Keď v roku 2010 vo Veľkom Krtíši otvorili prvé biokúpalisko na Slovensku, na miestnej úrovni to bola veľká sláva. Prišiel dídžej z rádia, návštevníci sa učili latinskoamerické tance, nechýbal tanečný „vláčik“ okolo bazéna a dokonca ani maskot – krtko. Tak sa volá aj samotné kúpalisko, ktoré vybudovali za viac ako 1,3 milióna eur.
„Z toho množstva stavieb, čo som za svojho primátorovania postavil, som pri tejto stavbe pocítil, že toto je najviac, čo mesto mohlo dať svojim občanom,“ citoval vtedy miestny týždenník Pokrok primátora Dalibora Surkoša.
Iné regióny jeho nadšenie pre biokúpalisko nezdieľajú. Do dnešného dňa pribudlo na Slovensku len jedno ďalšie – pri Snine, špekulujú nad ním aj v Hriňovej. V zahraničí sú ich stovky.
Tretia sezóna sa vo Veľkom Krtíši rozbehla nedávno, napriek horúčavám a prebiehajúcim prázdninám je však areál pre tisíc ľudí so 150 ležadlami takmer prázdny.
„Najviac ich chodí od štvrtka do nedele, vtedy máme plno,“ vraví sympatická pani v pokladni, keď sa v pondelok okolo obeda čudujeme šiestim autám na parkovisku. Kým chválime cenu 2,50 eura na deň, ona vraví, že ju oceňujú najmä cezpoľní. „Viacerým domácim sa to zdá drahé.“
Jedno jazero filtruje, v druhom sa kúpe
Sprevádza nás opálený prevádzkar Marián Labuda. Areál pôsobí na prvý pohľad ako iné kúpaliská – bazén s približnou rozlohou 2400 štvorcových metrov na plávanie s viacerými hĺbkami, takže si ho môžu užiť deti aj dospelí, tobogan, šmykľavka, móla, schodíky do vody, pokosená trávička a ležadlá so slnečníkmi.
Opticky iná je však voda – nemá klasickú modrastú farbu, na akú sme zvyknutí z bežných „chemických“ kúpalísk. Nejde totiž o vykachličkovaný bazén, ale o akési umelo vytvorené jazero, ktoré simuluje tie, čo vídavame v prírode. Vedľa sa pritom nachádza ďalšie, takzvané filtračné. Má rozmery približne 30 x 60 metrov a jeho plocha je posiata množstvom vodných, takzvaných submerzných rastlín.
Práve na baktériách a vodných rastlinách rôznych druhov stojí celý princíp biokúpaliska. Voda v kúpacom bazéne sa totiž nevymieňa ako na bežných kúpaliskách, dokonca sa neošetruje žiadnymi chemikáliami. Jej čistenie zabezpečuje príroda. Chlór ani iné dezinfekčné prostriedky tu nepotrebujú.
Najedia sa baktérie aj rastliny
„Dno jazera na kúpanie je vystlané tmavou a odolnou fóliou, po okrajoch sú kamene so štrkom, vodu čerpáme z vlastnej studne. Nevymieňali sme ju od otvorenia kúpaliska, maximálne sa dopúšťa čerstvá, ktorou nahrádzame tú, čo sa vyparí,“ vysvetľuje Labuda.
Na hladine badáme akési čierne potrubia s otvormi. „Nejaké máme aj pod hladinou. Hovoríme im skinery. Nimi sa voda vďaka čerpadlám dostáva do dvoch takzvaných filtračných domčekov. V nich sú umiestnené sitká a špongiové filtre, ktoré zachytávajú pomerne veľkú časť špiny.“ Majú tam aj UV filtre, ktoré zase zabíjajú mikroriasy.
Čiastočne očistená voda potom ďalším potrubím pretečie do filtračného jazera, v ktorom si na zvyšných nečistotách pochutia baktérie a rôzne vodné rastliny. Esteticky atraktívne pôsobia najmä lekná. Čistá voda sa potom samovoľne vracia do bazéna na kúpanie. „Celý proces je nevyhnutný, keďže vodu na kúpalisku znečisťuje množstvo faktorov – odlúpené časti ľudskej pokožky, krémy, vietor do nej nafúka lístie či trávu,“ hovorí Labuda. „Baktérie a vodné rastliny si s tým však bez problémov poradia.“ Výsledkom je čistá jazerná voda. Nemá síce štatút pitnej, ale pár bežných glgov z nej nikomu neublíži.
Podvodný vysávač
Vodnú plochu nezakrývajú ani v zime. Po nej jednoducho nastúpi potápač a vyčistí, čo treba. „Musíme to urobiť, lebo na dne sa od jesene do jari tvoria sedimenty, ktoré dosahujú až štyri či päť centimetrov,“ hovorí tamojší potápač Henrich Štuhl.
Deje sa tak pomocou kalového čerpadla, ktoré má pod hladinou hadicu s hubicou podobnú tým na bežnom vysávači. Štuhl takto „povysáva“ každý štvorcový centimeter. Tento rok pracoval od konca apríla do konca mája, pod vodou strávil viac ako 40 hodín. Pokračuje v tom však aj počas sezóny, keď raz za týždeň vyčistí jeden konkrétny sektor.
Žaby, vážky, mloky
Vo filtračnom jazierku vidíme obrovské množstvo žiab, nad hladinou lietajú vážky, niektorí domáci obyvatelia nás upozorňujú aj na to, že tam „údajne“ videli drobné hady. My sme na ne nemali šťastie. Neodrádza však prítomnosť takejto fauny niektorých návštevníkov?
„Naopak, prítomnosť živočíchov je logická. Keďže filtračné jazero predstavuje prírodu, nasťahujú sa sem aj ony,“ vysvetľuje Labuda s tým, že v jazere na kúpanie sa neobjavujú. „Keby sme používali chlór, nebol by tu žiadny život. Z jednej strany areálu však tečie potok, z druhej máme horičku, takže žaby a podobné živočíchy sem migrujú úplne prirodzene.“
Jeho slová potvrdzuje aj Martin Halahija, konateľ firmy Bio-Water Gardens, ktorý realizoval tamojšie vodné plochy. „Kde sú žaby, vážky, mloky a ďalšie živočíchy, tam je z pohľadu biokúpaliska všetko v poriadku. Ak by tam neboli, zjavne sa na čistenie použila chémia. Potom by sa už však nemohli tváriť, že je to bio.“
Presné zloženie vodných rastlín vo filtračnom jazere odmieta prezradiť ako obchodné tajomstvo, spomenie však princíp fungovania – nečistoty najskôr rozkladajú, teda „predpripravujú“ rôzne druhy baktérií, aby sa potom so zvyškom vysporiadali vodné rastliny. „Baktérie sú všade okolo nás, takže tých vo filtračnom jazere sa určite netreba obávať.“
Pozor na teplotu vody
Halahija však upozorňuje aj na riziká biokúpalísk – ak teplota vody stúpne nad 26 či 27 stupňov, naruší sa biologická rovnováha. „Tridsať stupňov Celzia vo vode a viac neprežije ani väčšina tropických vodných rastlín, teda ani tie v Afrike. Vydržia len krátko a potom sa zmenia na organický odpad, vďaka ktorému sa môžete vo vode stretnúť s infekciami. Ak si na to prevádzkovateľ nedá pozor, prirodzené filtre vody tým úplne zabije a kúpalisko sa musí zavrieť.“
Spoznať to vraj dokážu aj laici. „Ak voda nie je priezračná ako v akváriu, niekde je problém. Vysoká teplota vody je pritom riešiteľná banálnym spôsobom – dopúšťaním studenej vody napríklad zo studne,“ uzatvára Halahija s tým, že prevádzka biokúpaliska je určite lacnejšia než toho chemického. „Šetria sa tisícky kubíkov vody, ktorú netreba pravidelne vymieňať, a tiež chemické či dezinfekčné prostriedky. Vodné rastliny vysadíte iba na začiatku a už tam ostanú.“
Opatrnejší vo vyjadreniach je prevádzkar kúpaliska Krtko Marián Labuda. „Ťažko to porovnávať z hľadiska nákladov, museli by sme mať vedľa seba všetky údaje chemického aj prírodného kúpaliska s porovnateľnou kapacitou a vodnou plochou. Keby bolo na Slovensku sto biokúpalísk, mali by sme v tom jasno, ale sú len dve a to je na vyhodnotenie málo.“
Fakty
- prvé biobazény vznikali v Rakúsku v 80. rokoch minulého storočia
- majú lacnejšiu prevádzku, netreba v nich vymieňať vodu, len dopĺňať odparenú
- na úpravu vody netreba chemické a dezinfekčné prostriedky, čo ocenia najmä ľudia s kožnými alergiami, všetko riešia baktérie a vodné rastliny
- pri nedodržaní technologických postupov (napríklad teploty vody) pri kúpaní hrozia zdravotné problémy
- v okolí býva menej prirodzene zatienených miest (lístie zo stromov znečisťuje vodnú plochu)
