Kam letí to lietadlo nad nami? Do New Yorku alebo do Bombaja. Ak stojíte na chodníku v Nitre, Senci či v Trenčíne, asi sa vám táto predstava nebude pozdávať, veď na bratislavské Letisko M. R. Štefánika pravidelná linka zo Spojených štátov nelieta.
No lietadlá smerujúce z Ameriky nie sú nad našimi hlavami v skutočnosti ničím ojedinelým. Ponad západné Slovensko vedie napríklad linka z New Yorku cez Brusel do indického Bombaja, kam cez nás lieta aj pravidelná linka z Frankfurtu nad Mohanom.
O bezpečnosť týchto lietadiel nad Slovenskom sa stará asi šesťdesiat letových dispečerov, ktorí riadia premávku cez náš vzdušný priestor z Bratislavy.
Spájame Európu s Východom
Najhustejšia letecká premávka je nad západným Slovenskom. Dispečeri sa tu musia postarať nielen o lety z Viedne a Bratislavy, ale aj o mnoho lietadiel zo západnej Európy, ktoré sa nad Slovenskom zdržia od niekoľkých sekúnd až do desiatok minút.
Ako vysvetľuje šéf Letových prevádzkových služieb Miroslav Bartoš, naše nebo spája Európu so Stredným a Ďalekým východom aj s Afrikou.
Za pravdu mu dáva aj radar, ktorý prezrádza, že nad Slovenskom je práve lietadlo smerujúce z Viedne do dvetisíc kilometrov vzdialeného Krasnodaru v Rusku.
Dispečeri sa čochvíľa spoja aj s pilotmi tristomiestneho boeingu, ktorý prelietava Slovenskom na ceste z Luxemburgu do Dubaja. Šťastie máme aj na súkromný biznis jet, ktorý odštartoval z Londýna a pristane na Seychelských ostrovoch.
Za hodinu vybavia asi osemdesiat letov. Medzi nimi aj dva lety írskeho Ryanairu smerujúce na bratislavské Letisko M. R. Štefánika či stotridsaťmiestny airbus z Viedne do azerbajdžanského Baku.
Stráženejšie než väzenie
Riadiaca veža nie je jediným pracoviskom dispečerov. Nenápadná bielo-modrá budova v areáli letiska zaujme vysokým múrom s ostnatým drôtom a mrežami na oknách, pripomínajúc dobre strážené väzenie.
Tento pocit sa znásobí po vstupe dovnútra.
Návštevníci, ale aj zamestnanci tu musia okrem detektora kovov prejsť cez špeciálnu úzku kabínu, ktorá dokáže odhaliť napríklad výbušniny.
„Takéto sú bezpečnostné štandardy všade na svete, riadenie letovej prevádzky sa nedá postaviť na mieste, kde by bolo v dosahu bežných civilistov,“ vraví s úsmevom Bartoš.
Dispečeri sú školení najmä na mimoriadne situácie vo vzduchu, no krízové plány počítajú aj s možnosťou, že teroristi by získali kontrolu nad budovou riadenia letovej prevádzky.
Aká by bola reakcia, je síce tajné, no Bartoš pripúšťa, že nebo nad Slovenskom by sa v takom prípade kompletne uzatvorilo.
Na všetky možné krízové situácie sú však vypracované oficiálne postupy, ktoré schvaľuje Letecký úrad.
Takáto prísna kontrola patrí oblastnému stredisku riadenia, kde majú dispečeri najviac práce.
Odtiaľto sa totiž riadia všetky prelety nad Slovenskom, vrátane letov zo slovenských letísk, keď sú v letovej hladine 120 a viac, čo je asi tri kilometre nad zemou. Denne tu vybavia asi 1600 letov.
Medzi dispečermi civilných letov je aj pracovisko armády, ktorá sa stará o navigáciu vojenských letov. Nenavigujú tajné vojenské lety, ale stíhačky či vojenské dopravné lietadlá.
Bartoš s úsmevom vraví, že civilní dispečeri sa väčšinou nedozvedia, že ide o tajný let. „Majú len údaje z letového plánu. Vojaci sa hlásia pod volacími znakmi, z ktorých sa nedá zistiť, kto sa na palube nachádza,“ vysvetľuje.
Anjeli strážni
Nad radarom majú dispečeri obrazovku s aktuálnymi meteorologickými údajmi. „Tu sa napríklad vytvára búrka,“ ukazuje dispečer na obrazovku s poveternostnými údajmi.
Búrku sa snažia lietadlá obísť. „Mne povedia, či to chcú obletieť sprava, alebo zľava. Tu si môžem pozrieť predpovedaný vývoj a tomu prispôsobiť svoju prácu,“ vysvetľuje dispečer.
Títo ľudia sa starajú napríklad o to, aby mali lietadlá vo vzduchu dostatočný priestor. Medzery medzi jednotlivými lietadlami musia byť najmenej päť námorných míľ, čo je viac ako deväť kilometrov.
Aj keď sa nám zo zeme často zdá, že sa dve lietadlá križujú a môžu sa zraziť, v skutočnosti medzi nimi musí byť minimálne tristometrová vertikálna medzera.
Cvičení sú aj na možnosť, že by kontrolu nad navigovaným lietadlom prebrali teroristi. „Nedokážeme síce ovplyvniť, čo s lietadlom urobia, ale musíme sa pokúsiť predvídať ich pohyb vo vzduchu,“ vraví šéf aktuálnej zmeny Stanislav Daniš.
V praxi to znamená vyčistiť letové cesty v okolí uneseného lietadla. Naproti takémuto lietadlu štartujú dve vojenské stíhačky. Aké sú ich úlohy, je tajné, no v krajnom prípade môžu civilistov zostreliť.
No stíhačky štartujú za civilným lietadlom aj z oveľa bežnejšieho dôvodu. „Keď lietadlo neodpovedá, pretože vypadla vysielačka na palube, predpisy prikazujú ich vyslanie,“ vraví Bartoš.
Stíhačky sa v takom prípade vizuálne spoja s kapitánom lietadla, s ktorým komunikujú cez letové manévre.
Žltočierne auto
Dispečeri sedia na bratislavskom letisku ešte na ďalších dvoch miestach, obe sú v riadiacej veži.
Na jej prízemí sedia pracovníci približovacej služby riadenia, ktorá riadi lety približujúce sa k Letisku M. R. Štefánika, no ktoré nie sú ešte tak blízko, aby ich prebrali kolegovia o štyridsať metrov vyššie na letiskovej službe riedenia.
Navigátori na vrchole veže majú jeho dráhy ako na dlani, majú tiež prehľad o dohľadnosti, smere a rýchlosti vetra či teplote vzduchu.
Pilotom lietadiel dávajú pokyn, na ktorú z dvoch dráh bratislavského letiska majú pristať a na ktoré stojisko majú lietadlo zaparkovať.
Ich práca sa končí žltočiernym autom, ktoré lietadlo na zemi odprevádza na stojisko. „Jeho vodič potom zodpovedá, aby sa mu na zemi nič nestalo, žiadne vozidlo ho nepoškodilo a podobne,“ vraví Bartoš.
Tvrdý výcvik
- Slovenské nebo stráži štátny podnik Letové prevádzkové služby,
- majú 480 zamestnancov, z ktorých je 120 dispečerov,
- polovica naviguje na veži, polovica riadi prelety cez náš vzdušný priestor,
- ich plat sa pohybuje v tisícoch eur mesačne,
- predvlani vybavili 353-tisíc lietadiel.
Odolnosť voči nepredstaviteľnému stresu a výborná znalosť angličtiny sú hlavnými predpokladmi, aby sa človek mohol stať letovým dispečerom.
Šéf riadiacich letovej prevádzky Bartoš vraví, že výber a výcvik ľudí trvá najmenej dva roky.
Na rozdiel od pilotov, ktorí si výcvik platia z vlastného vrecka, dispečerov si vychová samotné riadenie letovej prevádzky zo svojho.
Nie je to však úplne zadarmo, podľa Bartoša si človeka zaviažu na niekoľko rokov, aby sa im investícia do výcviku vyplatila. Šéf dispečerov však hovorí, že po odrobení týchto rokov odíde málokto.
Znalosti a odolnosť voči psychickej záťaži musia dvakrát ročne dokazovať aj zabehnutí dispečeri. Aby si zachovali svoje licencie na riadenie, musia chodiť pravidelne na udržiavací výcvik a skúšky.
„Na simulátore sa cvičia niektoré situácie, napríklad tiesňové či núdzové,“ hovorí vedúci výcvikového strediska Daniel Prošek.
Okrem radarového simulátora majú bratislavskí dispečeri aj vežový simulátor, ktorý vie simulovať situáciu na všetkých našich medzinárodných letiskách.
Dokáže zobraziť 270-stupňový výhľad z veže na bratislavskom, piešťanskom, sliačskom, popradskom, košickom alebo žilinskom letisku. Vrátane panorámy miest.
„Cvičí sa na ňom riadenie lietadiel, ale vieme simulovať aj akúkoľvek situáciu na ploche, vrátane pohybu vozidiel po ploche,“ vraví Prošek. Napríklad aj núdzovú situáciu ako z akčného filmu: do rozbehovej dráhy lietadla vojde cisterna s palivom.