Tretia cesta víťazí. Zatiaľ iba pri Focuse, ten však mapuje teraz najusilovnejšie. Od júna sú krivky vcelku výrečné – s rastúcim odhadom účasti voličov rastie aj rating Ficovej strany. Jún trinásť, júl 16,3–16,4, august 18,7. Sám predseda Smeru, inak odmeraný k výskumom, výsledok ocenil ako „odraz dlhodobej práce strany“.
To je však omyl, dlhodobo Smer stagnuje. Vidíme ovocie krátkodobej práce mimovládnych organizácií. Netreba vôbec Flašíka, ktorý ani nemusí vstať z postele. Tretí sektor plaší z dier všetkých nerozhodnutých, nezamestnaných a negramotných, ktorým to zrazu nie je jedno a šetria hlas na september. Ako ušetria, tak aj dopadneme. Spoločne sa poberieme treťou cestou, až sa bude prášiť.
Isteže, každý má právo agitovať, koľko hrdlo vládze. Len treba nazývať dieťa pravým menom – kto chce putovať po tretej ceste, má poctivo povedať, že chce putovať po tretej ceste. A nie blufovať, napríklad legendou o „väzbe medzi integračnou budúcnosťou krajiny a výsledkom týchto volieb“. Hoci sa to skvele počúva, žiadnej väzby niet. Je iba legenda. Od októbra 98 totiž neuplynula na Slovensku jediná sekunda, v ktorej by hrozilo, že by sa k moci vrátil Mečiar. (Ak teda platí podmienka, že ostatné strany ho nepustia z karantény.) Svedectvom sú všetky merania všetkých agentúr za štyri roky; či pred vznikom Smeru a ANO, či po ich vzniku, „ľudová strana“ sa nikdy ani nepriblížila výsledku, ktorý by umožňoval vládnutie. HZDS bolo outsiderom, aj keď malo percent tridsať. Teraz, keď nemá ani dvadsať, akoby ani nebolo. Mečiar je loser s jedinou funkciou – MVO ho potrebujú na strašenie maličkých a vábenie sponzorov.
S tretím sektorom treťou cestou do tretieho sveta. To je ten správny slogan. Voľby, ktorých favorit je vopred kontumovaný, nemajú iný obsah, než zápas o mieru vplyvu v budúcej vláde. A mimovládne kampane sa všetkými silami činia, aby zvíťazil Fico. Majú na svoju preferenciu právo, len to treba povedať.
