po zázraku supermága Peníza zmenilo na mramorové mesto moskovského či bukurešťského typu (Terry Pratchett: Magický prazdroj).
Podobné otázky sa čoraz nástojčivejšie objavujú po každom zásadnom vystúpení „predčasne dezignovaného“ premiéra Roberta Fica, ktorý síce neváha poukázať na prechmaty či javy, ktoré dráždia väčšinu populácie, avšak jeho videnie problémov a smerovanie k ich riešeniam je neraz zjednodušené a priveľmi neliberálne.
Privatizovanie na poslednú chvíľu nepatrí k dobrým mravom, ale skôr k slovenskej tradícii – na poslednom rokovaní v júni 1992 mala vláda Jána Čarnogurského na programe 98 bodov, z toho takmer 70 boli privatizačné projekty podnikov určené na priamy predaj. Po druhom odvolaní Mečiara na jar 1994 jeho vláda dva dni brutálnym spôsobom privatizovala a zrodili sa viaceré klasické výroky „o spriaznených manažmentoch a všetkom, čo je s tým spojené“. Pre toho, kto ešte nezabudol, sú potom televízne reči predsedu HZDS o tom, že nejestvovali „poctiví podnikatelia-mečiarovci“, iba ďalším dôkazom Mečiarovho mentálneho stavu. Približne tridsať privatizačných projektov na doteraz poslednom rokovaní Dzurindovej vlády takisto vyvoláva dojem privatizovania na poslednú chvíľu – aj so všetkým, čo je s tým spojené?
Morom v kvapke rosy je posledný spor Fica s televíziou Markíza. O nadštandardne spriaznenom vysielaní TV Markíza v prospech strany ANO netreba ani diskutovať. Diskusiu si však žiadajú otvorené vyhrážky predsedu Smeru, že ak Markíza do volieb neurobí to, čo jej uložila licenčná rada, urobí po voľbách Smer „všetko, aby príslušné orgány konali“, napríklad aj odobrali jej licenciu. Od politika, ktorého napríklad nezaujíma prípad Lexa, hoci nič viac nevypovedá o stave súdnictva, vymožiteľnosti práva a spravodlivosti vôbec, je podobné vnímanie „príslušných orgánov“ buď predvolebným bonmotom, alebo signálom povolebnej redukcie liberálnej demokracie. Na budúcu jar budeme múdrejší.
Beata
Balogová
