gašpar je pre mňa hokejová jednotka už sedem – osem rokov. Ten chlapec zladil vedomosti s hovoreným slovom a emóciou. Bol som rád, že si mohol vychutnať svoje prvé finále. Veľmi som mu to prial.“
A Ivan Niňaj?
„Je veľká legenda, ako sa hovorí o slávnych aj o športovcoch z úcty k šedinám. Je to muž, ktorého síce mnohí v posledných rokoch zosmiešňujú, ale vždy sa snažil odviesť čo najlepší výkon a tak to bolo aj teraz. Už nie je hokejovou jednotkou, ako býval, prišla iná mladšia generácia. Ale nemyslím, že by Ivan mal nejako sklamať, ako sa to niekto snaží na internetových fórach vtlačiť do popredia.“
Niňajov svet určite poznáte, čo naň hovoríte?
„Poznám. Stal som sa tam lídrom v počte údajne vtipných výrokov, ja na asi polovici z nich nič vtipné nevidím. Tak v 80 percentách prípadov je tam nesprávne uvedený autor, znenie výroku či nesprávny kontext, v ktorom bol výrok povedaný. Miestami je to vtipné, určite sa na tom ľudia zabavia, ale pre mňa ako človeka, ktorého sa to priamo dotýka, je to často smiešne, pretože sú tam často bludy. Niektorí tam píšu výroky Laca Borbélyho, ktoré nikdy nepadli. Niekto si vymyslí vety s vertikálami a s diagonálami len preto, aby sa hral na zaujímavého a nikto to nekontroluje.“
Vám často vyčítajú množstvo encyklopedických vedomostí. Beriete to?
„Viem, že možno je toho niekedy veľa, ale ťažko môže niekto určiť presne mieru, čo je znesiteľné a čo už nie. To musíte cítiť. Každý komentátor musí mať v sebe autopilota, čo ho riadi. A niekedy ten autopilot prestane fungovať, lebo sa deje niečo, čo je veľké a vám stále prichádza, že toto a toto ešte treba povedať. Treba hľadať vyváženosť, ale je ťažké uspokojiť každého, ak vás sleduje divácka obec, ktorá je, ako sme sa učili v škole, disperzná. Jeden má vysokoškolské vzdelanie, druhý je robotník, tretí dôchodca. Musíme rátať s tým, že nie každý náš názor sa stretne s priaznivým ohodnotením.“
V Česku, ale aj v Amerike sú vtipné poznámky súčasťou komentovania, u nás veľmi nie. Prečo?
„Súvisí to podľa mňa s jazykom, my nemáme taký flexibilný jazyk. Výrazovosť češtiny je pestrejšia, na každý predmet majú o päť či šesť výrazov viac ako my. A zase pre porovnanie napríklad Čapek a Bosák? Obaja sú obrovskí profesionáli, ale Miro Bosák išiel posledných možno 12 rokov po línii byť zaujímavý aj jednoduchším jazykom.“
Ako sa vám páčil komentátorský výkon Fína Antera Martarantu?
„Sedel vedľa nás vo Vancouvri, keď sme s nimi prehrali ten zápas o bronz. Je to výborný komentátor, prečo nám drukoval, neviem. Ale asi aj my, ak by sme komentovali štvrťfinále Nemecka s Kanadou a Nemci by rozhodli 62 sekúnd pred koncom, tak by sme asi s fistulou boli hore, rodiaca sa senzácia a tak ďalej. Aj keď sme v Afrike porazili Talianov, bolo veľa ľudí, ktorí hovorili: Aha, aká malá krajina a čo dokázala.“
Čoraz lepšie sa vám darí rozoberať zápasy s odborníkmi a spolukomentátormi. Čím je to?
„Samozrejme, že skúsenosťou. Aj moje videnie futbalu je úplne iné, ako bolo pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi. Urobili sme si užšiu skupinu, ktorá vystupuje. Nie je to 20 alebo 30 ľudí, ale je ich len desať. A oni sa stali častejším vystupovaním viac komunikačne bezprostrednými. Marián Zeman bol v tom vynikajúci od prvej chvíle.“
A Ladislav Borbély?
„Od neho to diváci berú horšie. Ja ho zasa považujem za nášho aristokrata za spolukomentátorským mikrofónom, za takého slovenského Güntera Netzera. Aj keď nebol takým dobrým futbalistom, ale v tom, čo on ponúka, je veľké potešenie najmä pre trošku vzdelanejších.“
Beata
Balogová
